MiškaDnes už vieme, že Lagunas Route je jedným z najznámejších juhoamerických offroadov. Je síce náročná, no skrýva tie najkrajšie scenérie celého altiplana. Preto sa na ňu vydávajú dobrodruhovia v džípoch, na motorkách či dokonca na bicykloch. My sme sa na ňu vybrali preto, lebo Timo chcel vidieť najružovejšie plameniaky na svete. No a podľa BBC dokumentov žijú na červenom jazere, práve tu. Keď mi to oznámil, neváhala som ani chvíľku. Super nápad! Tak čo nám altiplano pripravilo?
Lagunas Route tvorí väčšinu cesty medzi dvoma hviezdnymi atrakciami, chilským San Pedro de Atacama a bolívíjským Salar de Uyuni. Nás však ešte čaká sever chilskej Atacamy, a preto sa nám nehodilo ísť priamo, ako všetci ostatní. Naplánovali sme si teda niekoľkodňový okruh zo San Pedra. Začíname v chilskej Calame, veľkom banskom meste, ktoré je medzi cestovateľmi preslávené hlavne vlámačkami do karavanov. V rámci offroadovej prípravy meníme pneumatiky, lebo z tých našich sme už zodrali nielen vzor, ale takmer aj všetku gumu. Vyrážame krásnou a prekvapivo prázdnou cestou na bolívíjské hranice. Asfaltka pomaly stúpa altiplanom, zoširoka sa vlní okolo neuveriteľných sopiek. Podaktoré majú aj cez šesťtisíc metrov a sú prikryté snehovou čapicou, zatiaľ čo iné sú zjavne stále aktívne a stúpa z nich dym. Kopce sú sfarbené vďaka rôznym minerálom. Križujeme malé soľné pláne, na okraji ktorých sa pasú stáda vicuñas. V podvečer dorazíme do pohraničnej dedinky Ollagüe. U babky v samoobsluhe “tankujeme” z kanistru suverénne najdrahší benzin v histórii juhoamerického roadtripu, zadarmo si dávame horúcu sprchu v miestnej posilňovni a nocujeme pred mestským úradom, kde si pod záhradným kohútikom umývame riady po večeri. Sme už 3800 metrov nad morom, takže kým sa okolo bez problémov preháňajú decká pri naháňačke a na bicykloch, nám sa ťažšie chodí aj po rovnej ulici. V noci je tesne nad nulou, a tak ešte hrdinsky vydržíme bez spacákov, len pod perinou.
Ráno však vyliezame, až keď slnko zase pečie. Natešení vyrážame na hranicu, ktorá je približne 50 metrov za poslednými dedinskými domami. Prekvapivo ide všetko hladko, colníci v papieroch neurobili žiadnu chybu a bum, razítko do pasu, vitajte v Bolívii. V tom momente končí asfalt. Vyrážame a za nami sa dvíha kúdol prachu. Občas obiehame nejaký nákladiak a vtedy sa prachu nahltáme aj my. Krajina okolo je bez asfaltu akási divokejšia. Kopce sa zdajú farebnejšie, vicuñas nebojácnejšie a jazierka trblietavejšie. Brodia sa nimi kŕdle otužilých ibisov a dokonca aj prvý, asi zablúdený, plameniak. Po dvoch hodinách sme v dedinke Alota. Päť ulíc, najprv nikde nikoho. Potom objavíme skupinku správnych bolívíjských babiek: dlhé tmavé vrkoče, čierne klobúky a farebné sukne. Poradia nám, kde nájdeme aspoň otvorený obchodík. Predávajú v ňom všetko, od vajíčok, cez toaleťák, až po kabelky. Okrem toho je to aj reštaurácia. Za 5 bolivianos nám pani ukuchtí výborný obed. Za necelé euro, dvadsať Kč! Timo vyhlasuje, že v Bolívii sa mu už teraz páči 😄. Po obede konečne odbáčame na samotnú Lagunas Road. Cesta sú buď dve hlboké vyryté koľaje alebo náš obľúbený washboard, valcha. Tak či tak, ideme 20-30km/h. Aspoň nám nič neunikne. Najprv mierime do Cañón de La Anaconda. Po ceste obiehame turistický džíp, kde akurát vymieňajú kvôli defektu koleso. Na naše Kombíčko neveriacky pozerajú. Skalnaté vyhliadky nad kaňonom sú pomerne vzdušné, no nádherné. Timo sedí na hrane a hompáľa nohami, ja ho z bezpečnej vzdialenosti istím pohľadom 😅. Je to taký malý Grand Canyon, červeno-oranžové skaly, občas nejaká odolná rastlinka a dolu na dne sa okolo meandrujúceho potôčika zelená tráva. V podvečernom slnku pokračujeme ďalej. Parkujeme len tak, uprostred trsov pichľavej trávy, neďaleko Laguna Yapi. Vyrážame k nej na prechádzku a pozorujeme prvý kŕdeľ plameniakov. Akonáhle však slnko zájde za obzor, ochladí sa pod bod mrazu, plameniaky odletia a my sa tiež svižne ponáhľame domov. Sme už 4000 metrov nad morom a v noci poriadne prituhuje. Na chvíľku síce vyliezame von, pozorovať to neuveriteľné hviezdne nebo, no po pár minútach som napriek pérovke skrehnutá jak cencúľ. Po prvý raz od Patagónie vyťahujeme naše superspacáky.
Keď sa ráno začne opierať slniečko, je zase fajn. V tej pérovke, samozrejme 😂. Cez noc nám zmrzla voda v strešnej tube a ako šoférujeme, hrkoce. Prechádzame cez Villa Mar, kde nás vítajú voľne pobehujúce lamy a kde snáď všetci dedinskí chlapi akurát hrajú tradičný sobotný futbalový zápas. Cesta sa nám dramaticky horší, pribúdajú prudké svahy, zákruty a voľné kamene. Timo čaruje za volantom a Kombíčko sa tak všetkým statočne prebojuje. Križujeme ďalšiu malú soľnú pláň, ktorá sa krásne vyníma proti modrému nebu a červenkastým horám. Zanedlho vstupujeme do Reserva Nacional de Fauna Andina Eduardo Avaroa. Cesta mizne, rozpadá sa do spleti koľají a ja sa ako navigátor potím, aby som vybrala každých pár sto metrov tú správnu. Terén je čím ďalej tým viac pieskovejší a ak by sme zapadli, neviem, kto by nám v tejto pustatine pomáhal. Okolie je však krásne, kopce pocukrované snehom a každú chvíľu zbadáme nejakú skupinku vicuñas. Po dvoch hodinkách už máme na dohľad Laguna Colorada. Je to obrovské, plytké slané jazero vysoko v 4300mnm, ktoré je vďaka riasam tehlovej farby. Je posiate snehovobielymi boraxovými ostrovčekmi, ktoré s červenou hladinou úžasne kontrastujú. No a práve tu žijú vďaka požieraniu tých farebných rias najružovejšie plameniaky sveta! Extrémne rozbitým záverom sa cez jamiská a rigoly dostávame až k parkovisku pri jazere. Až tu stretávame prvé skupinky turistov, stojí tu niekoľko terénnych džípov. Naše Kombíčko docela vyčnieva z radu. Navliekame pérovky a hneď vyrážame k vode. Popravde sa tu dajú pozorovať až tri rôzne druhy plameniakov naraz, Jamesov, chilský a andský. Už dopredu sme si ich naštudovali a teraz s ďalekohľadom skúmame, ktorý je ktorý. Najprv stretávame iba pár samotárov či malé skupinky, ktoré pochodujú sem a tam a zobákom brázdia dno. Aj pri tých sa pristavujeme, veď sú tak blízko! Ako však pokračujeme chodníčkom pozdĺž vody, prichádzame až k miestu, kde sa do jazera vlieva malý termálny potôčik. Tesne pri brehu tu stojí, postrkuje sa a škrieka dobrých sto plameniakov! Sú medzi nimi šedé mláďatá aj takmer do biela odfarbené čerstvé matky. Väčšina z nich sú však nádherné Jamesove plameniaky, so sýto ružovými hlavami, krídlami a tmavožltým zobákom. Je tu rušno, každý chce mať asi nohy v teple. Čupíme tu dobrú hodinu a nemôžeme sa vynadívať. Naveľa stúpame k vyhliadkovej plošine, kde veje gigantická bolívíjská vlajka. V podvečernom slnku je jazero pôsobivo žiarivé a my pozorujeme ďalšie veľké kŕdle plameniakov, ktoré sú po ňom roztrúsené. Silno fúka, líca máme vyštípané a prsty postupne krehnú aj v rukaviciach, no k autu sa aj tak vraciame až pri západe slnka. Na parkovisku ostalo okrem nás už len jediné auto. Šofér, mladý chlap, sa k nám prichádza prihovoriť a vyzvedá, či tu aj my plánujeme nocovať. Hneď po prvých vetách nás prepadá podozrenie. “Where are you from?”, pýtame sa. “Czech republic.”. “To je náhodička!”, smejeme sa. Honza sa rozosmeje tiež. Spolu s Lindou si dali polročnú pauzu od doktorovania v Prahe a vyrazili sem, do Južnej Ameriky. Aké povedomé 😂! Sú to fakt sympaťáci. Vykecávame sa pri autách dlho do noci, až kým s Lindou nie sme zmrznuté na cencúľ.
Vstávame, až keď je vonku nielen svetlo, ale aj trochu teplo. Voda v tube opäť zamrzla, visí z nej efektný cencúlik. Tentokrát zmrzla aj voda vo fľašiach vnútri v aute. Nezamrzlo len to, čo bolo zabalené v pérovkách alebo schované v chladničke 😅. Honza už má uvarenú kávu a hneď mi ponúka. Aký luxus! Prichádzajú prví turisti a neveriacky obsypú Tima, že ako sa sem prepánajána s takým autom dostal. Spolu s Pražákmi vyrážame k jazeru na druhé “plameniačie” kolo. Niektoré z nich ešte spia, stojac na jednej nohe a s hlavou schovanou pod krídlom. Inak je tu docela živo, zase sa všetky tlačia do teplej vody. Skupinky prelietavajú sem a tam a pritom sa nádherne zrkadlia na hladine. Proti modrej oblohe sa voda zdá priam sýto červená. V pozadí sa týčia sopky altiplana. Veru, sú to neuveriteľné scenérie a len sťažka sa nám odchádza. Lúčime sa s Lindou a Honzom, tí mieria na sever, do Uyuni. My vyrážame opačným smerom. Cesta sa trochu vylepšuje a postupne sa vyplazíme až do najvyššieho sedla celej Lagunas Road. Sme 4900 metrov nad morom a Kombíčko si práve trhlo nový výškový rekord. Dokonca si ho tu trúfame zaparkovať a ideme sa poprechádzať na neďaleké gejzírové pole. Volá sa Sol de Mañana, Ranné slnko. Je iné než Tatio. Sú tu skôr vriace jazierka a, čo je nové, bublajúce a prskajúce bahenné polia. Okolie je mozaikou červených, oranžových a zelených skál, nádherne farebné. Obďaleč je aj komín, z ktorého s piskotom strieka natlakovaná para. Bavíme sa tým, že do prúdu hádžeme malé kamienky. Podarí sa nám to asi až na dvadsiaty pokus, ale vystrelí ho ako z dela! Naspäť k autu to je pekne do kopca, ale veď aklimatizácie nie je nikdy dosť, že. Spúšťame sa sa druhú stranu hrebeňa, k obrovskej Laguna Chalviri. Na jej brehu nás čakajú termály, Termas de Polques. Sú to dva krásne upravené kamenné bazéniky, s výhľadom na jazero a na sopky. Už je veru najvyšší čas vykúpať sa 😛. Prvú kúpačku si doprajeme ešte pri západe slnka. To je romantika, červánky nad kopcami… Vybehnúť z bazéna chce v tej zime trochu odvahy, predsa len sme 4450mnm. Len rýchlo vyvesíme plavky a utekáme na večeru k miestnej babke. Oreganová polievočka krásne zahreje a ako druhé máme plátok lamieho mäska. Kým dojeme, je už tma ako v rohu a obloha je plná hviezd. Timo navrhuje kúpačku číslo dva. Plavky medzitým síce zmrzli na tuhé ľadové dosky, ale stačí jedno vymáchanie v termále a dajú sa zase obliecť. Rýchlo skáčeme do vody. Je tak akurátne horúca, perfektné. Nad nami je Mliečna dráha a tisíce hviezd. Nie sme tu sami, nočnú romantiku si prišla užiť aj skupinka turistov vracajúca sa z tour z Uyuni. Bazénik je však veľký, a tak sa je kam vzdialiť, keď si vytiahnu bolívíjsku pálenku na prilepšenie. Vďakabohu im príliš nechutí a radšej sa tiež kochajú tou nádherou. Po dobrej hodinke máme dosť. Vyliezť do mrazu vonku je drsné, ale v aute nás čakajú pripravené teplučké spacáky. Ešte z nás sála to termálne teplo, a tak sa Timo za chvíľu so smiechom sťažuje, že sa potí.
Ráno si opäť počkáme na slniečko a keďže máme čas, doprajeme si ešte kúpačku číslo tri. Aspoň nám rozmrznú fľaše s vodou. Už tam nevydržíme tak dlho, no užívame si, že sa neďaleko od bazénika brodia kačice a dva plameniaky. Ako-tak vyumývaní pokračujeme ďalej. Cesta kľučkuje medzi sopky a prechádza malou púšťou so surreálnymi skalnými formáciami. K tým sa však bližšie neodvažujeme, s pieskom sa totiž Kombíčko zaručene nekamaráti. O pár kilometrov ďalej nás čaká nádherný výhľad. Takmer dokonalý kúžeľ sopky Licancabur, navrchu pokrytý snehom a pod ním dve jazerá. Laguna Blanca, tak blankytne modrá, až sa zdá byť biela a Laguna Verde, neuveriteľnej tyrkysovej farby. Hodnú chvíľu sa kocháme a bavíme sa na dvoch vicuñas, ktoré si dávajú nekonečnú naháňačku a šantia ostošesť. Cesta vedie pomedzi jazerá, kde už čaká bolívíjska pohraničná stráž. My si však pred návratom do Chile plánujeme ešte jeden posledný výlet. Preto obchádzame jazero po tom najrozbitejšom kuse cesty, aký sme tu stretli a parkujeme ďaleko, medzi skalami a pichľavou trávou, na úpätí Licancaburu. Aklimatizačne sa ideme poobede prejsť do 5000 metrov, obzrieť si chodník na ráno. Po ceste natrafíme na malé inkské ruiny – na tie sa asi málokto chodí pozerať. So západom slnka do seba hodíme večeru a zaliezame spať. Licancabur má takmer 6000 metrov, tak chceme byť zajtra čerství.
Budík zvoní o štvrtej ráno. Tlačíme do seba chlebík s paštikou, obliekame najteplejšie pérovky a s čelovkami vyrážame. “Uvidíme, kam až nás to pustí.”, vravíme si. Prvá hodinka nám potme docela ubehne, nestačíme žasnúť nad nádhernými rannými zore. Fialovú strieda ružová, červená a nakoniec ohňovo oranžová. Proti farbami hrajúcej oblohe čnejú tmavé siluety okolitých hôr. Zatiaľ sa šľape fajn, docela dobre stačíme s dychom. Chodníček je sprvu síce úzky, no perfektne viditeľný. V prudkých serpentínach stúpa východnou, slnečnou stranou sopky. Od 5000 metrov si už robíme pravidelné prestávky. Najprv každých 150, 100 a nakoniec necelých 50 výškových metrov. S ubúdaním kyslíka naše tempo síce spomaľuje, no hlava nás vôbec nebolí a zvracať sa nám vďakabohu nechce. Len sa nám treba zastaviť a riadne “dodýchať”. Aspoň sa dosýta pokocháme úžasným výhľadom na bolívíjske altiplano. K tomu pridáme koliesko keksíku a dúšok vody, lebo energia sa tu míňa extrémne rýchlo. Asi 150 výškových metrov pod vrcholom strácame chodník. Hľadáme si vlastnú cestu, šmýkame sa suťou a preliezame veľké balvany. Je to najnáročnejší úsek, lebo každý prudký pohyb príšerne vyčerpáva. Timo má dosť. Ale sme za tým, pod vrcholovou snehovou čapicou. Je to do tvrdá vyfúkaný firn, nejde doň pomaly zapichnúť ani palička, natož sa doň preboriť. Po metroch zdolávame aj posledný výšvih. Je po jednej poobede, keď konečne stojíme na okraji sopečného krátera. Nemôžeme tomu uveriť, zvládli sme to, našich rekordných 5920 metrov!
Je tu teda fakt zima a riadne fučí, no my sme zababušení v našich polárnych pérovkách. Telepaticky znova ďakujem Eliške za požičanie jej himalájskych rukavíc. Obzeráme sa a snažíme sa nabažiť scenérií. Máme nádherný výhľad na chilskú Atacamu na západe a bolívíjské altiplano s farebnými jazerami na východe. Dolu pod nami je obrovské zamrznuté kráterové jazero. Keď polapíme dych, dôjde dokonca aj na oslavný vrcholový tanček. Hurá, podarilo sa! Cestu dole berieme skratkou. Prosto lyžujeme suťoviskami, pokiaľ to len ide. Okolo piatej dorážame unavení, ale šťastní, k autu. Hraničný prechod má byť otvorený len do šiestej, to bude tesnotka. Vidina teplej sprchy a spanie o 2000 metrov nižšie, v San Pedro de Atacama, nás však prinúti zmobilizovať sily. Timo predvádza s Kombíčkom hotovú rally. O trištvrte na šesť prekvapujeme bolívíjských colníkov. Už balili veci a počítače mali vypnuté, no predsa nás odbavili. Fujazdíme ďalších 12 kilometrov na chilskú hranicu, no tam nás vítajú zavreté brány, nikoho nikde. Dokelu. Bude to pekne studená noc, sme v 4800mnm. No, aspoň budeme ráno prví na rade. Už si pomaly chystáme spacáky, keď sa tu zrazu vedľa auta zjaví strážnik s baterkou. Vyzvedá, či máme čo jesť a či máme v aute kúrenie. Odpovedáme, že jedlo by bolo, ale kúrenie ani náhodou. Ale že nech sa nebojí, spacáky máme výborné. Asi tomu neverí a nechce nás mať na svedomí, pretože sa za chvíľu vracia s colníkom a púšťajú nás do hangáru. Super, tam bude teplejšie a ešte majú záchody. Dokonca nám prinesú aj vriacu vodu na čaj. Chystáme spacáky druhý raz, keď nás prídu zavolať do kancelárie. Uľútostilo sa im nás, a preto zavolali do Santiaga, či by im nemohli na výnimku sprístupniť colný systém. Možno nechceli, aby sme im tam smrdeli pod nosom 😉. No nakoniec to klapne a dostávame ďalšie razítko! V totálnej tme frčíme po úžasnej asfaltovej ceste (juchú) až do San Pedra. Musíme sa osprchovať na dva krát, aby z nás zliezla všetka špina 😂. A za odmenu sa navzájom pozývame na luxusnú večeru!
Musím povedať, že na Lagunas Route sme toho zažili omnoho viac, ako sme si plánovali. Krásne scenérie rozľahlého altiplana, stovky plameniakov, nočná kúpačka v termáloch, všetky farebné jazerá… A na záver vydarený výstup na Licancabur, ktorým sme otestovali, že by sme si snáď mohli dovoliť poškuľovať po nejakej tej šesťtisícovke 😉. A myslím, že sme preverili aj Kombíčko, keďže sa vyrovnalo všetkým teréňakom, čo sme stretli po ceste. Úspešná výprava!