Slovo “yberá” znamená v jazyku Indiánov Guaraní, ktorí tu pôvodne žili, “trblietavá voda”. Priliehavo. Iberá sú totiž druhé najväčšie mokrade na svete – po Pantanale, v Brazílii. Žije tu 4000 druhov rastlín a živočíchov, čo je tretina z celej Argentíny. Je to spleť trávnatých plôch, močarísk, plávajúcich ostrovov a veľkých, no plytkých lagún, tvorených výhradne dažďovou vodou. Okrem myriady druhov vtákov tu žijú najmä kapybary, kajmany, jelene a ochranci sem navracajú aj tapíry, mravčiare a jaguáre. Niekde som čítala, že je to ako skríženie Everglades a Serengeti Napriek tomu, čo všetko park ponúka, je ešte aj v rámci Argentíny neznámy.

Po obvode celého parku je asi 8 brán, kade môžeme vstúpiť. Volajú sa “portal”. Vyberáme si Portal Carambola, lebo je dostupný aj bez auta s pohonom 4×4, ponúka širokú škálu aktivít, no zároveň nie je tým najväčším. Dá sa tu plaviť na lodičkách, požičiať si kajak, vyraziť na výlet na koni, špecialitkou sú tradičné loďky ťahané koňmi.

Do dediny Concepción dorazíme poobede. Información Turística sú asi nenávratne zatvorené, pretože na zamrežovaných dverách visí oznam “V prípade potreby volajte na číslo …”. Telefonovať po španielsky si zatiaľ netrúfame, tak ďaleko v Duolingu nie sme. Napadá nás skúsiť ešte Centro de Interpretación, niečo ako návštevnícke centrum. Sú to tri malé miestnosti, kde si španielsky čosi prelúskame o vzniku parku, jeho jedinečnosti a návrate ohrozených druhov. Takisto jeho hlavný zamestnanec pracuje vo voľnom čase ako sprievodca v Iberá, čo sa v tak malej dedine dá čakať Každopádne si dohodneme kajakový výlet na ďalšie ráno a vyrážame. Ono totiž v parku nie je mobilný signál, preto toľké plánovanie. Z dediny je to k parku asi dvanásť kilometrov po prašnej ceste, ďalších desať je to do (jediného) kempu Carambolita. Ideme už potme, z cesty nám uskakujú prvé kapybary (kapybara je najväčší hlodavec na svete, má až 60cm)! V kempe nás čaká správca, správny gaucho. Čerstvo pokosený trávnik, sprcha, záchod, roztrúsené miesta na grilovanie – to všetko zadarmo. A sme tu jediní, neuveriteľné! 

Ráno vstávame skôr, chceme si ešte spraviť krátku prechádzku. Len čo vyjdeme z auta, vyplašíme prvého šakala. Berieme ďalekohľad a okolo neďalekého lesíka pozorujeme vtáky. Potom sa po vyvýšenom laťovom chodníku vyberieme k mokradiam, kde je maličké mólo a kde nás má čakať náš kajakový guru. Miesto neho sa však objavuje cudzí sprievodca so 4 Argentíncami, idú na loďke pozorovať zvieratá. Síce to nebol náš plán, ale lepšie ako nerobiť nič, a preto po pár vetách sedíme v loďke s nimi. Argentínci sú nadšení, Slovákov ešte nevideli My sme nadšení ešte viac, pretože brehy jazera su prakticky posiate zvieratami. Kajmany sa nehybne slnia, môžeme k nim priplávať tak blízko, až strach. Celé kapybarie rodinky sa pasú, váľajú v blate alebo plávajú. Jednotlivo sa z rákosia vynárajú plaché jelene. Pozorujeme fúru riečnych vtákov, z ktorých po mene poznáme akurát rybáriky, volavky a ibisy. Dve hodinky ubehnú ako nič. Obed strávime pekne v tieni, schovaní pred páliacim slnkom, rovnako ako všetko živé vôkol. Keď opadne najväčšia horúčava, dohadujeme si s okoloidúcimi sprievodcami kajak na ďalšie ráno (druhý pokus). Potom vyrážame na prechádzku, od kempu totiž vedie velikánsky peší okruh. Je vidieť, že ani sem moc turistov nezablúdi, lebo zvieratá sa našej cestičke vôbec nevyhýbajú. Hneď na začiatku narazíme na rodinku kapybár, v ktorej pobehuje 4-5 úplne drobných, roztomilých, ešte svetlých mláďat. Prejdeme lesíkom papagájov a znova vyplašíme šakala, ktorý nám leží v ceste. Napíname zrak a ostríme ďalekohľad, lebo Timo by veľmi chcel vidieť mravčiara. Ja tiež! Tých je tu však ako šafránu, ešte menej ako jaguárov a tentokrát sa nám nepošťastí. Zato vidíme nespočet vtákov, jeleňov, laň s mladým, ďalšie a ďalšie kapybary. Tie sa nás boja najmenej, môžeme si k nim na pár metrov sadnúť a v tichu ich pozorovať. Timo svojim legolasím zrakom dokonca zahliadne aj drobného, ohrozeného vtáčika (angl. Tyrant), ktorého si Iberá vybrala do svojho znaku. Vraj je to fakt vzácne. Hotový stopár, ten Timo! Slniečko klesá a celá savana aj mokrade sa halia do odleskov červenej. Ani poobede sme nikoho nestretli a skoro za tmy sa vraciame do prázdneho kempu. Do noci sedíme s vínkom vedľa auta a nevieme sa vynadívať na hviezdičky.

Nasledujúce ráno sa vydávame na kajakový pokus číslo dva. Tentokrát to vychádza, náš sprievodca Maurício nás čaká na móle. Nemá so sebou žiadneho ďalšieho turistu, ideme len my traja, wow! Fasujeme záchranné vesty a nastupujeme do svojich kajakov. Maurício sa pýta, či sme už niekedy v kajaku sedeli a či vieme pádlovať. Vyzerá potešene, keď tvrdíme, že áno. Zo začiatku je pod mrakom a fúka, a tak vidíme len pár vtákov a odolné kajmany. Nehybne, ako sochy, ležia tesne pri vode a Maurício nás nabáda, nech len pripádlujeme bližšie. Bližšie? Vraj si trúfnu maximálne na menšiu kapybaru, tak máme byť v pohode. Podľa mňa vyše dvojmetrový kajman budí rešpekt aj z piatich metrov, je to úplne iné než z loďky. Predsa len je tu možnosť, že sa kajak môže prevrhnúť…Prvého si obzeráme z diaľky, no postupne k nim naozaj ideme bližšie a bližšie. Napokon to už jeden z kajmanov asi meter od Tima nevydrží a s hlasným šplechnutím chvosta sa hodí do vody smerom k nemu…a podopláva mu kajak. Timo sa smeje, ale ja som skoro dostala infarkt! Ako pádlujeme ďalej, vychádza slniečko a k vode sa prichádzajú vyhrievať aj ďalší. Zase celé rodinky kapybár, ktoré by sme na brehu mohli takmer pohladkať. Z obďaleč ležiacich kajmanov si skutočne nič nerobia. Statné jelene, ktoré sa najprv pasú na výhonkoch a potom sa váľajú v blate. Keď jeden zmizne v rákosí, poniže sa objavia ďalšie. Zlietajú sa vtáky zo všetkých strán. Potichu pozorujeme prírodu, nevieme sa vynadívať, mohli by sme tu byť hodiny.  Je to ako dokumentárny film, ale z prvej ruky. Z kajaku sa cítime byť v oveľa užšom kontakte s okolím, sme tak tichučko, že s prírodou splývame. Tri hodiny ubehnú ako voda. Vystupujeme mokrí, ale neskutočne nadšení. 

Škoda, že z parku musíme poobede ufujazdiť pred hlásenou niekoľkodňovou prietržou mračien. Kým by uschla cesta, mohli by sme tu uviaznuť aj na niekoľko dní. Bol to nádherný zážitok a myslím, že takýchto sa snáď ani nikdy nemôžeme nabažiť.

The post Kajmany na dosah v Iberá first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Parque Nacional Iberá, 11/22, Argentína first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.