AdamS Mišou a Timom sme sa zvítali na letisku v La paz asi o pol siedmej ráno. Vystískali sme sa a vyrazili na ubytko. Po východe z letiska mi do očí hneď udreli nie až tak vzdialené zasnežené vrcholy kopcov. Medzi nimi sa vypínala aj Huayna Potosí, šesťtisícovka, na ktorú sa o asi dva týždne vyberieme. Nasadli sme teda do mikrobusu a spolu sa ďalšími cestujúcimi sme sa vydali smer centrum. Po ceste sme viackrát hocikde zastavili, či už niekto nastupoval alebo vystupoval. Jazdí sa tu dosť divoko, pruhy nie sú určené pevne, koľko áut sa vedľa seba zmestí, toľko pruhov. Smerovky v podstate neexistujú, stále sa trúbi a keď nič nejde, jazdí sa aj na červenú. Po príchode na ubytko sme sa naraňajkovali, dal som si sprchu a šiel spať.
Vstal som až poobede (večer) s tým, že sa pôjdeme poprechádzať a najesť. Prechádzali sme sa centrom, aj to bolo celkom namáhavé, keďže sme už teraz asi vo výške 3600mnm. Ochutnal som viacero jedál z domácich street food ako arepa, trhané hovädzie s avokádom a mnohým iným v kukuričnej žemli, anticucho, grilované hovädzie srdce s varenými zemiakmi a ako dezert api, teplý nápoj z bielej alebo fialovej kukurice so sladkým syrovým koláčikom. Dobre sme sa najedli a šli na ubytko a ja zasa hneď spať.
Celkom haluz, v La Paze totiž ako MHD nie je ani metro ani električky, ale… lanovky. Každá linka má inú farbu kabíniek, úplne jak metro. Je to dosť praktické, keďže centrum La Pazu je o 500 výškových metrov nižšie ako okolité časti, doprava autom je tu extra pomalá a nemyslím, že tu žije niekto, komu by sa takéto prevýšenie – ešte v tejto nadmorskej výške – chcelo zdolávať pešo 😅.
Na Mercado de Brujas, Trhu čarodejníc, sme navštívili domorodého šamana, ktorý ponúkal veštenie, očistu duše a iné. Miša si dokonca nechala veštiť z coca lístkov! Je tu zvykom, že sa Pachamame, bohyni Zeme a plodnosti, obetujú sušené plody lám, ktoré sa spolu s ďalšími amuletmi polejú alkoholom a zapália, pričom šaman odriekave nejaké modlitby. Rôzne amulety môžu reprezentovať buď prosbu o bohatstvo, lásku, úrodu, zdravie, atď. Keď už sa rozhodnete pre niečo takéto, musíte to brať seriózne – obyvatelia to tu berú veľmi vážne a aj šamani sú spoločnosťou veľmi uznávaní.
Lama je národné zviera Bolívie a je to aj vidno na suveníroch. Väčšina výrobkov je z lamej vlny, takmer všetky suveníry ako magnetky, pohľadnice, tričká, atď majú lamiu tematiku. No musím uznať, že s tričkami sa naozaj vyhrali, niektoré sú fakt vtipné 😁. Zase sme ochutnali rôzne tunajšie jedlá. Na obed sme boli na trhu a všetci traja sme sa vpratali babke do stánku na plato paceño. Poobede sme skúsili aj želatínu so šľahačkou a kukuričné humitas. Mňam. Boli sme aj v Museo de Coca, Múzeu koky. Zistili sme, že coca je taký národný liek na všetko. Asi preto ho majú všetci nonstop plné líca. Okrem toho nám prezradili recept na výrobu kokaínu – aj tomu sa bohužiaľ v Bolívii darí… Dostali sme aj ochutnať kokový cukrík, po ktorom sme si prestali cítiť jazyk. Veď kokaín pôvodne vynašli ako anestéziu 😉. Prechádzali sme sa uličkami, pred katedrálou na námestí bolo plno ľudí. Skupinky mladých predvádzali rôzne predstavenia. Väčšinou nejaké vtipné divadielka, klauni, ale aj “naozajstný” rap battle. A aké davy sa prizerali a tlieskali, koľko babiek v tradičných viacvrstevných sukniach!