MiškaPo prekonaní stoviek kilometrov cez horúcu a veternú rovinu, známu ako Chaco Impenetrable, sa nám na obzore vynárajú hory. Srdiečko nám poskočí, sú tu Andy! Blížime sa do severozápadného kúta Argentíny, k provinciám Salta a Jujuy (čítaj chuchuj). Je to rýdzo andský región, viac sa ponáša na Bolíviu či Peru, než na zvyšok Argentíny. Všetci ľudia tu majú indiánske črty, babky v čiernych klobúkoch predávajú pončá a tradičné remeselné výrobky, chovajú sa tu lamy, kopce aj údolia sú posiate ruinami z čias Inkov. Vo výškach cez 3000 mnm sa rozprestierajú náhorné planiny (puna) porastené pichľavou trávou a obrovskými kaktusmi a dookola sa vlnia hnedooranžové kamenné kopce, ktoré však kľudne majú cez päť tisíc metrov. Taká vysokohorská púšť. V nížinách (“len” 1400 mnm) ležia koloniálne mestečká a už teraz, na začiatku leta, sa teplota šplhá k tridsaťpäťke. Zmenu postrehneme aj na tanieri. Tradičný hovädzí steak a hranolky tu nahrádzajú dobroty ako lamie mäsko, kozľacina, rôzne druhy (aj farby či tvary) zemiakov a kukurice, quinoa. Aj Argentínci z iných kútov sa tu oblizujú spolu s nami. Nikam sa neponáhľame, a tak sa tu chceme pozrieť do všetkých kútov.
Začíname v Campo Quijano, mestečku pod horami, kde sa za 3$ skultúrnime v mestskom kempe. Večer sa prechádzame po vysvietených uličkách, parku, pcháme do seba horúce empanadas a churros, dokonca sme si zakúpili bombilla na pitie maté. Ráno sa v žabkách balíme a vyrážame do výšin. Cesta sa vinie dlhočizným údolím Lerma a cez kaňon Quebrada del Toro. Nenápadne stúpame širokým, kamenistým, suchým údolím pomedzi obrovské kaktusy cardón. Cesta vedie pozdĺž železnice Tren a las Nubes (Vlak do oblakov), čo je jedna z najvyššie položených tratí na svete a v Argentíne určite tá najznámejšia. Dnes sa ňou síce vozia turisti, ale kedysi to bolo dôležité vlakové spojenie do Chile. Cesta je náramne scénická, výhľady sa otvárajú za každou zákrutou, vynárajú sa vyššie a vyššie kopce. Zastavujeme sa v dedinkách po ceste. Vždy je to len pár domov, sú ale epicentrom života komunít, ktoré stále žijú roztrúsené v dolinách tejto pustiny. Zamýšľame sa nad tým, čo si prepánajána dokážu v tejto zamrznutej kamenistej pôde dopestovať. V dedinke Tastil je presne jeden kostol a 9 domov a v jednom z nich je múzeum venované neďalekým UNESCO ruinám. Na tie sa vyštveráme a sme tu kupodivu jediní. Je to najväčšia usadlosť z čias Inkov v dnešnej Argentíne, žilo tu niekoľko tisíc ľudí. Pomedzi zachované základy domov, uličky, hroby a námestie tu sem-tam rastú snáď 4-metrové kaktusy. Údolie končí nenápadným priesmykom Abra Blanca vo výške 4080mnm. Ani nepotrebujeme výškomer, po vzduchu tu lapáme nielen my, ale aj chudák Kombíčko. V cieli, malom banskom mestečku San Antonio de los Cobres vo výške 3700 mnm, je to trošku lepšie. Zavítame do miestnej vývarovne, sme zvedaví na vysokohorskú kuchyňu. A veru, na tanieri nám pristáva lama a my sa oblizujeme, aké je to jemné a nasladlé mäsko. Spíme za dedinou a keď zapadne slnko, neutíchajúci vietor sa okamžite zmení z príjemného na ľadový. S radosťou konečne vybaľujeme kúpenú teplú perinu.
Ďalšie ráno sa vyberáme na aklimatizačný výlet. Pár kilometrov za San Antonio beží nenápadný hrebeň, ktorého najvyšší vrchol, Cerro Negro, má 5000 metrov. Máme na to celý deň, a tak sme plní optimizmu, aj keď nás čaká 1300 metrov prevýšenia. Docela skoro si uvedomíme, ako je v pustine bez mierky skreslená perspektíva 🙂 Ale ideme na to, fučíme do kopca diretkou cez pichľavú trávu a kamene, samozrejme, bez chodníka. Čím sme vyššie, tým častejšie zastavujeme a lapáme po dychu, klasika. Po 5-6 hodinách stojíme na vrchole. Výhľady sú fantastické na všetky strany, na sopku Cerro Tuzgle alebo soľné pláne. Počasie nám praje a Timo na chvíľu zabudne, že sa mu chce vracať. Keď po desiatich hodinách opäť stojíme dole pri aute, máme silu akurát tak na nutnú hygienu. Na varenie rozhodne nie, a tak nás zachráni chleba so salámou priamo do postele. Gurmáni 🙂
Ráno sa presúvame po slávnej Ruta 40. Je to cesta, ktorá beží severo-južne naprieč celou Argentínou od bolívijských hraníc až do Ohňovej zeme. Nie vždy je to asfalt, napríklad tu je to docela off-road, ale prechádza nádhernými miestami Argentíny a je tu takým synonymom roadtripu. Cesta vedie planinou, na ktorej sa pasú lamy a vicuñas a postupne stúpa a stúpa, hadí a vlní sa po úbočí kopcov, cez hrebienky, až do finálneho sedla Abra de Acay, ktoré je v neuveriteľnej výške 4980mnm. Až tam sa my s Kombíčkom neodvážime – nie že by nechcelo ísť, ale nie je na to stavané – a jeho výškový rekord stropujeme v 4650mnm. Je to ale raj pre motorkárov, tie kopce, zákruty a samota. Myslím na pražského strejdu, ten by si to tu užil! Noc je jasná a studená, vzduch riedky a aj napriek pérovým spacákom sa nám spí nedobre.
Ranný budík o 4:15 už vyčkávame. Auto je aj zvnútra krásne namrznuté. Náš raňajkový koláčik tak trochu tiež. Nasúkame čo-to do seba, čo najviac na seba a vyrážame von do zimy. Kam? No, na Nevado de Acay. Je to 5750 metrov vysoký kopec, čo vyčnieva široko-ďaleko, ale vyzerá ako choďák na Baranec 🙂 Tak nás napadlo, že by sme sa otestovali vo väčších výškach, najprv bez snehu a ľadu. Chvíľu po tom, čo vyrazíme, vidíme z údolia stúpať svetlá nejakého auta. Vyčkáme na ceste a stopujeme. Vodič o piatej ráno zrejme turistov na ceste nečakal, prekvapene zastavuje. Vyskakujeme na korbu pick-upu a v mraze sa vezieme až hore do sedla. Super pomoc! Hore fúka ako svet, mráz zalieza aj napriek všetkým vrstvám pekne pod kožu. Už sa neviem dočkať východu slnka. Predvčerom sme predsa boli v piatich tisícoch v tričku! Ťapkáme po hrebeni do kopca, dychčíme, mne sa chce chvíľami vracať. Naveľa vyjde slnko, ale zmena žiadna, nehreje. Sú aspoň nádherné výhľady do všetkých strán, na nebi ani mráčik, v diaľke čnejú šesťtisícové sopky pokryté snehom. Sme tu klasicky sami, vyplašíme len jedno otužilé guanaco, čo sedí na námrazou pokrytej tráve. Šľahá do nás mrazivý vietor, ktorý po východe slnka ešte zosilnel. Miestami ma berie z nôh. Ruky mám napriek dvom vrstvám rukavíc úplne skrehnuté, snažím sa rozhýbať aspoň prsty na nohách. Pocitová teplota sa blíži k mínus 20. Bojujeme takto po kamenistej suti asi dve hodiny a je nám akurát väčšia a väčšia zima. Hlava bolí a žalúdok sa stále dvíha. Napokon sa odvážim vysloviť kacírsky nápad, “Čo keby sme to otočili?”. Timo neprotestuje, aj on je jak cencúľ. Mrzí ma to, ale nie každý spontánny nápad musí vyjsť. Timo ma utešuje, že takých kopcov ešte bude! Schádzame prudkou stráňou, kamene strieda pichľavá tráva, potoky sú stále zamrznuté. Len tie guanaco a vicuñas tu vytrvalo čosi obhrýzajú, rušíme ich pri raňajkách. O desiatej sme naspäť pri aute. To bola prechádzka 🙂 ! Vraciame sa zasa do San Antonia, rozmŕzame až pri quinoovej polievke. Po obede pokračujeme prašnou cestou cez planinu smerom na Salinas Grandes, soľné pláne. Musím povedať, že tu majú taký nemožný úzus: strojovo udusať povrch týchto ciest na poriadnu valchu. Myslím, že aj auto s riadnymi tlmičmi tu musí mať problém, natož my. Ideme asi 25-30km/h a beztak máme pocit, že nám vytrasie dušu z tela, veci vypadávajú z poličiek a držíme si palce, aby niečo neodpadlo aj z Kombíčka. Hudbu nie je cez ten randál počuť a ani rozprávať sa nedá. Takže docela otravný off-road 🙂 Keď nám dôjde trpezlivosť, kempujeme uprostred buše. Horizont sa už belie.
K soľným pláňam (salar), ktoré sú už v provincii Jujuy, dorazíme okolo obeda. Asfaltová cesta ich pretína napoly a tak sa ocitáme obkolesení šedivobielym morom zo všetkých strán. Na parkovisku nás víta dvojmetrová socha lamy. Hecujeme sa, kto ju olíže. Naozaj je zo soli 🙂 Ďalej, až na obzor, sa už tiahne belavá rovina. Hrubý, popukaný povrch, ako pole za veľkého sucha a v puklinách vyzrážané tie najčerstvejšie soľné kryštály. Na prázdnom horizonte človek nemá žiadnu mierku, ale bez váhania sa vydávame na prechádzku. Z času na čas narazíme na pravidelne za sebou vysekané, obdĺžnikovité kade. Zdola do nich presiakla voda a na hladine sa tvoria jemné vločky soli. Keď dorastú na ťažšie kryštály, klesajú ku dnu, a tak sa postupne celá kaďa vyplní až po hladinu, kedy plná čerstvej soli vyschne. Až tu si uvedomíme, že stojíme na kruste veľkého soľného jazera! Kladieme si otázku, aká môže byť asi hrubá. Naraz objavíme prvé ojos del Salar, čo sú prirodzené, väčšie či menšie jazierka v soľnej pláni. Často sú to vlastne iba prepadliny samotnej krusty a naraz zisťujeme, že tá nemá viac ako pätnásť centimetrov! Na chvíľu ma prepadne pocit úzkosti, akoby som stála uprostred zamrznutého rybníka na tenkom ľade. Potom však obďaleč suvernénne prejde mikrobus s turistami a nervy sú preč 🙂 Túlame sa, až kým ľudí pri parkovisku nevidíme len ako mravce na obzore. Je to naozaj super zážitok, už sa tešíme do Bolívie na Uyuni! Keď sa vrátime k autíčku, sme červení jak paradajky. Poučenie znie: soľná pláň je ako tá snehová, vyplatí sa pohľadať opaľovací krém. Zo salaru čaká naše Kombíčko ďalšia štvrotisícová skúška cez sedlo a potom už klesáme kľukatými zákrutami o dobrých dvetisíc metrov do údolia Quebrada de Humahuaca. Opäť motorkársky raj. Zastavujeme sa na poriadnu obedovečeru. Najprv humitas a tamales, taštičky z kukuričnej pasty, ktoré sa plnia syrom, resp. korenenou mäsovou zmesou a potom sa v kukuričnom liste pripravia na pare. No a ešte locro, kotlík plný lamieho mäska, tekvice, rôznej kukurice, cíceru, posypaný čerstvou zelenou cibuľkou. Neskutočne výborné, ale nejak sme to neodhadli – skoro som praskla 🙂 ! Už sa len odvalíme do Tilcary do kempu, kde si doprajeme poriadnu horúcu sprchu a horúci čaj.
Ďalší deň vyhlasujeme za regeneračný. Z výšin sme zliezli akísi prechladnutí a hotoví. Zatiaľ čo ja sa však v pérovke hrejem na slniečku, Timo leží pár hodín na zemi pod autom, majstruje, čistí a vymieňa olej. Vyslúžil si za to pozvanie na večeru, na poriadny steak!
…pokračovanie nabudúce 🙂 …