MiškaJe to neuveriteľné, ale ešte stále sme neopustili Patagóniu. Sme tu už cez tri mesiace a až teraz sa blížime k jej severnému okraju. No ešte máme v pláne pár argentínskych zastávok.
Po dlhej a fakt nudnej ceste pampou sme so západom slnka dorazili do mestečka Esquel. Končí tu La Trochita, úzkokoľajná železnica, ktorá beží 400 kilometrov Patagóniou a vo svojich knihách ju preslávil Bruce Chatwin a Paul Théroux. Funguje dokonca dodnes, aj keď zrovna tá časť pri Esqueli je prebudovaná na turistický vláčik. Okrem toho je Esquel vstupnou bránou do národného parku Los Alerces, ktorý leží na chilských hraniciach. Ten nás zaujíma trochu viac :). Je to krajina s pozostatkami ľadovcov na skalnatých andských kopcoch, veľkými priezračnými jazerami a hustými lesmi pokrývajúcimi ich brehy. Emblémom parku sú bez debaty alerce, ktoré sa tu veľmi úspešne darí chrániť. Dožívajú sa cez 3500 rokov a my sme mali to šťastie, že sme ich už videli aj v národnom parku Pumalín, na Carretere Austral. Právom sa tu dá navštíviť iba okraj parku a zvyšok je ponechaný nedotknutým. My vchádzame do parku autom niekde uprostred, pri Villa Futalaufquen. Obligátne si ideme prejsť náučný chodníček okolo prehistorických skalných malieb, no oproti Cueva de las Manos je to veľmi slabý odvar. Pokračujeme k vodopádu Irigoyen, ktorý je len krátkou odbočkou do lesa. Je tu chládok, voda sa rozprašuje na všetky strany a hrou svetla sa v kvapôčkach mihoce dúha. Pokračujeme po brehu obrovského Lago Futalaufquen, až kým nenájdeme ideálnu kamennú pláž. Vynášame tam stoličky, stolík, celé naše kuchynské náčinie a v pláne máme uvariť si pri výhľade obed a poleňošiť si. Timo však nemôže obsedieť, veď predsa voda a slniečko, a tak sa z auta vracia prezlečený do plaviek. Ja samozrejme hodnotím vodu ako ľadovú, on ako výbornú a šup, už je tam a len mi z diaľky máva :). Mimochodom, z varenia na pláži nebolo nič, pretože sa zdvihol vetrík a s tým náš chudák plynový varič nedokáže bojovať. Ale povegetili sme si. Pokračujeme okolo jazera a Río Arrayanes až k Lago Verde. Cez lávku prekračujeme zurčiacu rieku a v poobednom slniečku pozorujeme loviace kačice. Na druhom brehu, na peninsule medzi jazerami Verde a Menendéz je ďalší náučný chodník, ktorý sa vinie po brehu a ponúka fantastické výhľady. Najprv na Río Mendez, ktorá hrá zelenkavými a blankytne modrými odtieňmi a potom na ľadovec Torrecilla, ktorý sa plazí z rovnomenného kopca na opačnom brehu jazera. Po ceste sa pristavujeme pri jednom alerce, ale ten je na pomery svojho druhu ešte mladík – má “len” pár sto rokov. Ako sa poobedie chýli ku koncu, pokračujeme okolo Lago Rivadavia až von z parku. Na výhľady to bol veru bohatý deň, taká perlička pri ceste pustou pampou.
Ďalší deň prechádzame dedinkou Cholila. Pár ospalých ulíc sa stalo známymi vďaka tomu, že práve tu sa v roku 1901 usadili Butch Cassidy a Sundance Kid. Kúpili si ranč a chceli začať kľudný (a počestný?) život. Detektívi ich aj tak vypátrali…
Víta nás mestečko El Bolsón. Raj pre cestujúcich backpackerov a mladých aj starých hipisákov. Etno oblečenie, dredy, piercingy, farebné Kombíčka, organická zelenina, meditácie a vo vzduchu občas marihuana. Tri krát týždenne sa na námestí koná veľký trh, kde sa dá kúpiť všetko od batikovaných tričiek, liečivých byliniek, kryštálov, šperkov až po lapače snov, fresh džúsy či maľované mandaly. Chodíme sa sem prechádať a okukovať aj pekné veci aj bizáry.
Bývame v “kempingu”. Uvodzovky si veru zaslúži. V podstate sme zaparkovaní u týpka na veľkej záhrade, kde stojí aj svojpomocne zbúchaný domček na stračej nôžke, pobehuje tu jeho 12 psov a bujnie vegetácia. Jeho dom vlastne tiež vyzerá, akoby si ho postavil sám – tak ako to v krachujúcej Argentíne vídame často. Kúri sa drevom, ale skoro viac to dymí, než hreje. Okolo okien sú sem-tam diery, teplá voda je na vyžiadanie. Mieša sa tu puch zo psov a dym z nonstop zapálených vonných tyčiniek, hrá meditačná hudba. Chlapík je zvláštny, no srdečný, je mi ho ľúto. Za obochtu však platíme čosi cez dolár na deň, plus mu môžeme okupovať kuchyňu, a tak sme spokojní. Dva dni si vegetíme a potom vyrážame na krátku turistiku do okolitých kopcov. Timovi nie je dobre, ale nepriznáva sa a tradične zľahčuje. Pod pečúcim slnkom šlapeme najprv prašnými chodníkmi, potom krásnym lesom, kde pod mohutnými listnáčmi veselo rastie zelený bambus. Podvečer dorazíme na kempovisko k Refugio Hielo Azul. Pri našej instantnej večeri sa ešte Timo drží, no ráno sa už ozaj necíti a k plesu a ľadovcu tak vyrážam sama. Cestička je krásne značená, dokonca sú tu najväčší mužíci, akých som kedy videla, no aj tak sa Argentínci pýtajú na cestu. Treba sa vyštverať na vysoký hang nad dolinou a tam už čaká odmena v podobe zelenkavého plesa. Dá sa celé obísť dookola a tak si užijem aj výhľady na malý ľadovec aj do doliny na jesenný les. Dolu som celkom rýchlo, Timo si zatiaľ číta vedľa potoka. Balíme a spolu vyrážame ďalej. Najprv pekne po vrstevnici lesom, no potom nás čaká neuveriteľne prudký a prašný zostup dobrých 700 metrov dolu do kaňonu. Kolená majú dosť. Okolo kempoviska tu rastie chmeľ a stan staviame s prvými dažďovými kvapkami. Nasledujúce ráno sa ešte ideme prejsť okolo Cajón Azul. Je to hlboká tiesňava s priezračným dravým potokom na dne. Nie je to však Slovenský raj, chodníček vedie pekne ihličnatým lesom po hornom okraji skál, takže sa pozeráme z riadnej výšky. Poobede sa vraciame do Bolsónu a dobre robíme. Nielenže začína pršať, ale ďalšie ráno sú hory, včetne tých, kde sme boli, pokryté čerstvým snehom. Domáci sa teší, že prvý tohtoročný sneh. My až tak nejasáme – zase nás dobehol! Cez deň však hreje teplé slniečko, a tak sa Timo dáva do poriadku, každé ráno si robíme palacinky, čítame si a chodíme korzovať do mesta. V jedno popoludnie sa tu koná veľký sprievod pri príležitosti Día de la Memoría, Dňa spomienok. Symbolom je biela šatka, všetci sú do biela odetí, tancuje a spieva sa. Keby nebolo transparentov a ľudí držiacich fotogafie, ani nevieme, o čo ide. Je to deň, kedy si pripomínajú všetkých zmiznutých, z období rôznych režimov. Po policajných výsluchoch či často len tak, napríklad ľudia s nepohodlným politickým názorom. Až nás zamrazí, keď zisťujeme, že niektoré zmiznutia sú len pár rokov staré a že tento “sviatok” majú bohužiaľ viaceré juhoamerické krajiny…
Po pár dňoch sa posúvame ďalej na sever, smerujeme do Parque Nacional Nahuel Huapi. Je to jeden z najznámejších parkov Argentíny, a to nielen preto, že je tým najstarším. Za prvé, leží hneď nad mestom Bariloche, ktoré má v Južnej Amerike povesť malého Švajčiarska. Okrem uličiek so skutočne alpskou architektúrou sa tu vyrába čokoláda a na okolitých horách je niekoľko lyžiarskych stredísk pre horných 10 000. Za druhé, sám park je kombináciou skalnatých hôr, ktorým kraľuje zaľadovcovaný Cerro Tronador, a obrovských sýto modrých jazier. Už pri krátkych prechádzkach tu aj sviatočný turista narazí na úchvatné scenérie, no samozrejme sa tu dajú podnikať aj nejaké viacdňové túry. Človek by čakal, že hlavný prístup do takéhoto parku bude, keď už nie asfaltová, tak minimálne nejaká solídna cesta. Omyl, sme predsa v Argentíne. A každý, kto má rozum, nechá vlastné auto doma a vyrazí s organizovanou tour. My to ale netušíme, a tak trpíme a tŕpneme spolu s našim Kombíčkom. Nekonečných 45 kilometrov sa terigáme jednou z najhorších ciest, akú sme v Južnej Amerike doteraz zažili (pozdravujeme do Chapada Diamantina v Brazílii, že). Valcha, obrovské voľné kamene, vymleté rigoly, strmé stúpania a ostré zákruty. Na konci máme pocit, že snáď ideme po turistickom chodníku a s úľavou vítame parkovisko. Najprv sa vyberáme na vyhliadku k Lago Manso, do ktorého padá Ventisquero Negro, Čierny ľadovec. Po matne zelenkavej hladine plesa tu plávajú obrovské čierno-biele kryhy.
Pár turistov z agentúr ignoruje tabule “No pasar – Don’t cross”, prelieza zábradlie a zrejme kvôli lepšej fotke na Instagram zlieza až na breh jazera. Takých máme najradšej. Keď sa vracajú povedľa nás, Timo sa neostýcha demonštrovať svoje znalosti španielčiny, ktoré nadobudol našim pozeraním seriálu Narcos a pomedzi zuby docela nahlas precedí: “Pendejo!”. Argentínec stojaci obďaleč mu notuje: “Exactamente!” :). Pokračujeme vyššie, pod Garganta del Diablo. Hovorí sa tak skupine vodopádov, ktoré pramenia z ľadovca Cerro Tronador a cez vysoký skalný prah kaskádovito prepadávajú do údolia. Nesmie sa chodiť blízko pod ne, pretože občas sa s vodou privalí aj ľadovcová lavína. Je to krásny pohľad, ktorý nám ešte umocňuje dúha nad dolinou. Ako sa popoludnie chýli ku koncu, miznú všetky turistické dodávky, paradoxne sa konečne roztrhá deka sivých mrakov a za chvíľu máme modré nebo. Jasne vidieť hrubé modravé ľadovcové dosky nad Gargantou a aj nad jazerom Manso, kam sa ideme pozrieť druhý raz. Kto si počká, ten sa dočká :). Spíme o kúsok nižšie, pri jedinom hoteli v doline, zakuklení v aute vo svojich spacákoch. Ráno máme auto zabalené v námraze. Nečakáme, kým rozmrzne a vyrážame na túru, veď to nás zahreje. Chvíľu dolinou, potom prudko v serpentínach lesom a už sme na hrebeni. Okolo nás sú iné skalnaté hrebene, pod nami farebný jesenný les a pred nami…proti modrému nebu sa týči dvojzubá, zaľadovcovaná sopka Tronador. Pokračujeme až k Refugio Otto Meiling a nad hlavami nám prelietavajú kondory. V jednom momente, keď sedíme na hrane vysokánskej kolmej steny, ich pod a nad nami krúži až sedemnásť! Perfektne sa vynímajú proti ľadovcu aj jasnému nebu. Pokračujeme ešte kus nad chatu, na samý okraj ľadovca, tak vysoko ako sa len dá. Pôvodne sme mali v pláne výstup na Tronador, ale sme tu neskoro. Na konci leta tu je ľadovec nestabilný a nebezpečný, a tak si to nechávame na inokedy :). Sme radi, že počasie nám žičí a veru že je čím sa kochať.
Cez Bariloche vlastne iba prefrčíme. Nech si ho prirovnávajú k Švajčiarsku, koľko chcú, pravdou je, že sme stretli viacero cestovateľov, ktorým auto vykradli práve tu. Aj Adamovi s Andreou, čo nám Kombíčko predávali. Za bieleho dňa. Človek nemusí byť génius, aby cestovateľskú dodávku spoznal: cudzia ŠPZtka, solárny panel na streche, občas aj s bicyklami alebo rezevnými kanistrami na benzín a veľmi často nalepený odkaz na instagramový/youtubový/facebookový kanál… A keďže polícia funguje rovnako úspešne, ako všetko ostatné v tejto kedysi schopnej krajine (rozumej vôbec), rozhodujeme sa, že návšteva čokoládovne nám veru za vybrakovanie nášho domčeka nestojí. Keď už musíme zastaviť, Timo ostáva s rýľom v ruke (konečne sme ho využili!) strážiť a brániť. Pokračujeme popri sýto modrom jazere Nahuel Huapi až do Villa La Angostura. Je to menšie mestečko, kde sa stále napodobňuje alpská architektúra a kde dominuje korzo s turistickými reštauráciami. Poobedie strávime na pláži, kde si pekne krásne naštelujeme svoje kempingové stoličky, čítame knihy a pozorujeme šantiace deti a psy. Keby nebolo pätnásť stupňov, tak hotové Chorvátsko.
Ráno vyrážame na Ruta de los Siete Lagos (Cestu siedmych jazier). Nazýva sa tak asi 100 kilometrový, scénický úsek Ruta 40, ktorý vedie cez dva národné parky a priamo po brehu viacerých krásnych jazier v oblasti patagónskych Ánd. Nad niektorými sú len postavené vyhliadky, k ďalším ideme aj na prechádzku a posedieť na pláž, no a k iným, hlavne malým a neznámym, sa predierame lesom a bambusom. Približne uprostred si rozhýbeme nohy asi hodinovou prechádzkou ku Cascada del Ñivinco. Pod niekoľkými, tak 6-7 metrovými vodopádmi nás čakajú priezračné zelenkavé jazierka, ktoré lákajú vykúpať sa. Keby sme tu tak boli sami! Ako prichádzame k San Martín de los Andes, zapadá nad posledným jazerom, Lago Lácar, slnko. Stihli sme to len tak tak.
Našli sme si krásne miesto pod velikánskou vŕbou, na brehu potoka. Varíme si tu obed, sedíme na strome aj pod stromom, Timo reže prúty…pohoda. Pri umývaní riadu si treba dávať pozor na riečne raky. Vyzerajú, že by vedeli riadne štipnúť. Večer sa pripájajú nemeckí cyklisti, prišli stanovať. Ráno vyrážame do národného parku Lanín. Ako je tu dobrým zvykom, cesta je opäť príšerná. Ľutujeme Kombíčko a sľubujeme si, že sa k nemu už budeme chovať lepšie. K rangerom je to dobrých dvadsať kilometrov. Samotná sopka Lanín vyzerá lákavo, z jej čosi cez 3700 metrov vysokého vrcholu by bol určite krásny výhľad. Na druhú stranu, šmýkať sa dva dni sopečným prachom sa nám ozaj nechce, a tak vyhlasujeme, že nás čakajú predsa ešte krajšie (a vyššie) hory a nemusíme loziť na všetko, čo sa ponúka. Ideme sa preto prejsť len na dva ľahšie chodníky. Prvý vedie lúkami k Lago Tromen, kde nás okrem výhľadov na pláži víta aj les stromov araucaria. Sú to tie podivné “ihličnany” z čias dinosaurov, ktoré sme obdivovali už v Chile, pod sopkou Villarrica. Sú na zozname ohrozených druhov, a preto nás teší, koľko ich tu rastie. Druhý chodník nás vedie bližšie pod sopku Lanín, kde na naše úprimné prekvapenie partia Argentíncov so saxofónmi fotí nejaký reklamný šot. Muzika je pekná, no toto sme tu fakt nečakali :).
Opäť okolo nás začína pampa. Vraj sú po okolí veľké paleontologické náleziská a múzeá, no keďže je len pár dní pred Veľkou nocou, neexistuje, že by niekto ešte pracoval :). Dinosaury nám tak pripomínajú iba gigantické sochy na námestiach dedinek. Ako prechádzame okolo mesta Neuquén, opúšťame definitívne región Patagónie. Keď to tak počítame, boli sme tam štyri mesiace! Celé patagónske leto a ešte trochu dlhšie. Keby nás nevyhnala zima, isto by sme sa ešte potulovali jej pustou divočinou. Boli to pre nás zatiaľ tie najkrajšie mesiace a zážitky na ceste, no sme zvedaví, čo nám naše juhoamerické putovanie prinesie ďalej.