Roadtrip: od sna k realite 

Kedy a ako sa vlastne zrodil náš plán juhoamerického roadtripu? 

Všetci viete, že obaja sme už ako študenti pokukovali po nových miestach, čím ďalej tým viac dobrodružnejších výletoch, vzdialených krajinách, vysokých kopcoch a exotických zážitkoch. K tomu Jack Kerouac, Jon Krakauer aj Reinhold Messner, prednášky v pražskom Klube cestovatelů, Hory a mesto, ale snáď aj českí Trabanti. Výsledkom je túžba či sen zažívať niečo podobné.

Po krátkom zvážení víťazí forma slow travel. Ten typ, keď človek nemusí byť neustále v pokluse, aby nepremárnil ani deň cennej dovolenky. Keď nemusí mať presne naplánované dni, aby videl čo najviac, aby mu nič neušlo, aby z voľna, na ktoré ako na ihlách čakal celý rok, vyťažil maximum. Nomádsky život na cestách, bez striktného plánu a tikajúceho deadlinu spiatočnej letenky. 

Kam to bude? Európa je drahá, príliš zaľudnená a asi aj familiárna – tú si necháme na tie krátke dovolenky. Afrika má nádherné národné parky, ale sú drahé a je to jediná zachovaná divočina – presúvať sa len z jedného organizovaného parku do druhého? A čo bezpečnosť? Austrália – moc teplo, veľa tvorov, čo by nás mohli zabiť a okrem pobrežia nehostinná zem nikoho. Ázia, relatívne lacná, rôznorodá, kultúrne bohatá a čo sa týka prírody, má všetko od džunglí po prázdne vysoké hory, kde sa človek môže týždne túlať – super. Južná Amerika, nie príliš drahá, príroda fantasticky rozmanitá, od Amazonie po ľadovce Ánd, veľa voľného priestoru na slobodný pohyb a vzhľadom k vzdialenostiam treba mať času fakt dosť – skvelé.

Financie hovoria, že by sme mohli v Ázii či Amerike zvládnuť aspoň 1 rok. To už je dlhá doba. So sebou teda veci na leto, na zimu, na kempovanie, trekking ale aj ľadovce a vysoké hory. Hm, to sa pri najlepšej vôli do jedného batoha nevôjde. S dvoma batohmi sa nanič stopuje, presúva autobusom, každá aktivita je úmorná a všetko všade vláčiť je vlastne aj zbytočné. Riešenie je samozrejmé, pocestujeme vlastným autom. A keď už auto, tak obytná dodávka. Ušetríme za ubytko, sme vždy samostatní a dostaneme sa všade, kam to len auto zvládne. Zároveň sa v pohodlí vyspíme, uvaríme si a nasúkame tam všetky naše krámy. V polovici Ázie, od Iránu po Vietnam, nám však taká dodávka nepríde najpraktickejšia. V Thajsku, kde človek na ulici zoženie fantastické jedlo, si predsa nechce na variči robiť špagety. A šoférovať po Indii je samovražda. Zatiaľ čo v takej Južnej Amerike sa nám to javí ako jediná logická možnosť, dostaneme sa bez problémov do všetkých kútov rozľahlého kontinentu. A tak sa zrodila destinácia.

Kde zoženieme v Južnej Amerike dodávku? Camper vany tam rozhodne nezažívajú taký boom ako u nás. Po španielsky nevieme a do áut sa vlastne nerozumieme, takže by nás ošmekol každý ziskuchtivý podnikavec. Koľko tam budeme auto zháňať a koľko prerábať? A ako? Keďže preprava auta kontajnerom je lacnejšia než sme čakali, padol nápad kúpiť auto v Čechách, dokončiť si prerábku a v Hamburgu ho nalodiť. Tiež komplikované, ale čo už.

A tu sa ukázala odpočúvacia/trackovacia sila Googlu a Facebooku. Už po pár dňoch intenzívneho pátrania po jednosmerných letenkách do juhoamerických destinácií a zároveň po prezeraní všemožných inzerátov sa stal desivý zázrak. Facebook sa ma opýtal: “Nezaujímalo by Vás toto?” a zobrazil inzerát na predaj jednoduchej obytnej dodávočky Čechom priamo v Brazílii. No jasné, že ma to zaujíma!

Po pár dňoch dopisovania, fotiek a autodetailov je rozhodnuté. Chceme auto v Brazílii! V marci sme tam preto leteli a strávili sme skoro 3 týždne s Adamom po úradoch, po obchodoch a vo finále sme odchádzali ako šťastní majitelia VW “hippie” vanu, takmer pripraveného na trip. Autíčko nás do septembra počká u Adama v garáži.

Máme pol roka na cestovnú horúčku.