MiškaNárodný park Sajama sa nachádza na západe Bolívie, tesne pri čilských hraniciach. Je pomerne málo navštevovaný, teda minimálne na to, čo všetko ponúka. Za prvé, nádherné scenérie altiplana. Za druhé, štyri šesťtisícové vrcholy, kam sa človek môže pokúsiť vystúpiť. Za tretie, gejzíry a termály. Za štvrté, túry okolo krásnych jazier. Tak na čo všetci čakajú?
Po neuveriteľne hladkom prechode cez bolívíjske hranice a dramatickom handrkovaní sa o natankovanie (“cudzincom netankujeme”) nás čaká už len kúsok cesty. U pospávajúceho rangera v búdke si kupujeme lístok do parku a odbočujeme na hrboľatú hlinenú cestu. Natriasame sa až do dedinky Sajama, ktorú tvorí presne šesť ulíc. Z rady hlinených domčekov vyčnieva akurát krásny kamenný kostolík a dva hostely pre turistov. Už zapadá slnko, a tak parkujeme vedľa miestnej školy, vlastne asi priamo na školskom dvore. Rovno nad nami sa vypína mohutná sopka Sajama, najvyšší kopec Bolívie (úctyhodných 6542mnm). Vrchol má pokrytý ľadovcom a pre miestnych Aymarov je dodnes posvätná. Preto ich úprimne pohoršilo, keď na jej vrchole usporiadali ligoví futbalisti z La Pazu prostestný zápas – chceli ukázať, že ak oni dokážu hrať na Sajame, tak aj tímy z nížin dokážu hrať v štvortisícovom La Paze. Že to urazí miestnych, to nikoho nenapadlo. Každopádne my sme boli unesení z červánkov opierajúcich sa o ľadovec a na ohromný vrchol sme pozerali s bázňou. Už sme si zvykli, že sotva v štyroch tisícoch zájde slnko, teplota klesne kamsi pod nulu. No tu to je zjavne ten správny čas na futbal. Cez okno zo spacákov neveriacky pozorujeme pobehujúce decká a sme si istí, že do rána budú mať všetky zápal pľúc.
Nestalo sa. Ráno nás budí džavot detí cez prestávku. Slnko opäť nemilosrdne praží. Umývame si zuby na školských záchodoch a potom sa s úsmevom lúčime. Obídeme dedinu a vyzvedáme u miestneho sprievodcu, aké náročné sú okolité výstupy. Čo-to nám porozpráva, no odradí nás nielen cena, ale aj tunajší manažment. Neznalých turistov vyháňajú v požičanej výstroji na nezaľadnené kopce už o druhej-tretej ráno. To znamená, že tí šlapú štyri hodiny v treskúcej zime, zväčša bez primeraných vrstiev peria či goretexu. Mantra vodcov je skôr “byť na obed doma” než “dostať klientov na vrchol”. Zaplatené je to predsa rovnako! Takmer rovnako veľa ľudí to vzdá kvôli zime ako kvôli extrémnej nadmorskej výške. A úspešnosť je asi 50%. To veru nie je náš štýl. Vydávame sa niekoľko kilometrov za dedinu, k termálnym prameňom Colchapata. Cestou míňame stáda neuveriteľne huňatých alpacas a lesík zakrslých stromov queñua, ktorý je vraj najvyššie položeným lesom na svete. Hm. Vďaka sopkám tu o termálne pramene nie je núdza, a tak ich miestni pekne využívajú. Postavali na nich tri krásne kamenné bazéniky a malé prezliekarne. Stará babka v klasickej sukni nás kasíruje o nejaký ten boliviano a takmer bezzubý usmievavý zošuverený dedko nám ukazuje čo a jak. Najprv odchádzame do toho najvzdialenejšieho, ktorý máme iba pre seba. Neuveriteľné – sme 4200 metrov nad morom a v plavkách a slnečných okuliaroch sedíme naložení v príjemne teplej vode. Máme fantastický výhľad na Sajamu a kujeme pikle, čo ďalej.
Keď si to dostatočne užijeme a všetko naplánujeme, presúvame sa ešte do najväčšieho a najkrajšieho bazénika. Je tam spolu s nami ešte asi 5 domácich a zubia sa na nás. Keď sa poberáme preč, je už neskoré poobedie. V sprchách zatiaľ nefunguje voda, a tak z nás naďalej bude slabo cítiť síru 😅. Sadáme do auta a natriasame sa až ku gejzírovému poľu Huallaqueri. Cesta je príšerná, jeden úsek vyjdeme dokonca až na tretí pokus. Spíme tu však sami, nikoho iného tu niet.
Ráno sú zem aj tráva pokryté námrazou a horúce jazierka sú bublajúcimi ostrovčekmi. Keď slnko všetko roztopí, vyrážame na aklimatizačnú turistiku. Pokračujeme hore dolinou a míňame biednu pastiersku chajdu s velikánskym rozptýleným stádom alpacas, okolo ktorých pobehuje čiperná babka s dedkom. Zdravíme a oni nám ukazujú správny chodník ďalej. Stúpame pichľavou trávou a pomedzi drobné kríky, sem-tam nám to spestrí voľajaká mrazuvzdorná kvetinka. Už do prvého sedla sa trochu zadýchame, veď 4800mnm nie je málo. Ďalej chodník pokračuje okolo nádherných tmavomodrých jazier, Lagunas de Altura, nad ktorými sa vypínajú zľahka posnežené štíty. Zem je pokrytá vankúšmi voľajakej nízkej trávy a v záhyboch potôčika ešte stále visia hrubé cencúle. Na hladine plies plávajú kačky a na balvanoch vôkol poskakujú alebo sa slnia vizcachas. Ideálne miesto na posedenie s keksíkom. Kochať sa, to nám ide. Po prestávke pokračujeme ďalej. Chodník začína prudko stúpať do ďalšieho sedla. Tu už funíme oveľa viac, šplháme sa totiž čosi cez 5000 metrov. Vidíme do ďalšej doliny, kde leží tretie tmavé jazero. Za chrbtom sa nám spoza najbližšieho hrebeňa vynorili dve mohutné sopky, Parinacota a Pomerape. Domáci ich volajú “Gemelos”, dvojčatá. Uf, obe šesťtisícovky.
Chvíľu lapáme po dychu a potom sa zvoľna vraciame naspäť dole. Ako prichádzame k autu, slnko sa pomaly chystá zapadnúť za kopce. Všimli sme si, že tam, kde vriaca gejzírová voda vteká do horského potoka, sa tvorí také akurátne termálne jazierko. Nikoho nikde, a tak doň celí rýchlo skáčeme a dopriavame si luxusný vysokohorský kúpeľ. V aute konečne dojedáme posledné kari s ryžou (snáď štvrtý deň!) a padáme docela hotoví do spacákov.
Ďalšie ráno takisto vystrkujeme nos z auta, až keď slnko topí námrazu. Na chvíľu sa zakecáme so Švajčiarmi, ktorí sem tiež prišli dodávkou a zisťujeme, že sme sa pred pár mesiacmi videli v Chalténe. Oni si kúpili auto v Kanade, pred covidom, a nepočítajúc pandemickú prestávku, sú na ceste už cez dva roky. Naveľa sa lúčime a vyrážame. Plán je dôjsť autom čo najbližšie pod “Gemelos”. Sprievodcovia z dediny by nás síce džípom odviezli až do 5000 metrov, ale za 100€ – a tie im teda nedáme. Vravíme si, že to radšej skúsime Kombíčkom, kam to pôjde a zvyšok si v rámci aklimatizácie jednoducho odšlapeme. Naťažko, s batohom a so stanom, na jedno nocovanie. Ale najprv tá jazda, že. Máme stiahnuté mapy.cz, ale altiplano je rozjazdené mnohými malými cestičkami, ktoré často nikam nevedú a v mape rozhodne nie sú. Tak dopadá aj náš prvý pokus, ktorý po pol hodine natriasania končí v ohrade plnej lám. Pokus číslo dva začína širokým brodom, pokračuje hroznou cestou pomedzi trsy tráv, potom sa však stráca úplne. Esté chvíľu sa snažíme pokračovať naslepo, no na takýto terén nemáme. Otočka. Tretí pokus je docela adrenalínová jazda. Timo sa potí za volantom, ja kŕčovito zvieram rukoväť na palubke. No a chudák Kombíčko sa natriasa, nakláňa, vŕzga, poskakuje po balvanoch a v hlbokých rigoloch a brodí sa blatom. Ozaj si koledujeme o zlomenú nápravu, ale niet sa kde otočiť, neradno ani zastaviť, takže jediná cesta vedie vpred. Viackrát si pomyslíme, že “toto už nedáme”, no autíčko sa zakaždým zázračne prebojuje ďalej. Na chvíľku si vydýchneme, keď sa dostaneme na kus pevnej cesty a Timo od radosti ide takmer 20km/h 😅. Takto však prefrčíme zákrutu, a kým si uvedomíme, že pred nami je naraz úsek hlbokého piesku…hop a sme v ňom zapadnutí až po podvozok. Jeden zúfalý pokus o pohyb nás zahrabe ešte hlbšie. Čo teraz? Nikde nikoho, musíme si pomôcť sami. Máme síce ráčny, ale v okruhu dobrých 100 kilometrov nerastie jediný strom, o ktorý by sme sa mohli vyprostiť. Prichádza čas rýčku, ktorý si nám doporučoval zadovážiť ešte Adam v Cumbucu. Odvtedy len zaberal miesto, no teraz bude bohužiaľ jeho chvíľa. Dopredu nám chýba necelý meter, ale je to do kopca. Na to nemáme ani vo sne výkon. Ostáva nám asi tak desať metrov dozadu. Timo sa chopí lopaty a ja idem vláčiť z okolia kamene. Sme asi 4500mnm a na takúto fušku tu fakt nie je dosť kyslíka. Kopeme, hrabeme, nadávame, špinaví sme až za ušami. Snažím sa Timovi pomáhať, ale aj tak odmaká väčšinu. Najprv treba vždy auto zdvihnúť, aby “nesedelo na bruchu”. No a potom kameňmi vypadložiť zadné kolesá, nech sa má z čoho odpichnúť. Vytúrované Kombíčko vždy zvládne sotva pol metra a môžeme ísť odznova. Teraz to znie úsmevne, ale bol to zúfalý, špinavý a najmä extrémne vyčerpávajúci program na takmer celé popoludnie. Keď autíčko naveľa vyprostíme, nemáme ani energiu na radosť. Vycúvame asi sto metrov a zakladáme base camp výpravy. Vraveli sme si: “Pokiaľ to pustí”, a to je zjavne tu. Zmôžeme sa akurát na provizórnu hygienu, večeru a keďže už zapadá slnko, padáme mŕtvi do spacákov. To bol deň!
Plán sa nám síce o deň posunul, ale keďže najbližšie dva mesiace nemá byť na oblohe ani mráčik, okno počasia sme neprepásli. Doobeda balíme batohy. Stan, spacáky, helmy, mačky, cepín, vodu… nie je toho málo. Jedlo nechávame v aute, vraj to zvládneme s chlebíkom, keksíkom a manou. To je taký český vynález, vysokokalorický prášok, ktorý sa len rozmieša vo vode. Aby to nebol taký hnus, máme ho aspoň s čokoládovou príchuťou 😅. Na rozlúčku si varíme teplý obed a potom opúšťame Kombíčko uprostred pustiny altiplana. Expedícia Panna Cotta začína. Kúsok za miestom, kde sme včera zapadli, pri nás naraz pristaví motorka. Človek! Pýta sa, či sme ok (kde bol včera?😂) a kam máme namierené. Keď povieme, že na Parinacotu, vyhŕkne, že aj on tam má namierené. Čože? Vraj tam stojí nedokončená ubytovňa, refugio, a on ju ide skontrolovať. A vraj nám ju nechá otvorenú. Dokonca sa gavaliersky pýta, či tam nemá odviezť batohy alebo jedného z nás, ale to zas nie. Lúčime sa a funíme ďalej. Za prvým kopcom natrafíme na iné auto, beznádejne zapadnuté v piesku. Obyčajný sedan! Išiel z druhej strany, asi načierno prechádzal hranicu. Teraz je opustený, napoly zafúkaný pieskom a na zadnom skle má prstom do prachu napísané telefónne číslo. Naraz nám príde, že sme včera s Kombíčkom mali vlastne obrovské šťastie 😅. Cesta ďalej je piesková alebo kamenistá, často ide do stratena alebo naopak mizne v spleti koľají. Neraz sa riadime len akýmsi turistickým inštinktom. Keď zapadne slnko, je hneď príšerná zima a posledný kus tak odšlapeme v pérovkách. K refugiu vďakabohu trafíme aj potme. Cestou sme hútali, čo všetko môže v bolívíjskom ponímaní znamenať “nedokončené” a napadalo nás všeličo. Múry však stoja, strecha je celá a hlavne, plechové dvere plecom otvoríme. Vnútri sú dve miestnosti. V jednej je pár poschodových postelí, na ktorých sú matrace ešte zabalené v igelite.
Druhá raz bude kuchynkou, ale dnes tu chýba okno a je tu nanosený materiál. Vonku je dokonca kadibúdka, s keramickým záchodom. Akurát doň akosi nedoviedli vodu z potoka 😂. No na prespanie to bude luxusné, určite väčšia pohoda, ako sa tlačiť v stane. Pár vecí sme sem síce vyniesli zbytočne, no takýto vyšlap naťažko je na aklimatizáciu ako stvorený. Rýchlo sa v posteliach súkame do spacákov a budík nastavujeme na 3:45. Je to naše zatiaľ najvyššie spanie v živote, sme 5130mnm.
Budík zvoní akosi priskoro, na tú výšku sme sa docela vyspali. Zo spacákov preskakujeme rovno do našich najhrubších péroviek. Raňajky nám ale príliš nechutia, ale čosi do seba natlačíme. Veci už máme pobalené a s čelovkami na hlavách vyrážame. Je brutálna kosa, no chodník je zrejmý a navyše sa nám v tejto výške ešte výborne dýcha. Cesta do sedla nám tak docela svižne ubehne. Tam však chodník mizne a na kamenistom úbočí sopky vyzerá ako mužík úplne všetko. Chvíľu hľadáme a potom sa po “mužíkoch” vyberáme totálnou diretkou v sypkom svahu nahor. Šmýka to, krok vpred a polovica nazad. Až keď sa začína brieždiť, zisťujeme, že sme totálne mimo. Traverzujeme na chodníček, ktorý v skutočnosti celý čas stúpal oveľa príjemnejšími serpentínami nahor. Niežeby sme už nemuseli spomaliť, no stále nám to aspoň ide plynule z nohy na nohu. Žiadne ponáhľanie. Kým vyjdeme na prvý hang, v asi 5600 metroch, je štvrť na sedem a svitá. Už som sa nemohla dočkať! Síce som zababušená ako Eskimák, no prsty na nohách mám skrehnuté tak, že nimi nejde ani len pohnúť 🥶. Trvá však ešte dobrú hodinku, kým slnko popri svietení začne aj hriať. Nad druhým hangom, v asi 5900 metroch, začína sneh. Paličky vymieňame za cepín, nazúvame mačky a pokračujeme. Je tvrdý a vetrom vyfúkaný do malých ostrých penitentes. Bez opory paličiek sa mi naraz ide sto krát horšie, naopak Timo ako by našiel druhý dych. Vlečieme sa hore, dychčíme ostošesť a čím ďalej tým častejšie sa zvalíme na sneh a potrebujeme pauzu. Keksík, čaj, mana. Pokochať sa nádhernými výhľadmi. Naproti nám súbežne stúpa sopka Pomerape a Sajama vyzerá z výšky ešte majestátnejšie. Pozviechame sa, no po pár desiatkach metrov je tu to vyčerpanie zas. Tak znova pauza. A stále dookola. Posledných dvesto výškových metrov je pre mňa fakt boj. Zosunúť sa na zem sa mi chce každých pár krokov. Timo vždy poodíde dopredu a obďaleč čaká, povzbudzuje a sľubuje keksík, ak k nemu dôjdem. Ide to ťažko a začína ma bolieť hlava. Krok, dva hlboké nádychy, krok, tri hlboké nádychy,… Až sa mi tomu nechce veriť, keď dorazíme na samý okraj krátera. Sme tu! Sme naozaj hore, 6330mnm! Wow!
Výhľad stojí za to. Kus pod nami Pomerape a vlastne aj celý hraničný hrebeň sopiek, na sever aj na juh. Impozantná Sajama. V opare v diaľke dokonca biela Cordillera Real, nad La Pazom. A pod nami taký hlboký sopečný kráter Parinacoty, že ani nedovidíme na jeho dno. Je celý vysnežený a miestami v ňom visia gigantické zväzky cencúľov. Pôvodne sme mysleli, že ho obídeme celý dookola, nech vidíme aj na jazerá, ktoré sme si pamätali z čilskej strany. No mám dosť a hlava bolí čím ďalej, tým viac, a tak to nechávame plávať (ďakujem Timo❤️). Je okolo pol druhej poobede, keď začíname zostupovať. Na snehovej časti sa musím pekelne sústrediť, aby som nezakopla a nezosvišťala dole. Som pekne unavená, no dolu to je ešte ďaleko. Na hranici snehu si vydýchnem. Hlava už takmer nebolí, juchú! Timovým štýlom lyžujeme neuveriteľne rýchlo dolu suťou a sopečným prachom. Šmyky, skoky a sklzy nás do sedla dostanú za necelú hodinku. Čosi po piatej už znova otvárame dvere do refugia. Obaja sme unavení a nemáme už chuť schádzať k autu, a tak sa tu rozhodujeme prenocovať ešte jednu noc. Na večeru dotlačíme keksíky, manu a padáme do spacákov.
Doružova vyspinkaní balíme batohy a cupitáme dolu. Okolo obeda sme pri Kombíčku, ktoré nás trpezlivo čaká tak, ako sme ho uprostred ničoho zanechali. Cesta naspäť do dediny je takisto bojovka, modlíme sa, aby nám z auta nič neodpadlo a aby sme (znova) nezapadli. Podarilo sa! Až keď vchádzame do Sajamy, konečne na nás doľahne úľava a radosť, že sme výpravu zvládli, že sa nám to celé podarilo. Za odmenu si dopriavame hostelovú izbu so sprchou (už bolo načase 😅) a poriadne jedlá od domácich babiek. Vždy im len nahlásime, o koľkej zasa prídeme a už nás čaká výborná polievočka a lamie mäsko. Z námestíčka pred kostolíkom si vychutnávame pohľad na Gemelos a ani sa nám nechce veriť, že tam, na vrchole, sme ešte nedávno stáli aj my. Bola to veru fuška, ale opäť sme si otestovali, čo na horách zvládneme. A vyplatilo sa!