Roadtrip Carreterou, prvý diel

Carretera Austral je neoficiálny názov chilskej Ruta 7. Je to 1240 kilometrov dlhá cesta cez regióny severnej Patagónie, začína v meste Puerto Montt, končí v dedine Villa O’ Higgins a počíta s troma trajektami cez pacifické zálivy. Začali ju stavať v 70. rokoch na rozkaz diktátora Pinocheta (okrem Carretera Austral sa jej hovorí aj Pinochet’s Highway), ktorý chcel riadne začleneniť do štátu aj obyvateľov týchto odľahlých oblastí. Táto časť Patagónie sú totiž samé kopce, pokrýté ľadovcami a hustým lesom, ktoré sa pozdĺž dravých potokov zvažujú do nekonečných fjordov Pacifiku. Divočina. Je pravda, že dovtedy malo tých ani nie 100 000 ľudí, ktorí tu žijú, prístup do centrálneho Chile jedine cez Argentínu, letecky alebo po dlhej plavbe loďou – po zemi rozhodne nie. Plán vytvoriť Carreteru bol rozhodne ambiciózny a vojakom to trvalo až do roku 1988. Respektíve, posledných 100km do Villa O’ Higgins sa dokočilo dokonca až v roku 2003. Niet sa preto čo diviť, že pôvodne bola celá cesta úzka a hlinená. Dnes ju ešte stále po častiach asfaltujú, hotová je viac-menej asi polovica. Rozhodne tu nie je pumpa, obchod alebo nebodaj turistická kaviareň na každom rohu. Dostať sa niekam stále trvá dlho a bez zásob jedla a funkčnej rezervy sa sem netreba púšťať. A vždy, vždy treba vedieť, ako ďaleko je najbližšia benzínka. Nedá sa sem len tak odskočiť na krátky výletík a dokonca ani len na pár dní. Treba riadnu dávku trpezlivosti aj času. Divočina je tu stále rovnako nedoknutá ako predtým, akurát je takmer celá chránená v obrovských národných parkoch. Myslím si, že táto panenská patagónska príroda, odľahlá, bez davov turistov, je dôvodom, prečo sa Carretera Austral stala synonymom dobrodružného roadtripu. A preto prilákala aj nás. 

V Puerto Montt sa nám v office podarilo zohnať miesto na trajekt pre naše Kombíčko, čím sme si definitívne pod stromček nadelili Vianoce v divočine. Hurá! Robíme tak obrovský nákup, že sa nám ledva vôjde do auta. A vyrážame. Prvých 45 kilometrov do Caleta La Arena ešte vedie zaľudnenou oblasťou, malými rybárskymi dedinami na oceánskom pobreží. V La Arene poslušne čakáme vo fronte na trajekt. Tu lístky vopred netreba, tých 20minút plavby obstarávajú kyvadlovo celý deň. Pre nás je to zážitok, nalodiť sa aj s autom! Lodníci poskladali všetky autá ako Tetris, ani pol meter neostal voľný. Vystupujeme v Caleta Puelche, je už noc, a tak spíme neďaleko, priamo na pláži. Ďalší deň sa iba presunieme asi 55km do Hornopirénu, kde nás má večer nabrať ten vybojovaný trajekt. Je to malé mestečko, z drevených domov, učupené pod vysokou sopkou s tým istým menom. Leží na konci úzkeho pacifického fjordu, ktorý je obklopený lesmi. Opäť strávime poobedie na pláži. Varíme si a pozorujeme kŕdle čiernohlavých labutí. Je síce leto, ale je poznať, že sme už prišli do severnej Patagónie. Nie je to žiadne plážovanie v plavkách ani opekanie sa na lehátku. Sme pekne v pérovkách 🙂 Večer sa naloďujeme na obrovský trajekt a vyrážame na 5-hodinovú plavbu cez fjordy a okolo ostrovov. Západ slnka nad Pacifikom je ozaj nádherný, sledujeme vo vetre z hornej paluby, ako hrá všetkými farbami od oranžovej až po fialovú. Potom zalezieme pekne pod perinu do auta a hodinu sa zohrievame. Do prístavu Caleta Gonzalo sme dorazili asi o pol tretej ráno. Spíme priamo tam, pred budovou rangerov. Hneď tu začína totiž prvý národný park, Parque Nacional Pumalín Douglas Tompkins.

Tí, čo dávali pozor, si isto pamätajú na príbeh Douglasa a Kris Tompkinsových, ktorých sme spomenuli a vychválili pri rozprávaní o NP Iberá. Tak tam sa ich príbeh zďaleka nekončí. Veľmi v skratke by sa dalo povedať, že vo svojich land conservation projektoch skúpili takmer 2 milióny akrov pozemkov, respektíve prírody. Okrem mokradí Iberá to bola hlavne divočina Patagónie v Argentíne a Chile, ohrozené lesy, údolia, ale aj bývalé estancias (ranče). Vytvorili najprv súkromné rezervácie, kde chránili nedotknuteľnosť niektorých miest, navracali druhovú rozmanitosť, no vytvorili aj udržateľnú turistickú infraštruktúru a prácu pre miestnych. A na záver všetko podarovali štátu pod podmienkou zaistenia najvyššieho stupňa ochrany – len v chilskej Patagónii takto vytvorili päť nových a zväčšili plochu troch ďalších národných parkov. Neskutočné. No a Pumalín bol ich prvým počinom.

Do našeho prvého “naozajstného” rána na Carretere sa zobúdzame pekne neskoro. Svieti slniečko, obloha je modrá a na všetky strany od zálivu sú len husto zalesnené kopce a skalky. Taký chilský Milford Sound…Na to, že je riadne po desiatej, je búdka rangerov stále prázdna a zamknutá. Žeby si spravili predvianočné voľno? Na dverách visí oznam, že štrajkujú kvôli nízkym platom. Takže asi naozaj vianočné prázdniny. Vstup do národného parku je aj tak zadarmo a mapy.cz nám aj tu ukazujú pár chodníkov. Tak ich ideme vyskúšať. Nikde nikoho, Carretera je nerovná kamenistá šotolina a signál tu nie je. Tak sme si to predstavovali 🙂 Hneď o pár kilometrov ďalej začína prvý chodník, k jazeru Tronador. Odbočuje do takmer nepreniknuteľnej húštiny a prudko stúpa svahom. Po mesiacoch prašných plání, kameňov, sucha, vysokohorskej žltej trávy a takmer žiadnych stromov sme ako vo sne. Zeleň okolo nás bujnie úplne všade. Vysoké stromiská s hustými korunami, ktorých kmene sú ovité popínavými červenými kvetmi a porastené hrubou vrstvou najrôznejších machov a lišajníkov. Pod nimi mladšie stromčeky a pomedzi ne gigantické paprade či lopúchy, ktoré sú väčšie než my. Vodu cítiť všade, sme ako v pralese. Chodníček sa prepletá medzi nízkymi konármi, cez šmykľavé lávky a rebríky, popod kvapkajúce machy na skalách. Je to niečo medzi začarovaným lesom, kde číhajú škriatkovia a elfovia a Jurským parkom. Po dvoch hodinách sa vyštveráme hore a za odmenu nás čaká parádny pohľad. Na dne údolia leží modručké jazero Tronador, z troch strán obklopené vysokými kolmými skalnými stenami, z ktorých doň stekajú viaceré vodopády. Ideálne miesto na keksík. Cesta dole je poriadne šmykľavá, máme čo robiť. Ďalší výletík začína len o kúsok ďalej, volá sa Sendero Los Alerces. Je to krátky, náučný chodník cez les tvorený stromami alerces, ktoré pripomínajú severoamerické sekvoje – tiež sú ozrutné a majú aj niekoľko tisíc rokov. Pre svoju pevnosť a vodeodolnosť boli takmer vyrúbané a dnes ich ostávajú už len ostrovčeky, v takýchto rezerváciách. Posledný chodník, na ktorý sa ešte v ten podvečer púšťame, je Sendero Cascadas Escondidas. Takisto sa vinie hustým vlhkým pralesom do strmého svahu, až kým nás neprivedie k dvom vysokánskym vodopádom. Horný z nich je naozaj obrovský a vôkol neho sa vznáša hustý oblak rozprášenej kvapôčkovej hmly. Za chvíľku sme podobne premočení ako pod Iguazu! Je to krása a navyše sme tu úplne sami! Spať ideme do kempu, ktorý by mali prevádzkovať práve tí štrajkujúci rangeri. Keďže však nikde nikoho niet, uvaríme si tu večeru, umyjeme riady a ešte si aj dáme sprchu. Práve sme ušetrili 20$ 🙂 

Zobúdzame sa do štedrovečerného rána, je teplé a slnečné, na nebi ani mráčik. So starším párom z vedľajšej dodávky si poprajeme “Feliz Navidad” a lenivo sa vyhrievame pri raňajkách. Už dávnejšie sme sa rozprávali o tom, ako chceme jeden a druhý stráviť Vianoce. Zhodli sme sa na tom, že si proste urobíme kľudný deň, sami na nejakom peknom mieste, s krásnym výletom do prírody. Bez stresu zo štedrovečernej večere alebo nebodaj darčekov. A tak sa okolo obeda vyberáme na túru na Volcano Chaitén. Je to stále aktívna sopka, ktorá naposledy vybuchla v roku 2008. Vtedy horúci oblak spálil všetko na jej úbočí a dodnes k nebu trčia zuhoľnatené kmene stromov. Okrem toho prívaly bahna v rozvodnenej rieke zrovnali so zemou mestečko Chaitén. Vďakabohu ho stihli evakuovať. Keď sa sopka upokojila, ľudia sa vrátili, mestečko si znovu postavili a dnes tu žijú čakajúc ďalší výbuch. Sila. 

Ohromne zaujímavé inak je, že po explózii sa výška sopky o 200 metrov zvýšila (myslela som si, že vrch sopky sa pri riadnom výbuchu roztrhne, ale tu všetok vymrštený materiál dopadol naspäť a vytvoril nový kopec – fakt)! Dnes vedie na okraj pôvodného krátera chodník, neskutočná diretka, na ktorej sa potíme pod pečúcim slnkom. Výhľad ale rozhodne stojí za to. Kaldera je vyplnená modrozeleným jazierkom, z ktorého čnie obrovský novovytvorený kamenný kúžeľ. Stúpajú z neho stále sírne výpary, sopka nespí. Na opačnej strane sa okolité lesy zvažujú až do zálivov oceánu. Nikde ani stopa po civilizácii, aj Carreteru len zťažka rozoznať. Ozaj paráda. Cestou dolu sa ponáhľame, chceme stihnúť naše rodinky pri vianočnom stromčeku. A to nie je len tak, za najbližším signálom šoférujeme ešte 30 kilometrov do Chaiténu 🙂 Ako vianočný dobrý skutok tam berieme aj dve chilské stopárky. Večer sa vraciame naspäť, opäť do kempu bez dozoru. A keďže v Chile je kyslá kapusta docela v obľube, varíme si zo zásob na kempingovom variči vianočnú kapustnicu 🙂 A ako sa vydarila! Nad vínkom rozjímame, že sa vlastne vydaril celý Štedrý deň.

Na prvý sviatok vianočný je rovnako nádherne a my máme rovnako lenivé ráno. Naveľa sa však vychystáme na výpravu pod sopku Michinmahuida, aj keď vyrážame až okolo obeda. Už po prvých pár sto metroch nám je jasné, že tých desať kilometrov bude trochu bojovka. Vyzerá totiž, že tadeto nikto ozaj riadnu dobu neprešiel. Už beztak úzky a kľukatý chodník je zarastený bambusom, lianami, konármi, pavučinami. Občas sa stráca v blatových močariskách, kade skackáme po vratkých drevách. Napokon mizne v pichľavých kríkoch, tade sa vtipne brodíme s rukami nad hlavou a ozýva sa iba samé “Au!”. Ale záver? Ten je zase za odmenu! Prichádzame až ku koncu modrobieleho ľadovca, ktorý sa zo sopky valí na všetky strany. Obrovské pukliny, bloky a seraky. Sme v úžase: sopka, ľadovec a Pacifik naraz? Samozrejme to je celé pre nás 🙂 Cesta naspäť sa ani nezdá taká dlhá, stále si to premietame. 

Na druhý sviatok vianočný opúšťame Pumalín. Pristavujeme sa ešte v zátoke pri Chaiténe a pozorujeme delfíny a prvého loviaceho a šantiaceho tuleňa. Na opačnej strane zálivu sa vypína kopec špicatý minimálne ako Matterhorn. Nechce sa nám veriť, že aj to je sopka. Špicatá? Volcán Corcovado, srdce rovnomenného národného parku (zase Tompkins). Tento park je však takmer úplne uzavretý, divočina je tu ponechaná osve. Je tu len jediný krátky chodníček, ktorý nám dovolí nakuknúť pod mohutné ľadovce Corcovada. Samozrejme, že sa tam pustíme! Nad horami celý deň viseli mraky. Sem-tam sa pretrhli a mohli sme uzrieť kúsok skál či ľadovca, ale hneď sa nám to skrylo. Až teraz, podvečer, sa všetko rozptýlilo a tak utekáme obzerať ten Ventisquero (visiaci ľadovec) Yelcho. Najprv nás čaká náučný úsek o ľadovcoch a faune/flóre Patagónie. Docela sa nám vypláca, že sme čítacie typy, lebo z toho budeme ťažiť (a mudrovať) celé ďalšie tri mesiace, čo tu budeme. Potom sa cestička vlní lesom, pozdĺž  riadneho potoka so zelenkavo mliečnou vodou – už tušíme ľadovec! A naraz wow, sme na konci údolia, kde len kus od nás zo skalnej hrany, z výšky niekoľkých stoviek metrov, dolu padá (steká?) obrovitánsky modrý ľadovec. Ohromení sme si sadli na zadok, to je nádhera! Aký je rozpraskaný! A ako tam drží? Spopod neho vytekajú malé potôčiky a vodopádiky, ktoré sa spájajú v tú zelenkavú riečku. Mliečna je vďaka rozpusteným ľadovcovým sedimentom. S tým ostro kontrastuje, aký priezračný je pritekajúci potok, ktorý vyviera v neďalekých skalách a nie v ľadovci. Miešanie farieb. Rozhodneme sa ostať s autom spať pri začiatku chodníka. Keď v ten večer prvý raz umývam riad v ľadovcovom potoku (bez saponátu, veď národný park!), mám pocit, že mi od zimy definitívne odumrelo každé jedno nervové zakončenie. A pritom sa to tu stane naším štandardom. Kuchynským, a občas aj kúpacím.

Nasledujúce ráno vyrážame ďalej. Už samotná cesta je zážitok, keďže je krásne, tak sa nestačíme kochať. Kopírujeme nádhernú meandrujúcu tyrkysovú riečku Río Palena, okolo ktorej sa striedajú ihličnaté lesy a margarétami posiate lúky. Okolo sa vlnia najprv nízke kopce, v diaľke však vidíme vypínať sa skalné štíty so snehmi či ľadovcami. A slniečko svieti. Podľa popisu gýč ako z kalendára, ale naživo je to paráda. Aj z auta sa šťastne usmievame na tú krásu vonku a každú chvíľu pristavujeme, lebo sa nevieme vynadívať. Po pár hodinách prichádzame do mestečka La Junta. Človek by si povedal, že nám to určite neprávom evokuje Pinocheta, keby tu nestál jeho posledný pamätník v celom Chile. Nuž, asi svojský kraj… My si v Junte robíme odbočku z Carretery na východ. Zahliadli sme tam údolie plné krásnych hôr a mapa vraví, že tam má byť aj jazero, tak si to kochanie ideme predĺžiť. Cesta je síce zlá kamenistá šotolina, ale zaraďujeme dvojku a ideme do toho. Pomedzi kvetnaté lúky sú trávnaté pasienky a riečky sú priezračné. Cez jednu z nich prechádzame dlhým visutým dreveným mostom, ktorý je tak rozheganý, že som ho zvažovala aj peši. Na šírku sme sa doň vošli asi na 10cm, klobúk dole pred Timovým šoférskym odhadom! Pár krát sme sa stratili v slepých cestách, raz sme skoro zapadli v bahne, cez ten most sme sa nakoniec museli aj vracať, ale údolie to bolo krásne. Napokon sme sa ešte aj v jednom z tých studených potokov, schovaní-neschovaní pod malým mostom, okúpali. A to poctivo, ešte aj vlasy som si umyla – vtedy to bol životný výkon! 🙂 S výhľadom na Lago Rousselot sme si navarili a vydali sme sa späť na Carreteru, k národnému parku Queulat. Je to jeden z chilských parkov, kam vás bez internetovej rezervácie nepustia, čo je v divočine bez telefónneho, natož dátového, signálu celkom dobrý vtip. Aby sme svoj drahocenný termín nepremeškali, spíme najbližšie, ako sa dá – na trávniku vedľa voľajakých termálov skoro pri vstupe. Ten trávnik je tak krásne udržiavaný, že nám je blbé si tam hoci len vyčistiť zuby 🙂

Nasledujúce ráno natešení vstávame, čaká nás Ventisquero Colgante, ktorý je jednou z ikon Carretery. Už sa nepozastavujeme nad tým, že nás jeden ranger víta, druhý kontroluje lístok, tretí vysvetľuje trasu pri mape a štvrtý mlčky sedí obďaleč. Takto sa všade v Južnej Amerike vytvára zamestnanosť! Zaparkujeme vedľa asi pätice iných áut a je to prvý raz, čo na Carretere zažívame “nával”. Po visutom drevenom moste prechádzame dravú riečku Ventisquero. Ďalej stúpame prudkým lesným chodníkom, po blate a koreňoch. Za asi pol hodinku sa cesta narovná a už len po vrstevnici kľučkujeme medzi kameňmi a konármi. Celý čas nič nevidíme, po stranách len hustý porast. A naraz sa stromy rozostúpia a my stojíme na okraji prudkého zrázu, asi 300 metrov nad zeleným jazerom. Pred nami je záver doliny, ktorá zo sedla vytvára snáď dvestometrový skalný skok. Nad týmto skokom sedí velikánsky, bledomodrý, rozpukaný a rozlámaný ľadovec, Ventisquero Colgante. Keďže sme si nastúpali od jazera, máme ho ako na dlani priamo pred nami. Ako prirodzene odtápa, cez ten kamenný prah padá voda vo vodopádoch dolu. Jeden z vodopádov je menší, druhý je však mohutný a ako sa dole s hukotom triešti o skaly, hmla sa dvíha na všetky strany. Nevieme sa na to vynadívať. Ešte aj s ďalekohľadom skúmame ľadovcové trhliny. Po ceste naspäť pribúda ľudí, ktorí k vyhliadke stúpajú. Uf, stihli sme to akurát! Dole sa ideme ešte prejsť k veľkému Laguna Témpanos. Tí, čo nemôžu alebo nevládzu vyjsť hore na vyhliadku, sa tu môžu k ľadovcu priblížiť aspoň loďkou cez jazero. Na parkovisku objavíme na záchodoch aj sprchy a tak sa tam v spoločnosti pár pavúkov bez hanby poumývame. Voda studená, ale zas až ľadovcová teda nie. Náš barel na pitnú vodu si tu dopĺňame z hrdzavého kohútika – voda v nedotknutom národnom parku predsa musí byť jednoducho čistá!

Carretera ďalej pokračuje krížom cez celý národný park, popod zasnežené hory a hustými lesmi. Za každou zákrutou čaká nový krásny výhľad. V Queulate sú napriek jeho rozľahlosti vytvorené len 3 pešie turistické chodníčky a keďže máme čas, chceme vyskúšať ešte ďalší z nich. Podľa našej mapy je to krátka prechádzka na večer, ani nie 5 kilometrov. Vedie cez Bosque Encantado (Čarovný les) až ku Laguna Los Gnomos (Jazero škriatkov). Už len tie názvy! Prvý varovný signál stretávame asi dvadsať metrov po začiatku chodníka, kde z mosta vedúceho cez slušne hlboký potok neostalo vôbec nič. Brodiť sa nám rozhodne nechce, tak sa obkročmo súkame po šmykľavom, šikmo spadnutom stromčeku. Za vodou začína ten čarovný les. Naraz sme ponorení v mori zelene. Stromy majú kmene natoľko obalené vrstvami rastlín a lišajníkov, že kôru vôbec nevidieť. Machy visia z konárov v hustých závojoch. Zem pokrývajú väčšie a menšie druhy papradí. Skutočne čakáme, kedy vykukne nejaká víla alebo škriatok 🙂 Po nejakej dobe prichádzame k ďalšiemu potoku, ktorý rozvodnený zoširoka tečie krížom-krážom cez les. Lávku zjavne vzal nejaký jarný príval vody so sebou a to, čo ostalo, je zatopené. Ako akrobati balansujeme po tenkých konároch, pridŕžajúc sa kríkov, skackáme po kameňoch a trochu si zamočíme tenisky. Za vodou začína blatitý stupák, v ktorom stretávame troch mladých Argentíncov. “Aká je cesta ďalej a aké je jazero?”, pýtame sa hneď. Skrúšene nám vysvetľujú, že sa k žiadnemu jazeru nedostali, pretože nevedeli nájsť cestu cez velikánsky polom, na ktorý vraj narazíme za chvíľu. My sa samozrejme musíme ísť presvedčiť na vlastné oči. Polom je to vážne obrovský, popadala snáď polovica stráne. Stromy na sebe ležia vo viacerých vrstvách, v niekoľkých poschodiach, ale nie je to nič čerstvé. Rozhodneme sa preto prebojovať sa týmto bludiskom, čo je pekná gymnastická bojovka. Po dobrej trištvrte hodine sme na konci a našli sme aj stratený chodník, ktorý tu prezmenu zmizne v bambuse.  Za chvíľu prichádzame k prekážke číslo štyri. Polom zjavne zahradil potok, ktorý sa vylial a z lesa urobil jazero. Tenisky mám definitívne premočené. Preskáčeme aj to a potom prichádza nepreniknuteľná hradba kríkov, po chodníku ani stopy. Keďže chceme nájsť jazero, kliesnime si cestu popri prúdu nízkymi kriačinami, ktoré tentokrát aspoň nie sú pichľavé. Tu sa nám už otvára skalnaté údolie v tvare podkovy. Hore vidíme hrubú ľadovcovú dosku a po stranách do doliny stekajú vodopády. To jazero musí byť kúsok, teraz to už nevzdáme! S obtiažami sa dostávame na druhú stranu potoka a potom sa už len štvrťhodinku šplháme kamenistou morénou. Celá táto bojovka však stála za to, laguna Los Gnomos nám skutočne vyráža dych! Na dne doliny leží nádherné tyrkysové jazero, v ktorom plávajú obrovské snehové kryhy. Po stenách doň z ľadovca padajú vodopády. Na modrom nebi sa preháňajú biele mráčiky. Sme tu úplne sami a v tichu si toto magické miesto vychutnávame. Presne kvôli takýmto skrytým pokladom sme tu a pre mňa je to jedno z najkrajších miest, na aké som sa dostala. 

Carretera Austral I., Chile, 12/22