MiškaSan Pedro je pre veľa cestovateľov jediná tvár Atacamy, s ktorou sa stretnú. Niet sa čomu diviť: všetko v mestečku je ľúbivé, prírodné krásy v okolí sú fascinujúce a hlavne, sú blízko. Zvyšok Atacamy je neskutočne obrovský, pustý a turisticky nie úplne atraktívny. Býva preto ťažké nájsť nielen motiváciu, ale aj čas a logistiku, vydať sa ďalej. Výsledkom toho býva skreslený, často až romantický, obraz v hlavách turistov. Býva plný scenérií sopiek, farebných skál či horúcich gejzírov a drsnosť, prázdnota a odľahlosť týchto končín si často vykladajú priam spirituálne. Niežeby Atacama nemala svoje čaro, ostatne, ako púšte mávajú. Ale zďaleka to nie je všetko.
Atacamu sme prešli od juhu až na samý sever. A to popravde preto, že sme chceli navštíviť národné parky Lauca a Sajama na čilsko-bolívíjských hraniciach (takmer pri Peru). Ten kontrast medzi atacamskou realitou a Atacamou “pre turistov” nám skrátka bil do očí. Preto pár postrehov.
Prvý. Asi 100 kilometrov od San Pedra sa nachádza Chuquicamata. Je to otvorená baňa najmä na meď, ale aj na zlato a iné vzácne kovy. Otvorená znamená, že to nie sú šachty a štôly (ako v Kremnici), ale je to skrátka povrchová, gigantická diera v zemi. Ešte donedávna bola najväčšou takouto baňou na svete, má neuveriteľných 15 štvorcových kilometrov. Aj keď už prišla o prvenstvo, čo do svojej plochy, tak do vyťaženého objemu ju ešte nik neprekonal. Bodaj by hej, veď je viac než kilometer(!) hlboká. V minulosti ju bolo možné so sprievodcom navštíviť, od COVIDu to už nejde. My sme sa preto docela náročne, najprv autom a potom pešo, vytrepali off-road cestami a chodníčkami na kopce nad baňou. Chceli sme vidieť ten “zázrak”. Milióny a milióny kubických metrov zeminy neustále na povrch vyvážané ozrutnými strojmi. Baňa sa stále prehlbuje a rozširuje – dokonca aj pôvodne neďalekú dedinu museli vysťahovať a dnes je miesto nej už len vyťažené prázdno. Neustále sa nad ňou vznáša prachový opar, ktorý nikdy nesadá. Chemikálie nutné na extrakciu kovov znečisťujú prostredie a aj to málo spodnej vody, ktoré tu je. Haldy odpadovej zeminy tvoria neprirodzene vyzerajúce nové vrchoviny, ktoré sa tiahnu niekoľko kilometrov. A výsledok? Mizerná kvalita ovzdušia. Jedovatá nepitná voda. Zničená krajina. A tony medi, bez ktorej by nefungovala dnešná záplava eletroniky. Aj keď je Chuquicamata najväčšia, zďaleka nie je jediná. Keďže Atacama je na nerasty extrémne bohatá, je takýmito baňami posiata. Akurát sú skryté, stratené na konci prašných ciest, ktoré sa kľukatia desiatky až stovky kilometrov do srdca tejto zeme nikoho, za jediným cieľom.
Druhý. Obraz, ktorý mi v hlave pri vyslovení “Atacma” takisto vyvstane, sú hromady odpadkov. Okraje diaľníc, rigoly prašných ciest, ploty okolo dedín, všetky sú plné plastových fliaš, obalov a igelitových sáčkov. Ľudia ich za jazdy vyhadzujú z áut či autobusov, kedykoľvek im napadne. Vždy, keď si urobíme prestávku na pacifickom pobreží, máme na dohľad rovnaké smetisko. Fľaše, viečka, neurčité kusy plastu či vlnitého plechu, väčšinou vyvrhnuté z mora. To isté pláva na hladine mestských prístavov. Nechutné. Občas medzi tým ležia rozkladajúce sa morské vtáky či tulene. Jasné, hynú aj prirodzene, no nevieme sa zbaviť myšlienky, koľko z nich zahynie následkom toho, čo omylom požierajú ten nami produkovaný plastový bordel. Okrem toho ich v posledných mesiacoch masovo kosila aj vtáčia chrípka. Ktorú na ne preniesli ľudia, zo svojich sliepok. Čerešničkou na tejto smradľavej plastovej torte je Alto Hospicio, dedina nad nablýskaným moderným prístavným mestom Iquique. Keďže Iquique je bezcolná zóna, privážajú sa sem prebytkové/nepredané/druhotriedne tovary z celého “prvého” sveta, napríklad také fast-fashion oblečenie. Lacné handry, ktoré naše značkové reťazce masovo produkujú, a vyhadzujú, v rámci týždenne(!) sa meniacich kolekcií. Následne sa rozváža na predaj po Južnej Amerike, nepredajné sa rovno vyhadzuje z kamiónov. Okrem toho sa sem, samozrejme oficiálne a za peniaze, privážajú odpadky z tretích krajín, ktoré si inak s nadprodukciou smetí vlastnými obyvateľmi nestíhajú poradiť. Vyvážajú ich sem, do Atacamy, kde zrejme nikto nežije, nikto nechodí a nikomu to nevadí. Samozrejme, nie že by sa tu odpadky likvidovali alebo spracovávali. Ono sa Chile platí len za to, že uprosted Atacamy vyrastajú nekonečné toxické skládky. A keďže sme na najsuchšom mieste planéty, smeti sa tu akurát navždy konzervujú. Tie skládky je vidieť aj na satelitných snímkoch, preto nie je taký problém trafiť k nim autom. Tiahnu sa, kam len oko dovidí. Smrdia. Miestami z nich stúpa dym. Uprostred nich žijú v (z odpadu postavaných) chatrčiach ľudia, ktorí sa prehrabujú toxickými hromadami a hľadajú, čo by sa snáď ešte dalo speňažiť. Veru, zdravé životné prostredie… Niektorí sa pohýnajú aj našim smerom, ale tu nezastavujeme, ani keby nám práve odpadlo z Kombíčka koleso. Timo šliape na plyn.
Tretí. Mestá duchov. Na konci 19. storočia sa vo svete objavuje používanie dusíkatých hnojív na zvyšovanie poľnohospodárskej produkcie. Do 30. rokov 20. storočia však nie sú priemyslene vyrábané, ale nitrát sodný sa ťaží a spracúva. A presne na to slúžili Humberstone a Santa Laura. Dve bývalé továrne na liadok (terminus technicus, pre nás novinka), pri ktorých vďaka veľkokapacitnému priemyslu vznikli aj vlastné mestečká so školou, nemocnicou, ihriskami či divadlom, kam chodili spievať vtedajšie celebrity. Dokonca mali bazén – uprestred Atacamy! Malý chilský raj na Zemi. V časoch najväčšej slávy a bohatstva tu chcel žiť každý. Dnes už tieto komplexy desiatky rokov chátrajú, hrdzavejú a pustnú. Z veľkolepých továrenských hál a strojov je šrot, opustenými budovami sa potuluje zopár turistov. Najskôr vďaka tomu, že Humberstone aj Santa Laura boli zaradené na zoznam UNESCO. Zaiste to je kus chilskej histórie, dokonca svetového významu. Ale na druhú stranu – čo po nás ostáva, keď sme so svojím “biznisom” hotoví? Keď všetko vydolujeme, keď získame to, čo sa dá speňažiť? Hrdzavé kostry navždy špatiace krajinu. To je vizitka.
Samozrejme vidíme aj pekné veci. Najstaršie múmie na svete, civilizácie Chinchorro. V Arice nás čaká výborný seafood, Baťa a čilsko-peruánska vojna o guano (hovno😂 – morských vtákov). Nádherný národný park Lauca, plný zasnežených sopiek, modrých jazier, vizcachas a vicuñas, kúpanie v mraze v horúcich termáloch.
Ale tie obrazy to nevytesní. Tak sme Atacamu pretvorili my.
