MiškaKeď vyrazíme z Cafayate, Ruta 40 nás vedie takmer priamo na juh. Postupne miznú vinice a vzďaľujú sa nám kopce. Najmenšiu argentínsku provinciu Tucumán si strihneme len asi na dvadsať kilometrov. Potom nás čaká Catamarca. Aj tou by sme prefrčali, nebyť Lonely Planet. Dočítali sme sa však, že na západe provincie beží Ruta de los Seismil, Cesta šesťtisícoviek. A to je dostatočne pútavý názov na to zapojiť Google a mapy.cz! Mohla by to vlastne byť len ľudoprázdna cesta z mestečka Fiambalá, ktorá sa kľukatí horským údolím čosi cez 200 kilometrov až do hraničného priesmyku Paso San Francisco, odkiaľ začína sklesávať do Chile. To by ale nesmela byť zasadená do takej parádnej scenérie! Ako cesta postupne stúpa až do 4700mnm, stúpajú aj kopce okolo nej. Okolo hranice s Chile sa vypína reťaz šesťtisícových vrcholov, bývalých či driemajúcich sopiek. Najvyššia z nich je Ojos del Salado(6800mnn), ktorá kedysi súperila s Aconcaguou o najvyšší vrch Ánd a musela sa uspokojiť s druhým miestom. Je to však najvyššia sopka na svete! Tú však uvidíme až z chilskej strany, keď tade raz budeme putovať na sever do Atacamy.
Počasie má byť krásne, a tak ideme skúsiť šťastie. Skoro ráno vyrážame z dedinky El Puesto, je zima, v aute sedím v pérovke a ešte aj zabalená do deky. Za dedinkou míňame baníkov, ktorých na minimálne týždňové šichty do baní v srdci hôr zvážajú terénne mikrobusy. Ďalej nestretáme takmer nikoho. Cesta stúpa len pozvoľna a je to dobrý asfalt, veď tadeto musia prejsť aj naložené tiráky. Nad punou sa objavujú prvé kopce pocukrované snehom a neďaleko cesty sa pasú skupinky vicuñas aj guanacos. Jediná usadlosť po ceste na hranicu je betónový hotelík, inak nič. Za hotelom je riečka rozliata do plytkého jazierka, v ktorom sa brodia…naše prvé plameniaky! S ďalekohľadom fascinovane pozorujeme tie ružovkasté vtáky. Cesta sa ďalej kľukatí pláňou, ani sa nenazdáme a výškomer hlási 3000 a potom aj 3500 mnm. Na nebi nie je ani mráčik a to azúro ostro kontrastuje so zasneženými kopcami. Spoza prvých hrebeňov vykúkajú vzdialenejšie, vyššie vrcholy a my ich dešifrujeme ako prvé šesťtisícovky! Autíčko neprotestuje a vyvezie nás až na argentínsku colnicu. Tá nás však nečaká v sedle, ale dvadsať kilometrov pod ním, vo výške 4300mnm. Naopak, tá chilská je asi dvadsať kilometrov za sedlom zo strany opačnej. Medzi tým je akási zem nikoho. Pohraničníci sem chodia na mesačné šichty. “Aj tu je zima, natož o 400metrov vyššie”, smeje sa jeden z nich. Vyplňovať papiere o odchode z Argentíny a následne o vstupe do nej naspäť, bez toho aby sme niekedy dostali razítko z Chile môže byť nad naše vysvetľovacie schopnosti. Preto zaparkujeme pred hraničnou rampou a pýtame si dovolenie, ísť ďalej vandrovať pešo. “Jasné!” Pred nami sa týči Nevado San Francisco (6016mnm), pocukrovaný snehom. O kus ďalej zase mohutná sopka Incahuasi (6640mnm), pokrytá ľadovcom. Medzi nimi ešte v diaľke čnie sopka El Muerto (6488mnm). Slniečko pečie, nebo je stále bez mráčika. To je výhľad! Vydávame sa smerom k Incahuasi a už po necelom kilometri narazíme na riečku rozlievajúcu sa do plytkého jazierka. Stojí v ňom kŕdeľ ružovučkých plameniakov! Chodia sem a tam, filtrujú zobákmi vodu a hľadajú niečo pod zub. Sadneme si na breh a dobrú štvrťhodinu ich nerušene pozorujeme. Potom nás už asi majú dosť, roztiahnu krídla a celý kŕdeľ ladne odletí o pár kilometrov ďalej. Nádhera. Dlho sa ešte motáme po planine, preskakujeme slané ostrovčeky, pichľavé trávy a mokré piesky. Kde-tu sa pasú vicuñas, ale príliš ich nevzrušujeme. Andská idylka 🙂 V podvečernom slnku sa vraciame do El Puesto, stále tie famózne výhľady na všetky strany. Nádherný výlet, andská scenéria len pre nás, absolutne bez ľudí.
O pár stoviek kilometrov južnejšie, na severe provincie San Juan, nás čaká úplný protipól. Púštny Parque Provincial Ischigualasto, čo v jazyku diaguita znamená “zem bez života”. Je to kraj podivných skalných formácií a fantastických krvavočervených západov slnka. A aj paleontologická zlatá baňa, ktorú v roku 2000 zapísali do UNESCO. Je to totiž jediné miesto na svete, kde sa našla kompletná škála sedimentov z Triasu, obsahujúca navyše aj ohromné množstvo zachovaných fosílií. Mapuje to pekne vývoj prvých dinosaurov a aj ich paleoprostredie. Nič z toho sme my samozrejme dopredu netušili, všetko nás tam naučili 🙂 Do Ischigualasta prichádzame v podvečer. Cesty sú úplne prázdne, Argentína práve hrá dôležitý zápas. Guanacos obhrýzajú pichľavé kríky a velikánske hlodavce mara, tie vidíme prvý raz, pred nami splašene uskakujú. V kempe nás víta jeden z tých povestných západov slnka. Púštna krajina vyzerá ako v ohni a takmer prehliadneme lišiaka, ktorý sa motá okolo. Do parku sa chystáme ďalšie ráno, kým nie je najväčší úpek. Smie sa doň len autom a so sprievodcom, okruh má asi 40 kilometrov. V praxi to znamená, že vyrážame ako karavána (v našom prípade piatich) áut, pričom do prvého si prisadla sprievodkyňa. Nemyslím si, že by sme sa tu sami stratili, toľko cestičiek tu ozaj nie je. Skôr ak sa príliš aktívni turisti pustia do offroadu na vlastnú päsť, musia ich potom rangeri v teto púšti pracne zachraňovať 🙂 V každom prípade je pre naše Kombíčko aj ten oficiálny okruh pieskovými cestami malou terénnou skúškou. Vravíme si, že nás aspoň bude mať kto vyťahovať, ak niekde ukážkovo zapadneme. Prvá zastávka je vo Valle de la Luna (Mesačnom údolí), kde pradávna voda vymlela oblé prepletené korytá. Dnes tu prší priemerne dva dni v roku. Odtiaľ pokračujeme okolo Sfingy ku Cancha de Bochas. To je pole skoro perfektne sférických skál, ktoré vzniknú rovnomerným ukladaním okolo nejakého organického jadra. Napríklad mŕtveho hmyzu. Ani sme nevedeli, že to ide. Vraj je to pomerne vzácne, no vyzerá to ako geologický bowling či pétanque 🙂 Scenérie sú krásne aj keď nehostinné – piesok, skaly a kaktusy. Aj doobeda je už poriadna vyheň, hľadať v tomto počasí skameneliny nám príde skoro za trest. Ďalej pristavujeme pri geoformácii s názvom Ponorka (Submarino). Dnes už ponorku vlastne nepripomína, pred nejakým časom jeden z “periskopov” padol za obeť veternej erózii a ostala z neho len hromada obrovských skál poniže. Nový názov však ešte nikto nevymyslel :). Kúsok obďaleč nás čaká malé Terénne múzeum Williama Silla. To bol paleontológ, ktorý Ischigualasto pre svet objavil. Keďže tu je fosílí fakt požehnane, okolo dvoch čiastočne odkrytých kostier veľkých Scafonixov postavili múzejko, ktoré približuje terénnu prácu paleontológov. Dokonca máme v zmesi skál jednu skamenelinu objaviť aj my – bez šance. Potom sa presúvame ku skale s názvom Hríb (Hongo). Je dokonca v embléme parku. Pripomína trošku hubu a ešte trochu viac kladivo. Vraj sa v nej už objavila nejaká puklina a je otázka rokov, kedy sa aj z nej stane hromada skál. Kolobeh prírody. Len bude treba nové logo. Vraciame sa naspäť okolo vysokánskych červených kaňonových stien. Sú poskladané ako organ alebo harmonika. To od nich sa to slnko pri západe tak krásne odráža. Po troch hodinách sme naspäť v kempe. Je príšerný obedný hic, obed sa nám na panvici takmer smaží aj bez plynu. Prezieravo sa schovávame do klimatizovaného múzea – obzeráme všemožné zrekonštruované dinosaurie kostry, pozeráme interaktívne videá a čítame snáď všetko. Večer sa konečne odhodláme k fyzickej aktivite. V púšti sme si totiž ešte ani jeden z nás zabehať neboli! Ranger nám dá povolenie, len sa nesmieme vzdialiť z cesty. Stačí nám aj päť púštnych kilometrov, ale pri tom západe slnka a s guanacos dookola…tie litre potu stoja za to!
Púšte stačilo, vyrážame peč. Po celom dni jazdy na juh nás víta najprv provincia Mendoza. Na tejto vnútroštátnej hranici nás zastavuje prísny policajt z Biosecuridad. Vraj či vezieme niečo čerstvé. “Hej, papriku…”, začíname vypočítavať. “Je mi ľúto, ale sem s ňou! To je zakázané!” No fakt nám ju skonfiškoval! Ešte že sme si nestihli spomenúť na limetky, cibuľu, cesnak, banány a paradajky 🙂 Policajt je s úlovkom spokojný, dúfam, že si ju aspoň dal na večeru. Pri príchode do mesta Mendoza leje ako z krhly, ale aj tak chceme spať za mestom a ideme až k jazeru Potrerillos. Varíme s výhľadom na kopce a modručkú vodu. Už sa pomaly chystáme spať, keď prifrčí a vedľa nás zaparkuje ďalšie Kombíčko. Oranžové, s nadstavenou strechou, čosi nám pripomína… “Hej, je to prerobená sanitka!”, smeje sa chlapík, ktorý z auta vyskočil. “V Argentíne to bola klasika,” dodáva. Za ním vyskakuje manželka s dvojročným synčekom, ktorý si okamžite vyťahuje svoje odrážadlo a krúžiac po parkovisku si vybíja detskú neposednosť. Takto, v Kombíčku a na cestách, žijú už 4 roky. Len okolo pôrodu si dali na chvíľku pauzu…wow, na nás fakt punkový životný štýl. Ponúkajú nám vínko a tak sedíme pod hviezdami a kecáme.
Ďalšie ráno vyrážame do Parque Provincial Aconcagua. Je to opäť dlhočizná, skoro dvestokilometrová cesta nenápadne stúpajúcim údolím. Povedľa nás vedie úzka, dnes už nepoužívaná železnica. Keďže je to však aj hlavný cestný ťah na Santiago de Chile, je plná kamiónov a policajných kontrol. V závese za nákladiami sa tak doplazíme k odbočke na park asi päť minút po jedenástej. A zisťujeme, že na trek k base campu Confluencia nás môžu pustiť len do 11:00! A myslia to smrteľne vážne, systém ich nepustí. S ťažkým srdcom si kupujeme kratší permit a vyrážame údolím riečky Horcones. Je nádherný deň, azúro a my okamžite zabúdame na sklamanie – pred nami sa v celej svojej kráse vypína Aconcagua! Presnejšie, celá jej južná stena, prudká, pokrytá ľadovcami. Vedú tade tie ťažšie, horolezecké cesty, žiaden choďák. Aconcagua je 6961 metrov vysoká vyhaslá sopka, ktorá pre Inkov bývala posvätnou. Je to nielen najvyšší vrchol Argentíny, ale aj celých amerických Cordiller, od Aljašky po Ohňovú zem. Neboli by to Argentínci, keby ju nepredstavovali vo všemožných, niekedy až úsmevných, superlatívoch: “Najvyšší vrch Amerík!”, “Najvyššia hora na južnej pologuli!”, “Najvyššia hora na západnej pologuli!”, “Najvyšší vrch na svete, mimo Himaláje!” 🙂 Každopádne, aj bez tých chválospevov je to fantsastický pohľad. Pre nás oboch je to najvyšší vrch, aký sme kedy videli. Tá majestátnosť a obrovitosť nás veru láka a núti nás premýšľať a zvažovať, či by sme sa o výstup nepokúsili aj my. Aj keď s troškou sklamania, ale nakoniec zvíťazí racio. Na rozplánovanie, prípravy a potom na výstup s aklimatizáciou by sme potrebovali takmer štyri týždne. A byť času máme tentokrát neobmedzene, minuli by sme tak patagónske leto. A my sme tu kvôli roadtripu, kvôli ceste, čo nás čaká a nie kvôli jednému kopcu. Ten nám nikam neutečie 🙂 Kocháme sa výhľadmi, jazierkami a trošku predsa len závidíme tým, čo okolo nás stúpajú s helmou a cepínom na obrovských batohoch. Poniže parku Aconcagua sa ešte zastavíme pri Puente del Inca, prírodou vytvorenom kamennom moste cez Río Horcones. Pod ním vyvierajú termálne pramene a v 20. rokoch tu postavili aj hotelík. Zemetrasenie hotel nevydržal, most vďakabohu áno. O kúsok ďalej sa zastavíme ešte pri symbolickom cintoríne. Pôvodne vznikol pre obete krutých podmienok pri stavbe železnice. Tá veľmi ambiciózne už na začiatku 20. storočia prerazila nepriestupné hory a nahradila vozenie tovaru na mulicicach. Dnes je to však ako cintorín v Tatrách, venovaný obetiam hôr. Vlastne skôr hory, Aconcaguy. K Potrerillos sa vraciame so západom slnka.
To ešte netušíme, že nasledujúci deň strávime pobehovaním po rôznych mechanikoch po Mendoze. Traja nám potvrdia ten istý problém, ale čo s tým: prvý si za riešenie 5-dňovou opravou pýta desaťnásobne viac ako ostatní, druhý nám ponúkne použitý diel, ktorý sa ukáže byť rovnako rozbitý a tretí nám vnukne prelomovú myšlienku – vykašľať sa na opravu, ktorá je beztak nespoľahlivá a vyraziť do Chile, kde na rozdiel od bankrotujúcej Argentíny kúpime nové náhradné diely.
A tak meníme naše plány a o dva dni znovu stúpame okolo Aconcaguy, tentokrát však skrz hory, smer Santiago de Chile a sme napätí, ako to celé dopadne.