Vodopády vznikli po sopečnej erupcii pred asi 200 miliónmi rokov. Valiaca sa masa lávy stuhla a tým vytvorila na podloží skok v tvare podkovy, cez ktorý dnes v sérii kaskád prepadáva inak pokojná rieka Iguazu. Tento skok je niečo cez 80 metrov vysoký a najmä až 2,7 kilometra široký, čo robí tieto vodopády najrozľahlejšími na svete. Nachádzajú sa na hraniciach Brazílie a Argentíny a z oboch krajín sa dajú aj navštíviť. Okolo vodopádov sa nachádza aj rovnomenný národný park, ktorý bol založený už v roku 1934. Tvorí ho  subtropický dažďový prales a okrem 2000 druhov rastlín a 400 druhov vtákov tu žijú aj tapíry, mravčiare, vrešťany, oceloti, jaguáre či kajmany. V roku 1984 a 1986 boli argentínsky aj brazílsky národný park zapísané na Zoznam svetového dedičstva UNESCO. V roku 2011 boli vodopády zaradené medzi Sedem prírodných divov sveta.

Keďže 2/3 vodopádov padajú z argentínskej strany, ponúka každá z nich aj iný zážitok. Z brazílskej strany človek uvidí vodopády skôr čelne, viac v ich komplexnosti a mohutnosti, z tej argentínskej ich naopak uvidí viac zblízka, jednotlivo. Keďže máme čas, venujeme deň brazílskym Igaçu a deň argentínskym Iguazú Posledný týždeň tu celkom výdatne pršalo, a tak sú vraj vodopády ešte rozvodnenejšie ako obvykle.

Vstup do brazílskej časti parku je kúsok za pohraničným mestom Foz do Iguaçu. K samotným vodopádom v centre parku nás odvážajú z vymakaného turistického centra otvorené poschodové autobusy. Lístky sme si kúpili online, pretože sú na konkrétny čas a vyhli sme sa tak dlhej fronte turistov.

Vystupujeme po asi 11 kilometroch cesty džungľou, pri luxusom hoteli –  noc tu asi stojí majland, zato však majú hostia vodopády mimo otváracie hodiny parku len pre seba. Chodníček nás vedie v svahu po brehu rieky Iguazu a pred sebou vidíme prvé vodopády. Najprv jednotlivé, potom pomaly väčšie a mohutnejšie. Každý jeden z nich by bol veľký už sám osve, preto sú tie kaskády skutočne ohromujúce. Len pomaly postupujeme chodníčkom a nevieme sa vynadívať. Okolo nás poletuje kvantum motýľov. Pod vodopádmi, pri dopade valiacej sa vody, sa tvorí jemná hmla z kvapôčiek, v ktorej sa každú chvíľu objaví dúha. Je to čarovné, sila a jemnosť v jednom. Asi po 1,5 kilometri cesta prichádza k vodopádom aj na našej strane, a to presne doprostred dvojitej kaskády, kde je medzi dvoma naväzujúcimi vodopádmi vytvorené úzke plató. A presne tu vybudovali Brazílci úzku lávku, ktorá sa vinie ponad hučiacu vodu, popod vrchnú sériu mohutných vodopádov a tesne ponad okraj prepadávajúcich spodných. Človek sa tak môže dostať priamo do srdca Iguazu, čerešnička na torte. A z takejto blízkosti vodopoády naozaj vnímame viacerými zmyslami. Okrem toho, že je to fantastický pohľad, hučanie vody nám duní v ušiach a hmla z roztrieštenej vody nás už po chvíli spoľahlivo premočí. Stojí to za to! Ten pocit, voda nad nami, pod nami, pred nami…sila a veľkoleposť prírody. Lávka končí pred Garganta del Diablo, Diablovým hrdlom. To je obrovský kotol, kam sa z troch strán s rachotom valia najvyššie vodopády. A to takou silou, že dno kotla prakticky nikdy nie je vidieť – zdvíha sa odtiaľ obrovský mrak rozprsknutej hmly, ktorý býva vidieť až na kilometre ďaleko. Skrátka, ako pekelný kotol, preto ten názov Slnko tvorí v hmle meniace sa dúhy. Do padajúcej vody sa kolmo vrhajú malé vtáky, ktoré si na skalách pod ňou, chránené, postavili hniezda. Vyzerajú ako kamikadze a kebyže ich nevidíme aj vyletieť opäť von, tak neveríme, že ich voda nespláchla. Keď sa nasýtime dojmami, vraciame sa po lávke naspäť. Kúsok ďalej je len pár metrov od širokej kaskády postavená niekoľkoposchodová vyhliadková veža s plošinami. Zdá sa, že stačí natiahnuť ruku a dotkneme sa vody. Zasa nás uchvátila tá mohutnosť! Odtiaľ si to už mašírujeme na autobus, späť do návštevníckeho centra. Samozrejme, že k východu musíme prejsť nablýskanými suvenírovými obchodmi, kde ponúkajú suveníry od výmyslu sveta. Sme z celého dňa nadšení.

Na argentínskej strane to funguje trochu inak. Bez fronty si kupujeme lístky a cez prekvapivo maličké návštevnícke centrum vstupujeme ďalej. K vodopádom sa dá priblížiť pešo alebo otvoreným vláčikom. Ďalej sa rozbiehajú tri rôzne chodníky, ktoré bežia ako okruh na rôzne miesta vodopádov. Všetky sú postavené ako lávky, takže sa prepletáme džungľou, kráčame ponad rozvodnenú rieku Igazu či tesne ponad padajúce vodopády. Určite bližší kontakt už od začiatku. Tu ale naše nadšenie kazia iné následky nedávnych dažďov. Vďaka rozvodnenej rieke sú síce vodopády bohatšie a ohromujúcejšie, ale na viacerých miestach sú lávky poškodené či pod vodou. Spodný okruh je v časti prerušený, čo znamená, že k jeho najkrajšiemu vyhliadkovému miestu sa ani nedostaneme. Okrem toho, na oboch častiach prerušeného, inak jednosmerného, okruhu sa teraz tlačia ľudia v oboch smeroch. To trochu pokazí zážitok. Horný okruh je vďakabohu otvorený celý a je to paráda! Prechádzame po hrane padajúcich vodopádov, vidíme tu valiacu sa riavu priamo pod nohami, všetko hučí a pení, stúpajú oblaky vody. Tak zblízka! Rana pod pás prichádza nakoniec. Tretí okruh, ktorý vedie zvrchu až na hranu Garganta del Diablo, je celý zatvorený. Argentína nám svoju čerešničku na torte nepredvedie. Cestou naspäť si kúpime malý hand-made suvenír u Indiánov v stánku, čo je jediný gift shop na argentínskej strane. Je to sympatickejšie než štýlové vitríny.

Sme síce trochu sklamaní, že sme nevideli všetko, ale aj tu to boli dychberúce pohľady.

Myslím, že údiv, rešpekt aj nadšenie v nás Igauzu vzbudili tak či tak. Rozmer a sila nás prekvapila a skutočne sa človek zoči-voči prírode cíti maličký.

The post Iguaçu či Iguazú? first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Iguaçu/Iguazú, 11/22, Brazília/Argentína first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Parque das Aves, Foz do Iguaçu first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.