Narodeniny v Perito Moreno

Keď opúšťame Chaltén, blížia sa moje narodeniny. Rovnako ako na Vianoce, prianie bolo jediné. Stráviť ich spolu a na nejakom krásnom mieste. A tak Timo vymyslel, že pôjdeme preskúmať Parque Nacional Perito Moreno. 

Volá sa síce rovnako ako najznámejší patagónsky ľadovec, no nachádza sa o stovky kilometrov severnejšie. Uprostred nekonečnej pampy, asi 150 kilometrov od najbližšieho mesta, treba z Ruta 40 odbočiť na západ k chilským hraniciam. Na konci cesty čaká jeden z najstarších národných parkov Argentíny, založený už v roku 1937. 

Perito Moreno sa dá navštíviť len od neskorej jari do jesene, pretože inak tu kraľuje sneh a vietor a cesta aj chodníky sa stanú nepriechodnými. Turistom je sprístupnený iba okraj parku, zvyšok je ponechaný divočinou. Popravde ich sem ročne zablúdi naozaj máličko, čo je pre prírodu šetrné , ale pre nás – akonáhle uvidíme tie panorámy – absolútne nepochopiteľné. Hrebene hôr oddeľujúce Chile a Argentínu sú pokryté ľadovcami, z ktorých tečú dravé potoky. Tie sa spájajú do velikánskych jazier hrajúcich všetkými odtieňmi modrej, zelenej a sivej. Okrem toho sa v celom parku náramne darí divej zveri. Za čriedami guanacos sa sem prisťahovali pumy. Ďalej tu pobehujú kŕdle ñandú, pásovce, líšky a hniezdia tu vzácne patagónske vtáky, vrátane velikánskych kondorov. 

Aj tu opäť narážame na Tompkinsovcov! Douglas Tompkins sa prvý raz dostal do tejto oblasti už v roku 1968 na horolezeckej expedícii, keď s parťákmi hľadali, ako preliezť severnou stenou Cerro San Lorenzo (čo je druhý najvyšší vrchol v Patagónii). V roku 1991 kúpil upadajúcu haciendu aj s jej tisícami akrov, ktoré hraničili s parkom. Prakticky dve celé doliny. Jeho organizácii sa opäť podarilo premeniť spásané údolia na divočinu, ktorá pod skalné štíty patrí. Vybudovali tu pár chodníčkov, útulne pre turistov a nakoniec to pripojili k národnému parku. 

V mestečku Gobernador Gregores doplňujeme zásoby vody, jedla a hlavne benzínu. Ideme tak ďaleko od civilizácie, že si ani nie sme stopercentne istí, či nám naša plná nádrž a 20 litrov v bareloch bude stačiť. Prvých 125 kilometrov si po asfalte Ruta 40 ukrojíme pomerne rýchlo. Potom odbočujeme na kamenistný off-road, po ktorom sa drncáme ďalších 80 kilometrov. Po ceste míňame len jednu farmu, inak križujeme neobývanú pampu. Sprvu stojí pri ceste sem-tam osamelé guanaco, no ako sa približujeme, pozorujeme ich z okna čoraz väčšie a väčšie skupinky. Pri prekročení hraníc parku nás síce víta drevený nápis, no ideme ešte dobrú pol hodinku, kým sa dostaneme k stanici rangerov. Zrovna tam nik nie je, pretože sú na obchôdzke. Registrácia je však pre turistov povinná, a tak vyčkávame. Za necelú pol hodinku prichádza na terénnom aute mladý usmievavý ranger a pozýva nás dnu. Ukazuje nám mapu parku, rôznych chodníkov a útulní. Je to naozaj pomoc, pretože väčšinu toho vôbec nemáme v našej mape. Plánujeme, kam vyrazíme a keďže útulne sú zadarmo, bookujeme si aj miesto na spanie. Potom sa autom posúvame na začiatok údolia Valle Lacteo. Je to ďalších 20 kilometrov kamenistou cestou, kde nám do cesty akurát skáču guanaco. Na malom hlinenom parkovisku stojí ešte jedno auto. Otvárame (argentínske) vínko a pripíjame si k narodkám.

V Kombíčku sme sa vyspali náramne, ráno sa balíme a vyrážame. Je krásne počasie, modré nebo a pár bielych oblakov. Šlapeme dolinou Valle Lácteo a hneď na začiatku obiehame jeden starší pár, ten z druhého auta. Ďalej si už užívame samotu. Údolie je široké, porastené trávami, kríkmi a sem-tam kusom lesíka, zo stromov ošľahaných patagónskym vetrom. Napriek tomu, že sa všetko začína sfarbovať do jesenných odtieňov, stále vidíme na lúkach veľa drobných bielych a žltých kvietkov. Po bokoch nám cestu síce lemujú trávnaté kopce, no nad nimi sa týčia vzdialenejšie skalné štíty, pokryté snehom a malými ľadovcami. Po niekoľkých hodinách prekračujeme posledný potok a sme na kempovisku. Stojí tu krásne drevené a nové Refugio Kris y Douglas Tompkins. Je neuveriteľne vybavené – piecka so zásobou dreva, dve postele s matracami, stolík a stoličky, truhlice s drobnosťami na zakladanie ohňa, na varenie a na upratanie, čajník, plecháčiky, vešiaky vnútri aj vonku, … No, čumíme s otvorenou pusou. Dnes tu však bude spať niekto iný, my máme rezervovaný jeden z Duomos. To sú také iglu, šiatrovité kupoly, s nízkymi dverami, ale vnútri docela priestranné. Tiež tu máme dve kempingové postele s matracmi, stôl a dve stoličky. (Obďaleč stojí latrína, ale aká! Vďaka vode z rieky, ktorou sa zalieva pisoár a pilinám, ktoré sa hádžu dnu je voňavá! Bez srandy jeden z najlepších argentínskych záchodov 🙂 ) Keďže my sme dorazili uprostred poobedia, je náš tmavý duomo rozpálený od slnka a vnútri je hotová sauna. Obedujeme preto radšej vonku, s výhľadom na širokú rieku Río Lácteo. Za ňou sa v údolí prevaľujú biele mračná, no ako ich postupne rozfúkava, vynára sa takmer kolmá južná stena vysokánskeho Monte San Lorenzo. Takýto výhľad nám nedá obsedieť a aj keď sme pôvodne chceli pod kopec vyraziť až druhý deň, balíme batôžtek. Veď kto vie, či zajtra opäť nebude celý schovaný v mrakoch! Neďaleko za kempom treba prebrodiť inú ľadovcovú riečku, a to tesne pred jej sútokom s mohutnou Río Lácteo. Je široká dobrých dvadsaťpäť metrov a asi v tretine má zabodnutý kolík, ktorý ukazuje hĺbku. Síce poobede bývajú všetky ľadovcové potoky hlbšie, máme šťastie, lebo hladina je ešte asi 5cm pod červenou hranicou. Nad tou by sa už brodiť nemalo, pretože voda je hlboká a prúd silný, takže by to mohlo byť nebezpečné. Vyzúvame vibramky, vyzliekame gate a jeden po druhom sa púšťame na druhu stranu. Voda je príšerne ľadová a miestami ju máme až do polovice stehien. Kamene sa pod nohami šmýkajú, vďakabohu že máme tie paličky. Keď vyjdeme na druhý breh, necítim si nohy od kolien dole. Rýchlo sa obliekame a aby sme sa zahriali, takmer bežíme chodníkom ďalej. Úzka cestička vedie najprv lesíkom, potom lúkami a nakoniec sa stráca na skalnatej pláni, kde pátrame po mužíkoch. Pomedzi veľké balvany sa vyšplháme na morénu, kúsok sa ešte pomotáme a potom sa ako obarení zastavujeme pri výhľade, ktorý na nás vykukol. Špicatý San Lorenzo nám ukazuje celú svoju širokánsku južnú stenu, ktorá padá snáď kolmo dole a nejakým zázrakom sa na nej drží obrovský ľadovec. Ten sa postupne plazí až na úpätie a do doliny, kde sa rozpadáva do šedozelenej Laguna de los Témpanos. Tentokrát sa s názvom naozaj trafili. Pleso je plné plávajúcich krýh, ktoré sú aj desať metrov veľké!

Neveriacky zostupujeme až na breh, kam niektoré z nich vyplavilo. Prepletáme sa medzi nimi ako v bludisku a na niektoré sa dá aj vyliezť! Všetkého sa nabažíme, až keď slnko začína zapadať za hrebeň a citeľne sa ochladzuje. Vybavíme si ten ľadový brod, čo nás ešte čaká a ponáhľame sa späť. A veru. Bez svietiaceho slniečka je to ešte väčšie martýrium. Do vody sme sa vďakabohu nešmykli, nohy nám napriek zdaniu neodpadli, a tak upaľujeme do nášho duomo uvariť si večeru. Instantné cestoviny pri červánkoch za San Lorenzom. A šup do teplého spacáku!

V noci bola pekná zima. Teda, náš superspacák to vydržal, ale zmrzla nám všetka voda vo fľašiach a duomo je pokryté slušnou vrstvou srieňu. Na slnku si varíme ovsenú kašu a ohrievame sa. Nebo je zasa ukážkovo modré, len na Lorenzovi sedí biela čiapočka. Balíme si batohy, lúčime sa s luxusným kempoviskom a poberáme sa dolinou zase naspäť k autu. Čosi po obede sme tam. Najprv posušíme, čo treba a potom vymýšľame, čo s načatým dňom. Rozhodujeme sa pre Cerro León, jediný značkovaný kopec v parku, a okolo tretej už na začiatku chodníka parkujeme Kombíčko. Tentokrát sme tu jediní. Tabuľa hlása dve hodiny cesty na vrchol, pričom treba sledovať značku v tvare stopy pumy. Keďže león v týchto končinách hovoria aj pumám, nádejame sa, že nejakú zazrieme. Najprv prechádzame širokou pláňou, kde sa spokojne pasú malé stáda guanacos a občas okolo prebehne aj smiešne sa natriasajúci ñandú. Ako začíname stúpať, objavujú sa prvé kríky, niektoré z nich calafate. So žiadnym cik-cakom si tu hlavu nelámali a až do sedla tak šlapeme diretkou. Ďalej po hrebeni už to je lepšie a  Timo nasadzuje svižné, priam bežecké tempo. Lapám za ním dych, ale treba uznať, že sme zanedlho hore. Zo samotného vrcholu sme vyplašili dve výletnícke guanacos a už ho máme len pre seba. Na juhu je obrovský polostrov Península Belgrano, ktorý je s pevninou spojený len uzučkou cestičkou. Jazero, ktoré ho obklopuje, plynulo mení farby od sýto tyrkysovej až po ľadovcovo šedozelenú, a to podľa toho, aká rieka doň z ktorej strany priteká. Je to nádherná paleta všemožných odtieňov!

Pred nami, na západ, vidno ďalšie velikánske jazerá a horské hrebene, ktoré pokračujú až do Chile. Na sever vidíme zasnežené vrcholky a údolie Valle Lácteo, odkiaľ sme dnes prišli. Pod strmou stenou sa po pampe stále preháňa toľko zveri, že máme pocit, akoby sme boli na savane, v Levom kráľovi. Nad hlavou nám akoby mimochodom preletí zopár kondorov. Divočina. Cestou naspäť trošku zvoľníme a ako sa blíži západ slnka, napíname zrak po pumách. Síce sa nám nepošťastí, ale ako povedali rangeri, “Nevadí, puma isto videla vás.” Pozbierame snáď všetky bobuľky calafate, čo na kríkoch ešte ostali a jazyk máme nakoniec viac fialový než po čučoriedkach. S poslednými lúčmi slnka sa ešte prevezieme k peninsule Belgrano, kde s Kombíčkom môžeme zakempovať. Dvíha sa severák a my sa vďačne zakuklíme v teplých spacákoch.

Ďalšia noc bola ešte mrazivejšia. Vonku bola snehová fujavica a nám zvnútra namrzol celý strop. Zo spacákov vylezieme priamo do péroviek a v tom momente úprimne závidíme autám, ktoré majú kúrenie. So slniečkom je však všetko lepšie a ako hreje, rozmŕza auto aj nálada. Vonku je opäť to krásne azúro a všetky kopce naokolo sú pocukrované čerstvým snehom. Ešte aj náš včerajší Cerro León! Tu nižšie sa už síce všetko roztopilo, no do batohu si aj tak balíme viaceré teplé vrstvy vrátane rukavíc. Prechádzame úzkym mostíkom na polostrov a zase nás vítajú guanacos. Chodník tu robí veľký okruh, má niečo cez 17 kilometrov. Máme naň celý deň, a tak bude dosť času na kochanie. Cestička je úzka a kľukatí sa pomedzi žltú pichľavú trávu, zelené kríky, pokrútené stromky s červenými listami a šedé popadané kmene. Stúpame a klesáme cez malé vŕšky a celý čas máme výhľady na zasnežené kopce naproti. Jazero Belgrano je najprv modré až tyrkysové a vidíme na ňom aj pár malých ostrovčekov. Zátoky od pohľadu lákajú okúpať sa, ale zdanie tu veru klame 🙂 Prechádzame až na opačnú stranu polostrova a zastavujeme sa v jednej z útulní na obed. Je úplne rovnaká, ako Refugio Tompkins a volá sa Quetros, podľa vzácneho druhu patagónskych kačíc, ktoré tu žijú. Namažeme si chlebíky nátierkou, schrúmeme keksíky a pochvaľujeme si, aké pekné by tu bolo spať. Potom sa púšťame až na pláž, kde chodíme po mokrom piesku sem a tam a pozorujeme, ako sa vďaka pritekajúcim riekam miešajú a nám pred očami menia farby jazera. Aj druhá polovica okruhu je rovnako krásna, hoci poobede sa začína pomaly dvíhať studený vietor. Zabočíme k malému jazierku Lago Pescado,  ktoré je vo vnútri polostrova. Na mape má romantický tvar veľkého srdca, no teraz v zime je polovica vyschnutá 🙂 K autu sa vraciame v podvečer a len-tak-tak si stíhame uvariť večeru, kým sa zotmie. Za celý deň sme nestretli ani živú dušu! S tmou prichádza ďalšia, hoci krátka fujavica a my si po bradu zapnutí v spacákoch čítame.

Ráno je opäť všetko zamrznuté, okná aj strop. Konštatujeme, že autu vyrobenému v tropickej Brazílii takéto teploty nesvedčia. Náš potulný život je tiež o dosť menej pohodlný, keď sa Kombíčko premení na mrazničku. Preto padá rozhodnutie, že sever Patagónie si síce budeme užívať, ale zároveň budeme utekať pred snehom. Keď opúšťame park, ďakujeme rangerovi za jeho pomoc a triky. S nami sa lúčia obrovské stáda guanacos, pobehujúce ñandú a dokonca aj majestátny, dnes čerstvo zasnežený, San Lorenzo. Bol to skvelý narodeninový darček a pár krásnych dní v opustenej, divej a turistami neobjavenej časti Patagónie. Zaručene jedna z našich obľúbených zastávok!

Parque Nacional Perito Moreno, 3/23