MiškaKeď odchádzame z parku Queulat, je prvý raz zamračené a mrholí. Keďže naše auto nemá kúrenie, nechce sa nám ani vyliezť spod periny. Napadne mi, ako by sme tu zvládali nedajbože mínusové teploty… Keď zídeme z hôr do údolia, nechávame mraky vďakabohu za sebou. Schádzame do širokej nížiny, kde nás na všetky strany obklopujú iba kvetnaté lúky. Ešte aj pastvín je tu málo. Kopce sú len v diaľke a občas stojí uprostred lúky osamelý dom. Až neďaleko Coyhaique sa cesta zase začne kľukatiť kaňonom rieky Río Simpson. Je to nádherný pohľad: voda je priezračná, koryto z jednej strany lemujú vysoké skalné steny a z druhej farebné lúky, slniečko svieti…Kvetov je tu ozaj záplava. Fialové, ružové, žlté aj biele, od margarét po náprstníky. Skutočne to vyzerá ako leto. V Coyhaique, čo je najväčšie mesto na celej Carretere (asi 50 tisíc ľudí) dopĺňame zásoby a hneď vyrážame ďalej. Ešte v podvečer kľučkujeme pomedzi kopce až do dedinky Villa Cerro Castillo. Castillo znamená zámok (hrad) a štít Cerro Castillo je dominantou okolia. Pri západe slnka ho máme ako na dlani. Jeho skalnatý, zubatý hrebeň naozaj pripomína zámocké vežičky. Ako tu je dobrým zvykom, všetko naokolo sa podľa neho volá: dedina, národný park a ešte aj pleso, ktoré pod ním leží. A presne k tomu plesu sa na druhý deň chystáme.
Ráno vyrážame autom a berieme aj stopujúci nemecký pár, ktorý netušil, že ku vstupu je to ešte dobrých 5 kilometrov po prašnej ceste. Sú takí starí ako my, sympaťáci a v rámci 6-týždňovej dovolenky cestujú Patagóniou na sever. Keďže majú požičané auto, vymieňame si aj menej známe tipy na výlety. Docela však valíme oči, keď sa nám priznajú, koľko € v požičovni nechali. Zlaté Kombíčko! Trek k Laguna Castillo je vlastne jeden dlhokánsky stupák, s prevýšením asi 900 metrov. Najskôr ideme lesom, chvíľku pastvinami, potom začína pásmo kvitnúcich, ale aj pichľavých kriačin a sukulentov. A na záver len kamenistá stráň. Za sebou, do údolia, máme celý čas krásne výhľady. Río Ibáñez sa tu vlní až do obrovského jazera Lago General Carrera, ktoré vidíme na horizonte. Hora nad nami je však stále v oblakoch, a tak len dúfame, že sa zázrakom vyčasí, ako včera večer. Keď sa vyštveráme na okraj morény, je to aj tak krásny pohľad. Tmavomodré pleso, Laguna Castillo, do ktorého steká vodopád z mohutného sivobieleho ľadovca padajúceho zo Cerro Castillo. Alebo skôr padajúceho zo sivých mrakov, v ktorých sa nám Cerro schováva. Poriadne fučí, tak volíme vyčkávaciu taktiku, veď “to rozfúka”. Kým však do seba natlačíme chlebík a keksík, máme vyčkávania na vyhliadke dosť. Vietor je fakt riadny a je teda pekná zima. V rámci zahrievania sme sa rozhodli vyšľapať si ešte 400metrov na Cerro Negro, malý kopček nad lagunou, z ktorého možno uvidíme aj do vedľajšej doliny. A vyplatilo sa! Máme krásne výhľady do údolia, nad susedným hrebeňom sa preháňajú len menšie obláčiky. Keď sa vraciame dole k jazeru, aj v našej doline sa mraky trochu dvihnú, no Cerro Castillo nič. Zastavuje nás hliadkujúci ranger, ktorý nás na Cerro Negro videl. Zrejme si myslí, že sme prišli z vedľajšieho údolí bez platenia či čo. Nielenže musíme v batohu loviť lístky, ale ešte nás aj napomína, že čo sme tam robili, tam sa nesmie, lebo fúka. Tož, fúka…a? To si ale necháme pre seba a pekne mašírujeme dolu. Večer, keď si pri aute varíme večeru, sa ako na potvoru úplne vyčasí a vežičky Cerro Castillo máme na azúrovom pozadí.
Ďalší deň je Silvester a presne podľa predpovede je od obeda škaredo, mrholí a je zima. Ordinujeme si voľný deň, varíme, čítame a pozeráme Narcos (trénujeme španielčinu 🙂 ). Voláme domov, kde už je rok 2023 a my máme stále ešte len 2022…Samozrejme vydržíme až do polnoci. Búchame pripravené šampanské a štupeľ strieľa tak, že nám skoro preliači strop. Všetko dobré do nového roku!
Na Nový rok nie je o nič krajšie, začíname ho zase mrholením a zimou. Vyrážame po Carretere ďalej, za necelých 120 kilometrov nás čaká Puerto Río Tranquilo. Vo Villa Cerro Castillo však končí asfalt a prichádza stará známa, kamenistá a rozbitá cesta. Naším autíčkom sa tu nedá ísť viac ako tridsiatkou a trochu závidíme terénnym pick-upom, ktoré okolo nás vždy slušne presvištia. To my sa natriasame cez dobré štyri hodiny. Akoby samotná cesta nestačila, v rámci novoročných dobrých skutkov veľkodušne zastavujeme stopárovi, ktorý v tom nečase čakal hneď za Villa Cerro Castillo. Ešte sme ani nestiahli okienko a už nám je jasné, že to bola chyba. Ujo stopár vyzerá totiž ako…potulný bezdomovec? Skrátka už asi pár dobrých dní nevidel sprchu a ešte k tomu z neho ťahá včerajší, silvestrovský, alkohol. Tak toho si rozhodne dozadu, na kraj postele, neposadíme! Takže na posteli až do Puerto Río Tranquilo sa natriasam ja, Timov čuch trpí vpredu a ujo si spokojne chrápe na spolujazdcovi. To bolo snáď najdlhších 120 kilometrov v živote 🙂
Hneď ráno, kým ešte nie sú príliš silné vlny, vyrážame loďkou pre 10 ľudí na tour do Cuevas de mármol, Mramorových jaskýň. Do skál okolo pobrežia tu nekonečné vlny a príboj vyhĺbili jaskyne a jaskynky, ktoré sú mramorovou mozaikou vo všelijakých odtieňoch modrej. Keď svieti slnko, samotná vodná hladina hrá ďalšou plejádou modrých odleskov. Cuevas de mármol sú národná prírodná pamiatka a keďže Čilania im v posledných rokoch urobili výborné PR, objavujú sa v rôznych sprievodcoch a na blogoch medzi Top 10 Patagónie. V ospalých (desiatich?) uliciach Puerto Río Tranquilo sa preto už skoro všetko točí okolo turistov. Dôkazom sú aj Francúzi, ktorí sú s nami na loďke a za Cuevas pricestovali z Bariloche, čo je v Argentíne a asi 1000 kilometrov odtiaľto. To my sme sa o jaskyniach dozvedeli preto, že ich máme po ceste 🙂 Každopádne výlet stojí za to. Plavíme sa cez dve hodiny, najprv okolo ostrovov na jazere a potom aj pozdĺž pobrežia. Jaskynky sú rôznych tvarov, veľkostí a ako spoza mrakov vykukuje slniečko, sú stále krajšie. Samozrejme, tak ako u nás, majú tu pomenovaný každý skalný útvar, a tak napíname zrak aj fantáziu, aby sme videli slona alebo leviu hlavu. Na záver oboplávame dve skalné veže, ktoré nazvali Capilla a Catedral, kaplnka a katedrála. Stretávame tu aj pár kajakárov, ktorí môžu vo svojich malých loďkách preplávať priamo cez mramorové tunely. Sprievodca nám prezradí, že kaplnka je regulérne vysvätená a vraj tu mali nielen pár svadieb, ale dokonca aj pohreb! Po ceste naspäť do prístavu sú už vlny také vysoké, že naša motorová loďka zakaždým tvrdo pristáva ako na betóne. Kapitán, ktorý bez odpadnutého stierača skoro nič nevidí, sa len smeje.
Je poludnie, takmer azúro, tak čo s načatým dňom? Tabuľa pred informaciónes turísticas v mestečku hovorí o nejakom Valle Exploradores. Údolie prieskumníkov? Ideme! Valle Exploradores je dolina, ktorá vedie po severnom okraji Parque Nacional San Rafael. Začína za Puerto Río Tranquilo a končí o 70 kilometrov, v prístave Bahía Exploradores, na brehu pacifického fjordu. Odtiaľ vyrážajú len turistické lode na tour k obrovskému ľadovcu San Rafael. Cesta je kamenistý offroad a okrem pár robinsonských usadlostí na nej nie je žiadna civilizácia. Národný park San Rafael však chráni celé Severné patagónske ľadovcové pole a štíty tu od mora stúpajú až do 4000-metrových výšok. Dajú sa očakávať nádherné scenérie a dokonca aj túra by sa našla. Preto natešení meníme hrozný offroad Carretery za ešte horší na Exploradores. A veru že sa to vypláca. Cesta je malebná, krúti sa dolinou, pozdĺž ľadovcovej riečky, ktorá sa dvakrát rozleje – do Lago Tranquilo a Lago Bayo. Po ľavej, južnej strane máme vysoké skalnaté kopce a prudké zalesnené stráne, z ktorých sa každú chvíľu plazí dole ľadovec alebo padá vodopád. Na pravej, severnej strane sa z rozkvitnutých lúk dvíhajú trošku nižšie kopce, sem-tam s fľakmi letného snehu. Paráda. Otáčame sa niekoľko kilometrov pred Bahíou, pred úzkym mostom nad sútokom troch rôzne farebných riek. Hnedá, priezračná a zelenkavá ľadovcová. Padajú mraky a na túru je neskoro, preto kempujeme priamo uprostred údolia, sami na plážičke rieky, od cesty neviditeľní. Varíme si so super výhľadom, pochvaľujeme si to, ale úsmev nám trošku zmrze, keď v tej ľadovej vode umývame najprv riad a neskôr aj seba 🙂
Ďalšie ráno mrholí a z kopcov nie je vidno nič. Času máme hromadu a zásob jedla docela tiež, a tak máme ďalší oddychový deň. Signál tu samozrejme nie je, ale dúfame, že nasledujúci deň sa nám na túru vyčasí. Pršať prestáva až v podvečer a my odvážne vystrkujeme nosy spod periny, aby sme sa zahriali teplou večerou. Zrazu, uprostred varenia, keď už všetko pekne voní a slinky sa zbiehajú, sa nám za chrbtami ozve “Hi!”. Spoza auta trčí dievčenská hlava a s klasickým francúzskym prízvukom po anglicky pokračuje: “Nemáte náhodou kompresor?”. Je prekvapená ešte viac ako my, keď odpovedáme “Jasné!”. Vysvitne, že s frajerom dostali na dodávke z požičovne defekt, a to asi 1 kilometer odtiaľto. Koleso si pracne vymenili za rezervu z kufra, len aby vzápätí zistili, že aj tá je vyfučaná. Bez signálu, večer, v údolí, kam skoro nikto nechodí. Priateľ sa behom vydal k rangerskej stanici asi 3 kilometre opačným smerom, dúfajúc, že tam aj nejakí nocujú. Kočka, Chloé, mala možno strážiť auto, avšak potom dostala nápad, že by sa na vlastnú päsť mohla pustiť opačným smerom. V appke videla, že tu je kempovacie miesto a povedala si, že tam možno niekto bude. Takže Timo vyťahuje novučičký kompresor, necháva večeru večerou a vyberá sa s Chloé na záchrannú misiu. Kupodivu tá malá vecička brazílskej výroby fungovala a keď sa priateľ Robin skrúšený vrátil od rangerov (kompresor nemali), bola už dodávka pripravená vyštartovať. To má ale schopnú frajerku! Tima mi priviezli naspäť a ešte si aj vyslúžil fľašku vínka 🙂
Nasledujúci deň je naozaj krajšie a my sa vyberáme na túru ku ľadovcu Exploradores. U rangerov sa povinne zaregistrujeme a vyrážame lesným chodníčkom. Ideme len chvíľočku, keď sa nám pomedzi porast otvorí prvý pohľad. “To je len koncová moréna,…nie, počkaj, veď pod tým presvitá ľadovec!” A fakt. Keď sa pozorne pozeráme, tak tá hromada skál iba pokrýva koniec velikánskej masy ľadu. Chvíľu po tom, ako si to uvedomíme, začujeme aj praskanie a hrozivé dunenie, tak typické pre praskajúce ľadovce. Ďalej pokračujeme úzkym chodníkom, ktorý pomaly stúpa stráňou, preskakujeme potoky a potom vychádzame z lesa medzi kvety a kríky. Ale aké kríky! No to ma podrž, medzi čierne ríbezle 🙂 V strede leta sú už zrelé, takže si pod zasneženými kopcami pripomíname leto ako u babky na záhrade. Mňam. O kúsok ďalej už dorazíme na prvú z vyhliadkových plošín. Pohľadom kĺžeme po obrovskom ľadovci. Hrebeň a ľadovcové pole máme v šľahačkových bielych mráčikoch. Exploradores zoširoka padá a plazí sa po prudkých svahoch, puká a vrásni sa až vidieť jeho modručké jadro a postupne steká do doliny, kde ho prikrývajú kamenné a pieskové nánosy a odtápa do jazera. Wow! Sme rozhodnutí vyčkať, kým sa mraky zdvihnú. S ďalekohľadom pozorujeme najprv každý jeden ľadovcový záhyb. Potom naozaj blízko plachtiaci pár kondorov – sú to naše prvé! Objavíme aj skupinku turistov, ktorí sa za nemálo peňazí v doprovode vodcu vydali na glaciar trekking. Vyškolení z Rakúska pohoršene sledujeme, ako ani nie sú naviazaní na lano…Po hodine a trištvrte (!) sa nad nami počasie aspoň trochu zmiluje. Vietor trochu rozfúka oblaky a vidíme nielen ľadovcový hrebeň, ale čiastočne aj skalné štíty v pozadí. Medzi nimi tušíme aj Monte San Valentín (4070mnm), najvyšší vrch Patagónie. Hurá! Cestou naspäť okrem čiernych ríbezlí ochutnávame aj calafate. Je to bobuľka ako čučoriedka, len rastie na tŕnistých kríkoch. Hovorí sa, že kto ju ochutná, do Patagónie sa vráti. Fuj, v januári je teda ešte pekne kyslá 🙂 Nadšení sa vraciame do Puerto Río Tranquilo a na pláži jazera znovu stretávame Chloé a Robina. Na Francúzov sú docela fajn 🙂
Keďže sa zobúdzame do slnečného rána, vŕta nám v hlave nový výlet. Kdesi sme vyčítali, že trochu južnejšie vedie do národného parku cez Valle Leones ešte jeden chodník, ale nikto tu o ňom nič nevie. Naše osvedčené mapy.cz čiarkovane kreslia voľajakú cestičku, tak to teda skúsime. Z Carretery po začiatok chodníka to má byť autom 15 kilometrov. Už ten prvý je tak hrozný, že keby bolo kde, tak sa otočíme. Rozbitá cesta s velikánskymi koreňmi, kamenné strmáky so slušnými balvanmi, úseky nad riekou šikmé tak, že sa so stiahnutou riťkou kŕčovito držíme a čakáme, či sa autíčko nepreklopí nabok, pieskové pasáže dlhé stovky metrov, laťkové mostíky. Pre terénny džíp asi malina, pre chudáka Kombíčko horror cesta. Ale drží sa statočne, skáče, hrabe, ale prekonáva všetky prekážky. Asi chápe, že nemá na výber. Otočiť sa nedá. Po pekelnej trištvrte hodinke sedíme spotení na konci. Sú tam v tráve zaparkované len dva teréňáky. Snažíme sa nemyslieť na spiatočnú cestu a vyrážame. Chodníček naozaj existuje! Vedie lesom a ozaj nádhernými, divými a zakvitnutými lúkami údolia Leones, pozdĺž dravej riečky. Zo strán nás obklopujú kopce, na ktorých úbočiach sa striedajú vodopády a snehy. Sme tu sami, okolo len príroda a jej zvuky. Na konci doliny, pred nami, na kopcoch tušíme aj nejaké ľadovce. To bude ten Glaciar Leones? Na samom konci doliny však chodníček prudko zabočí, vyštveráme sa na morénu…a vyrazí nám dych! Pred nami leží modrozelené Lago Leones a doň sa na opačnom brehu v neuveriteľných troch jazykoch vlieva masívny, čistučko modrý ľadovec. Sedíme sami na brehu a nemôžme sa nabažiť výhľadu ani úžasu, že to máme len pre seba. Ďalšie čarovné miesto, na ktoré sme sa prebojovali 🙂 Skúmame, kam by sa dalo vyliezť, ktorý kopec, ktorý ľadovec. Trebárs sa sem vrátime, po ceste naspäť na sever. Je tu bivakovacie miesto aj tirolesa cez rieku, dobrodružstvo tu zjavne môže pokračovať.
Je mi jasné, že na papieri (obrazovke) kľudne vyznejú všetky naše výlety podobne – aha ľadovec, aha ľadovcové jazero, aha vodopád a aha ďalší ľadovec. Ale tá príroda je tak pestrá, každé jazero, každý ľadovec, každý výhľad je iný, jedinečný. Len to ťažko ide opísať. Je to ako porovnávať výhľad z Ostrého Roháča, Kriváňa a z Bystrej – v podstate stále lúky, skaly a štíty a predsa naprosto iný obrázok. My sa však šťastne usmievame a z tej nádhery sa nám tají dych.