The post Vinikunka a.k.a. Rainbow Mountain, 8/23, Peru first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Titicaca: Islas Uros, 8/23, Peru first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Adam ide cez hranicu radšej pešo, aby colníci nenamietali :), ale je tam taký zmätok, že to nikoho nezaujíma. Hneď v prvej dedine uchvacujeme babku-pouličnú predavačku vynikajúceho smaženého syra, keď si pýtame chuños (čítaj čuňos), pôvodné peruánske zemiaky a ešte si ich ani nešúpeme, ako sa v Peru patrí! Pokračujeme za mesto Puno, odkiaľ chceme ďalší deň vyplávať na ostrovy Uros.

Uros je etnikum, ktoré dávno pradávno osídlilo brehy Titicacy. Vlastne skôr Titicacu samotnú. Vraj sem utiekli, aby nemuseli platiť vysoké dane za pôdu. Urovia aj dnes žijú na plávajúcich ostrovoch, ktoré si sami vyrábajú z trstiny totora. Tá rastie hojne v plytčinách jazera a Urovia ju pravidelne musia chodiť sekať. Trstina totiž po čase pod vodou uhníva, vraj po pár týždňoch, a tak musia bez prestania pridávať nové a nové povrchové vrstvy, aby sa im ich domovský ostrovček nepreboril do jazera.

My sme sa na tour vybrali s Melindou, ktorá nás odviezla na svoj ostrov. Manžel je na rybách, ale doma sú tri vysmiate a neposedné dievčatá. Melinda nám ukazuje, ako sa z pevne zviazaných blokov totory ostrov stavia a aj to, ako sa musí stále dookola nadstavovať. Ukazuje nám, ako bývajú a kde varia. Pochvaľuje si, že vďaka zahraničnej neziskovke majú všetky ostrovy malý solárny panel, a teda aspoň trochu elektriny na svietenie. Predtým bývali kvôli nočným ohňom omnoho častejšie požiare – a že totora horí výborne. Oblieka nás do tradičných krojov, vestičiek a širokej sukne. Dievčatá nám ukazujú, kde majú novú (ostrovnú) školu a ako každé ráno pádlujú na vyučovanie. Nie som si istá, či vedia aj plávať, ale na loďkách im to ide výborne.

Potom nás na plavbu berie aj Melinda. Loď je poschodová, docela dobrý výmysel pre turistov. Kým Melinda jedným pádlom šikovne manévruje, my sa kocháme spleťou ostrovčekov. Niektoré vyparádené, pre návštevníkov, iné obyčajné, len pre domácich. Dievčatá si zvedavo obzerajú moje vlasy. Sú predsa blond, to neni len tak! Len čo si k nim sadnem na zem, hneď sa osmelia, obe ma donekonečna češú, zapletajú a rozpletajú vrkoče a pritom si spievajú. Nerozumieme si, ale smejeme sa. Na obed zastavujeme na ryby z jazera a spláchneme ich našou prvou jedovato žltou Inka kolou. Taká peruánska kofola, v celej krajine je na každom kroku.

Poobede vymieňame sprievodcov a Raúl so svojim šantiacim synom nás vezú do lodge, ktorú si sám nedávno rozbehol. Už si nerobíme ďalší program, čaká nás len veget na jeho ostrovčeku. Je to taký fajnový hausbót, no ten náš vďakabohu nie je z totory – tam by sme v noci snáď zmrzli, predsa len sme v 3800mnm. Z terasy máme luxusný výhľad a užívame si kľud bez ľudí. Občas zacítime, ako sa celý náš domček jemne pohne na vlnkách, a to nám pripomenie, že sme naozaj na vode.

The post Plávajúce Islas Uros first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Na bolívíjskom brehu Titicacy leží mestečko Copacabana, veru sa tak ozaj volá. Tu síce nenalievajú caipirinhu a netancujú sambu, no o oslavy nie je núdza. Je totiž cieľom hlavne domácich turistov, ktorí v tunajšom kostole za veľkej slávy, ozdôb a pompy nechávajú kňazom posväcovať svoje autá, minibusy, autobusy…vozidlá od výmyslu sveta. Panna Mária z Copacabany je tým vyhlásená po celej Bolívii a dokonca aj južnom Peru. A potom nasleduje samozrejme párty!

The post Titicaca: Isla del Sol a Copacabana (nie tá), 8/23, Bolívía first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

…kajmany, opice, vtáky, ružové riečne delfíny, pirane a dokonca aj anakonda!

The post Pampas de Yacuma, 7/23, Bolívia first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Rurrenabaque a NP Madidi, 7/23, Bolívia first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Prvá noc v 4800 m.n.m. mi dala zabrať. Hlava ma bolela a nijako extra som sa teda nevyspal. Vstali sme, až keď poriadne pieklo slnko, aby auto ako-tak rozmrzlo. Po raňajkách sme zbalili potrebné veci na prvú časť, môj ľadovcový kurz. Mačky, cepín, lano, sedák, helmu, okuliare, karabíny, atď. Vyšli sme asi 200 výškových metrov a prišli sme k okraju ľadovca. Obuli sme si mačky, dali sedáky a helmy, naviazali sme sa na lano a išli sme. Timo s Mišou mi vysvetľovali, ako sa po ľadovci chodí, ako správne používať cepín, ako zabrzdiť pád, keď sa človek šmykne. A potom sme nacvičovali to najdôležitejšie – ako, keď sa niekto prepadne do trhliny, zabrzdiť jeho pád, urobiť si štand (pevný bod, na ktorý sa prenesie váha), naviazať rôzne uzly a prusíky, aby sme sa vedeli k prepadnutému človeku priblížiť a aj ho vytiahnuť späť na ľadovec. Dalo mi to celkom zabrať, fyzická aktivita v takej výške. A aj kvalitný adrenalín! Celý čas bolo počuť nejaké praskanie vo vnútri ľadovca, úplne ako z filmu, alebo bolo niekde obďaleč vidieť valiacu sa suť. Proste je to real. Po poobednom trénovaní sme sa vrátili na chatu, kde som si až do večere ešte precvičoval uzly a znova sme si spolu teoreticky prešli teóriu záchrany. Dosť akčný deň!

Druhý aklimatizačný deň + výstup na vyššiu chatu (high camp, 5130mnm)

Druhá noc v 4800 už bola lepšia, ale stále nie ideálna. Klasicky raňajky, po ktorých sme začali baliť veľké batohy na dva dni. Dnes vystúpame na vyššiu chatu a vlečieme so sebou všetku ľadovcovú výbavu, spacáky, jedlo, nejakú vodu a menšie batohy, s ktorými pôjdeme zajtra až na vrchol. No, mohli mať dobrých 15-20kg. Čiže ten výstup 400 niečo metrov bol kvalitný zaberák. Nadmorská výška, ťažký batoh a prekvapivo praživé slnko robia svoje. Mal som pocit, že som každých 10 výškových metrov musel rozdýchavať. No hrôza, bojím sa, čo bude zajtra. Keď sme dorazili na chatu, bol som totálne mŕtvy. Našťastie sme si spravili teplú polievku a hneď bolo lepšie. Postupne začalo na chatu prichádzať čoraz viac a viac turistov, okrem nás boli všetci s vodcom. Najväčšia koncentrácia ľudí na meter štvorcový za posledné týždne :). Mimochodom, v chate je 32 postelí a nejakým zázrakom sa nás tu má vyspať 35. Vôbec ma toto bolívíjske plánovanie neprekvapuje. Mne je to jedno, ja posteľ mám a nevzdám sa jej. Chata je pár metrov od ľadovca. Poobede sme sa preto opäť odeli do ľadovcovej výbavy a skúsili sme v rámci aklimatizácie ešte niečo prejsť po vyšlapanom chodníčku, ktorým pôjdeme aj zajtra ráno. Hore to šlo ťažko, pôjdeme veľmi pomaly…ale šlo to. Dole to bolo somozrejme ľahšie, aj keď sa už dal cítiť roztápajúci sa ľad. Po návrate večera, príprava chlebíkov na raňajky a oblečenia na ráno a následne pokus o spánok. Snáď to pôjde s tými všetkými ľuďmi naookolo.

Summit day

Vyrážali sme pred štvrtou ráno ešte za úplnej tmy. Spočiatku sa šlapalo dobre, bol som plný energie a všetko vyzeralo fajn. Cesta však nebola vôbec že zadarmo. Obsahovala miesta, ktoré mi dali riadne zabrať, či už po stránke fyzickej alebo psychickej. Úseky, kde prechádzaš ponad ľadovcovú trhlinu, ktorej dno ani nie je vidno, po mostíku z ľadu širokom niekedy menej ako pol metra. Úseky, kde sa musíš hruďou prilepiť k ľadu a ísť bokom tak, aby ťa neprevážilo dozadu a nespadol si do čiernej ničoty. Úseky, na ktorých si musíš pomáhať zasekávaním cepínu do takmer kolmej steny, aby si ich zvládol vyliezť alebo úseky, keď traverzuješ po úzkom chodníčku tak strmý ľadovec, že po jednom zakopnutí by si sa zastavil až o pár stoviek metrov nižšie – kto vie v koľkých kusoch. Na niektorých miestach mi psychika poriadne haprovala a veľmi som prehodnocoval svoje životné rozhodnutia. Musím priznať, že na dvoch miestach som si nebol istý, či som náhodou nepustil do gatí . Po ceste nahor som mal asi trikrát stavy, že to proste nedám. Že kombinácia nadmorskej výšky a zhoršenej schopnosti dýchať, ťažkej výbavy a mojej smiešnej kondičky sú na moje telo priveľa. Našťastie som mal výborný podporný tým, a aj keď posledných dvesto výškových metrov sa išlo štýlom desať krokov a vydýchať, tak po náročných, takmer siedmich, hodinách sme dorazili na vrchol. 6088, moja prvá šesťtisícovka. A výhľady boli toho naozaj hodné. Parádna inverzia nad Amazonským dažďovým pralesom, krásny výhľad na horský pás Kordiller či na obrovské jazero Titicaca. Neuveriteľné! A sme tu úplne sami! Dlho sme v tejto výške nezostali a začali sme klesať. Bolo to na mňa očividne priveľa, keďže som sa krátko po začatí klesania dozvracal . Potom sa mi už ale späť na chatu šlo lepšie, len som bol brutálne zmorený. Výlet a zážitok to bol fantastický. V živote som nešiel na také dno svojich fyzických síl a mentálna stránka dostala tiež kvalitne zabrať. Všetko to stálo ale jednoznačne za to a ja mám o ďalší zážitok z kategórie celoživotný naviac.

The post Keď hory, tak rovno šesťtisícovky first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Huayna Potosí, 7/23, Bolívia first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Death Road, 7/23, Bolívia first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ráno sme si privstali, lebo sme sa chceli pozerať na východ slnka. Bola ukrutná zima, no premohli sme sa a oplatilo sa. Bolo krásne sledovať prvé vychádzajúce lúče slnka spoza horizontu, ako sa opierajú do bielej soli všade navôkol. Po východe sme sa ešte šli ohriať do spacákov a kus si zdriemnuť. Keď sme druhý raz vstali, slnko už naplno pražilo, takže bolo celkom teplo. Nechali sme roztápať zamrznutú vodu vo fľašiach, vonku sme sa naraňajkovali a vyrazili sme ďalej do púšte. Ďalšou zastávkou bol Isla de Pescado, iný koralový ostrov. Tu sme však boli úplne sami, nikde žiadni turisti! Tak sme si znova spravili krátku túru a vyšlapali sme naň. Výhľady boli prekrásne. Kam len oko dovidelo, bolo bielo, ako keby sme boli na zasneženej planine. Sranda je, že síce sme vo výške asi 3800 metrov, no po kameňoch všade naokolo sú skamenelé koraly, čo znamená, že toto miesto bolo kedysi dávno pod hladinou mora. Neskôr po ceste salarom sme si spravili ďalší vtipný fotoshooting a šli sme si aj pozrieť miesta, kde stále ťažia soľ. Majú veľký vodný priestor, kde nechávajú soľ jednoducho vykryštalizovať a potom ju len zhŕňajú nabok. Hladina je ako zrkadlo! V dedinke Tahua, pod sopku Tunupa, sme sa najedli a vyrazili spať na pláň. Plán bol ísť krížom cez salar naspäť do Colchani. Samozrejme, že sme sa na púšti kus stratili, lebo “cesty” (rozumej trochu vyjazdené koľaje v ostrej soli), ktoré tu existujú, zakreslené v mapách nie sú alebo naopak. Tak sme si spravili kvalitnú obchádzku. Tým pádom sme nestihli večeru a len sme si v obchode kúpili chleba a vifonky – aby sme mali aspoň čosi teplé. Tak sme si na vyhliadke nad Uyuni spravili vynikajúcu vifonku, v spacáku niečo pozreli, počítali a šli spať. Boli to dva nezabudnuteľné dni na ozajstnom prírodnom dive sveta!

The post Beloba na Uyuni first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.