Atacamu sme prešli od juhu až na samý sever. A to popravde preto, že sme chceli navštíviť národné parky Lauca a Sajama na čilsko-bolívíjských hraniciach (takmer pri Peru). Ten kontrast medzi atacamskou realitou a Atacamou “pre turistov” nám skrátka bil do očí. Preto pár postrehov.

Prvý. Asi 100 kilometrov od San Pedra sa nachádza Chuquicamata. Je to otvorená baňa najmä na meď, ale aj na zlato a iné vzácne kovy. Otvorená znamená, že to nie sú šachty a štôly (ako v Kremnici), ale je to skrátka povrchová, gigantická diera v zemi. Ešte donedávna bola najväčšou takouto baňou na svete, má neuveriteľných 15 štvorcových kilometrov. Aj keď už prišla o prvenstvo, čo do svojej plochy, tak do vyťaženého objemu ju ešte nik neprekonal. Bodaj by hej, veď je viac než kilometer(!) hlboká. V minulosti ju bolo možné so sprievodcom navštíviť, od COVIDu to už nejde. My sme sa preto docela náročne, najprv autom a potom pešo, vytrepali off-road cestami a chodníčkami na kopce nad baňou. Chceli sme vidieť ten “zázrak”. Milióny a milióny kubických metrov zeminy neustále na povrch vyvážané ozrutnými strojmi. Baňa sa stále prehlbuje a rozširuje – dokonca aj pôvodne neďalekú dedinu museli vysťahovať a dnes je miesto nej už len vyťažené prázdno. Neustále sa nad ňou vznáša prachový opar, ktorý nikdy nesadá. Chemikálie nutné na extrakciu kovov znečisťujú prostredie a aj to málo spodnej vody, ktoré tu je. Haldy odpadovej zeminy tvoria neprirodzene vyzerajúce nové vrchoviny, ktoré sa tiahnu niekoľko kilometrov. A výsledok? Mizerná kvalita ovzdušia. Jedovatá nepitná voda. Zničená krajina. A tony medi, bez ktorej by nefungovala dnešná záplava eletroniky. Aj keď je Chuquicamata najväčšia, zďaleka nie je jediná. Keďže Atacama je na nerasty extrémne bohatá, je takýmito baňami posiata. Akurát sú skryté, stratené na konci prašných ciest, ktoré sa kľukatia desiatky až stovky kilometrov do srdca tejto zeme nikoho, za jediným cieľom.

Druhý. Obraz, ktorý mi v hlave pri vyslovení “Atacma” takisto vyvstane, sú hromady odpadkov. Okraje diaľníc, rigoly prašných ciest, ploty okolo dedín, všetky sú plné plastových fliaš, obalov a igelitových sáčkov. Ľudia ich za jazdy vyhadzujú z áut či autobusov, kedykoľvek im napadne. Vždy, keď si urobíme prestávku na pacifickom pobreží, máme na dohľad rovnaké smetisko. Fľaše, viečka, neurčité kusy plastu či vlnitého plechu, väčšinou vyvrhnuté z mora. To isté pláva na hladine mestských prístavov. Nechutné. Občas medzi tým ležia rozkladajúce sa morské vtáky či tulene. Jasné, hynú aj prirodzene, no nevieme sa zbaviť myšlienky, koľko z nich zahynie následkom toho, čo omylom požierajú ten nami produkovaný plastový bordel. Okrem toho ich v posledných mesiacoch masovo kosila aj vtáčia chrípka. Ktorú na ne preniesli ľudia, zo svojich sliepok. Čerešničkou na tejto smradľavej plastovej torte je Alto Hospicio, dedina nad nablýskaným moderným prístavným mestom Iquique. Keďže Iquique je bezcolná zóna, privážajú sa sem prebytkové/nepredané/druhotriedne tovary z celého “prvého” sveta, napríklad také fast-fashion oblečenie. Lacné handry, ktoré naše značkové reťazce masovo produkujú, a vyhadzujú, v rámci týždenne(!) sa meniacich kolekcií. Následne sa rozváža na predaj po Južnej Amerike, nepredajné sa rovno vyhadzuje z kamiónov. Okrem toho sa sem, samozrejme oficiálne a za peniaze, privážajú odpadky z tretích krajín, ktoré si inak s nadprodukciou smetí vlastnými obyvateľmi nestíhajú poradiť. Vyvážajú ich sem, do Atacamy, kde zrejme nikto nežije, nikto nechodí a nikomu to nevadí. Samozrejme, nie že by sa tu odpadky likvidovali alebo spracovávali. Ono sa Chile platí len za to, že uprosted Atacamy vyrastajú nekonečné toxické skládky. A keďže sme na najsuchšom mieste planéty, smeti sa tu akurát navždy konzervujú. Tie skládky je vidieť aj na satelitných snímkoch, preto nie je taký problém trafiť k nim autom. Tiahnu sa, kam len oko dovidí. Smrdia. Miestami z nich stúpa dym. Uprostred nich žijú v (z odpadu postavaných) chatrčiach ľudia, ktorí sa prehrabujú toxickými hromadami a hľadajú, čo by sa snáď ešte dalo speňažiť. Veru, zdravé životné prostredie… Niektorí sa pohýnajú aj našim smerom, ale tu nezastavujeme, ani keby nám práve odpadlo z Kombíčka koleso. Timo šliape na plyn. 

Tretí. Mestá duchov. Na konci 19. storočia sa vo svete objavuje používanie dusíkatých hnojív na zvyšovanie poľnohospodárskej produkcie. Do 30. rokov 20. storočia však nie sú priemyslene vyrábané, ale nitrát sodný sa ťaží a spracúva. A presne na to slúžili Humberstone a Santa Laura. Dve bývalé továrne na liadok (terminus technicus, pre nás novinka), pri ktorých vďaka veľkokapacitnému priemyslu vznikli aj vlastné mestečká so školou, nemocnicou, ihriskami či divadlom, kam chodili spievať vtedajšie celebrity. Dokonca mali bazén – uprestred Atacamy! Malý chilský raj na Zemi. V časoch najväčšej slávy a bohatstva tu chcel žiť každý. Dnes už tieto komplexy desiatky rokov chátrajú, hrdzavejú a pustnú. Z veľkolepých továrenských hál a strojov je šrot, opustenými budovami sa potuluje zopár turistov. Najskôr vďaka tomu, že Humberstone aj Santa Laura boli zaradené na zoznam UNESCO. Zaiste to je kus chilskej histórie, dokonca svetového významu. Ale na druhú stranu – čo po nás ostáva, keď sme so svojím “biznisom” hotoví? Keď všetko vydolujeme, keď získame to, čo sa dá speňažiť? Hrdzavé kostry navždy špatiace krajinu. To je vizitka.

Samozrejme vidíme aj pekné veci. Najstaršie múmie na svete, civilizácie Chinchorro. V Arice nás čaká výborný seafood, Baťa a čilsko-peruánska vojna o guano (hovno – morských vtákov). Nádherný národný park Lauca, plný zasnežených sopiek, modrých jazier, vizcachas a vicuñas, kúpanie v mraze v horúcich termáloch. 

Ale tie obrazy to nevytesní. Tak sme Atacamu pretvorili my.

The post Odvrátená tvár Atacamy first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ako fičíme po (krásnej a drahej!) diaľnici z Valparaísa na sever, krajina sa postupne mení. Za mestom La Serena nás už definitívne víta pustina. Atacama však nie je púšť plná piesočných dún ako vo filmoch s beduínmi a ťavami zo Sahary. Je kamenistá, červenohnedá. Zo začiatku ešte sem-tam rastie nejaký pichľavý ker alebo kaktus, no postupne miznú aj tie. Naproti tomu to na pobreží doslova hýri životom. Preto aj my odbočujeme k oceánu, kde nás čaká rezervácia Punta Choros. Kempujeme na skalnatom útese za dedinou a pri varení pod nami hučí pacifický príboj. Podvečer sa vyštveráme k maličkému majáku a až do západu slnka pozorujeme kŕdle čajok, kormoránov a dokonca aj obrovské pelikány, ktoré si vo vlnách lovia večeru. Krásne miesto! Ráno sme už okolo deviatej nastúpení v dedinskom prístave. Okamžite sa nájde kapitán, ktorý by nás motorovým člnom do rezervácie vzal. Samozrejme, len čo sa čln naplní :). Okolo jedenástej nás už je dosť, a tak môžeme vyraziť. Rezerváciu tvorí niekoľko skalnatých ostrovov a priľahlé zátoky. Nesmie sa tu loviť ani rybárčiť, a tak sa tu zvieratám náramne darí. Nesmie sa dokonca ani vystúpiť na samotný ostrov, hlavne po tom, čo na chilskom a peruánskom pobreží ešte poriadne neskončila dramatická epidémia vtáčej chrípky. Vôbec to však nevadí, najviac aj tak vidíme z lode. Pomaly sa približujeme tesne ku skalám a k útesom, na ktorých sedia a nad ktorými krúžia tunajší obyvatelia. Neďaleko pristávajú mohutné pelikány. Nad hlavami nám škriekajú rôzne čajky. Kormoránov tu vidíme hneď tri druhy! Niektoré sa pri love strmhlav, ako stíhačky, vrhajú do vody. Iné si zas stavajú v kolmých skalných stenách hniezda alebo sa tesnia na úzkych rímsach. Vo vode okolo lode šantia a lovia uškatce. Máme šťastie, jedna skupinka sa slní na skalách, a tak sa k nim môžeme priplaviť docela blízko. No a dokonca sa nám podarí zahliadnuť aj niekoľko Humboldtových tučniakov, tie vidíme prvý raz. Väčšina kolónie síce momentálne vo vnútrozemí ostrova usilovne stavia hniezda, ale keďže jesť sa musí, pár ich pochoduje po pláži alebo vyskakuje z vody. Ako dobre sa medzi tými kormoránmi maskujú! Po dobrých dvoch hodinkách sme naspäť v prístave. Bol to naozaj super zážitok. 

Ďalší západ slnka nad Pacifikom sa však nekoná, mierime hneď ďalej. Na zajtrajšok máme totiž výnimočne urobené plány. Preto pokračujeme ešte kus pozdĺž pobrežia a potom odbáčame do vnútrozemia, do Zeme Nikoho. Cesta stúpa v ostrých serpentínach, hadí sa medzi kopcami a nakoniec pretína nekonečnú púštnu pláň. Naveľa zastavujeme a kempujeme pod Cerro Paranal. Za celé poobedie sme stretli len pár áut, sme vážne ďaleko od civilizácie. Nad nami, na kopci, sa týči ESO Paranal, európske observatórium, ktoré sa pýši štyrmi najvýkonnejšími teleskopmi sveta. A presne tam zajtra máme namierené! Ako zapadá slnko, ochladzuje sa snáď aj o tridsať stupňov a my vyťahujeme pérovky. Naraz vedľa nás parkuje velikánsky Mercedes Sprinter (luxusná varianta dodávky) so švajčiarskou ŠPZtkou. Srandujeme, že by sme sa mali skamarátiť a ísť na návštevu, lebo isto majú kúrenie . Na naše prekvapenie zo Sprintera vyskakujú dvaja cestovatelia, ktorí sú zaručene mladší než my. Hodíme reč a za chvíľu naozaj sedíme u nich za stolom, v krásne vyhriatom aute a nad fľašou vínka . Najprv chvíľu žasneme nad ich zariadením a vychytávkami (v aute si upiekli vlastný chleba!), no potom kecáme dlho do noci o všeličom možnom. 

Ráno všetci spolu štartujeme na Paranal. Pravidlá sú prísne. Najprv si treba spraviť online rezerváciu. Návštevníkov sem púšťajú iba v soboty a aj to len dve skupinky po 20 ľudí. My sme mali šťastie a podarilo sa nám chytiť last minute miesta len pred dvoma dňami. Pred COVIDom vraj bolo treba bookovať týždne či mesiace vopred. V daný deň treba prísť 15 minút v predstihu, aby personál stihol skontrolovať naše pasy a dať nám organizačné pokyny. Nafasujeme helmy a presne o desiatej s nami vyráža autobus na vrchol kopca, do observatória. Vystupujeme na obrovskej plošine, kde vedľa seba stoja štyri obrovské biele hangáry. V každom z nich je jeden VLT, Very Large Telescope, ktoré sú každý osve najväčšími teleskopmi na Zemi. Vedia dokonca aj spolupracovať ako jeden a tým sa ich výkon ešte zvyšuje! Majú mená v jazyku quechua a volajú sa Mesiac, Slnko, Venuša a Južný kríž . My ideme navštíviť “Mesiac”. Najprv nám sprievodca v skratke vysvetľuje, ako taký teleskop funguje, z čoho sa skladá (má 8-metrové hlavné zrkadlo!), ako sa tvorí obraz, čo vlastne tento VLT dokáže a prečo je postavený práve tu (všetko vieme!). Potom ideme dnu. No, mašina to je obrovská, niekoľko poschodí vysoká! Pobehujú tu inžinieri, ktorí majú na starosti chod a údržbu. Samotní vedci tu nie sú. Za prvé, pracuje sa predsa iba počas noci a za druhé, astronómovia aj tak v dnešnej dobe sedia za počítačom v kontrolnej miestnosti. Do kukátka teleskopu dnes pozerajú maximálne tak deti na astronomickom krúžku. Žasneme nad týmto technologickým zázrakom a sprievodcu sa všeličo vypytujeme. Sme tu snáď trištvrte hodinu! Našou ďalšou zastávkou by mali byť pomocné teleskopy, no vonku sa rozfúkal taký silný vetrisko, že nás nechcú pustiť späť na plošinu. Sprievodca preto príde s nápadom, že by nás tam mohol zobrať podzemím. A tak sa prepletáme spleťou tunelov, ktoré spájajú všetky teleskopy a kontrolné centrum. Sú plné káblov, rúr a hučiacich prístrojov – zákulisie, ktoré musí byť perfektne zorganizované. Sprievodca sa sebaisto vydáva labyrintom a zanedlho stojíme na opačnom konci komplexu. Vybiehame do vetra a obzeráme si menšie pomocné teleskopy, ktoré môžu po koľajniciach pobehovať po celej plošine. Vyzerajú ako zo Star Wars. Naspäť dole sa v kontrolnej miestnosti chichoce pár inžinierov, a tak pokračujeme do časti, kde všetci pracovníci žijú. Zvonku vyzerá postapokalypticky, budova zapustená do červeného svahu. Vchádzame však do krásnych priestorov, kde majú vedátori mimo iné aj spoločný bazén, kalčeto alebo výstavu vlastných fotografií. Sprievodca nám vysvetľuje, aké ťažké je vôbec sa sem dostať na pozorovania so svojím projektom. Ako sa uberáme k autobusu, na náprotivšom kopci si všímame rozostavaný komplex – Európania tam stavajú nové observatórium, ktoré bude obsahovať ELT, Extremly Large Telescope. Niekoľko krát väčší, ako tie tu. A veda zase bude môcť ísť dopredu. Wow!

Po Paranale zase ukrajujeme púštne kilometre. Vietor a kúdoly piesku, odbočky na obrovské bane, občas solárna elektráreň a nikde ani len suchý ker. Míňame Antofagastu a o deň neskôr aj Calamu. Na horizonte sa objavujú zasnežené sopky, sú to šesťtisícové San Pedro a San Pablo. Zahľadení prefrčíme okolo nich. Atacama sa začína viac vlniť, sem-tam sa objaví aj pichľavá tráva ako v pampe a my stúpame a stúpame, až so západom slnka v 4300 metroch nad morom lapáme po dychu pred bránou El Tatio. A čo je El Tatio? Najvyššie položené geotermálne pole na svete. V normálnej reči: gejzíry. Na parkovisko nás spať nepustia, a tak nocujeme pred bránou. Teta strážnička nám aspoň načapuje do termosky vriacu vodu. Ako zašlo slnko, je vonku naraz príšerná zima. Varíme si teda vnútri. Fyzika nepustí: voda tu vrie už pri deväťdesiatich stupňoch a nech čakáme, koľko chceme, ryža sa tu dobre neuvarí. Na večeru máme polotuhé rizoto . 

Spíme v spacákoch a ráno máme námrazou obalené celé auto. Zvnútra. Ku gejzírom je to od brány ešte dobrých pár kilometrov, a tak nám neostáva nič iné než z oboch strán aspoň trošku oškrabať čelné sklo. Škrabku vo výbave nemáme, musí stačiť vareška. Ku gejzírom sme to aj tak stihli ešte pred východom slnka. Keďže je vtedy najväčšia zima (najväčší teplotný rozdiel horúca voda-studený vzduch), sú aj najaktívnejšie. Nám je samozrejme takisto najväčšia zima, preto vyťahujeme čapice, hrubé rukavice a CG-čka a vyrážame. Prechádzame sa pomedzi desiatky fumaroles, otvorov v zemi, ktoré do výšky niekoľkých metrov chrlia horúce oblaky pary. Medzi nimi sú plytké priehľadné jazierka, v ktorých kryštalyzujú nádherné červené, oranžové či zelené minerálne soli. Ďalej z bezpečnej vzdialenosti pozorujeme gejzíry, ktoré klokocú v malých fontánach a z času na čas nepredvídateľne vystreknú aj do metrovej výšky. A koľko ich tu je! Z diaľky to vyzerá, akoby dymila celá pláň. Pomaly vychádza slnko a cez dym sa lámu prvé studené lúče. Nočný snehový poprašok na okolitých kopcoch však nevládzu roztopiť. Ostatní turisti v mikrobusoch už dávno odchádzajú, no my však musíme vidieť úplne všetko. O kus ďalej prichádzame k veľkým bublajúcim jazerám, ktoré vyzerajú ako divoké vírivky. Z jedného termálneho prameňa dokonca kedysi napájali malý bazén. No veru zážitok.

Keď už naveľa pred obedom odchádzame z Tatio, je krásne teplo. Cesta do mestečka San Pedro de Atacama je prašná, hrboľatá a miestami rozbitá. Ale tie scenérie stoja za to. Altiplano, náhorná andská plošina, posiata zasneženým sopkami. Na niektorých miestach sa ešte držia plytké jazerá a tam sa to potom zelená a hemží kačicami a vicuñas. Mláďatá sú z našeho Kombíčka ešte nesvoje, ale mamy vikune aj na pár metrov sotva zdvihnú zrak. Dokonca tu vidíme aj pár plameniakov! V San Pedre iba čo-to dokúpime a hneď “frčíme” opačným smerom. Kvalita cesty nás popravde nepustí viac ako 20km/h. Nocujeme uprostred tmavej púšte a v noci pozorujeme hviezdy. Toľko som ich snáď nikdy nevidela! A tá Mliečna dráha! Tesne nad horizontom vidieť kúsok Veľkého voza, no okrem toho je pre nás všetko na južnej pologuli novinka. Ako správni astroamatéri z 21.storočia mierime smartphonmi na oblohu a určujeme súhvezdia. Južný kríž, Sirius, Škorpión, Mars, Venuša, … Naraz sa nad horizontom objaví jasná oranžová žiara, ktorá silnie a silnie. Hádame, či tam niečo vybuchlo, či na nás idú mimozemšťania, či horí v bani…a kým nám to dopne, tak nad obzor prachobyčajne vyjde Mesiac . Trapas.

Ráno si pekne pospíme a potom vyrážame na Lagunas de Baltinache. Je to séria jazierok, ktoré sa vytvorili na malej soľnej pláni uprostred Atacamy. Turistov je tu vďakabohu zatiaľ len niekoľko. Chodníček vedie po drevených platformách, ale aj po ostrých soľných platniach. Samozrejme, musíme ochutnať, či je to ozajstná soľ – je . Kľudne by to ale mohol byť aj sneh, preto Timo stavia klasického snehuliačika. Po pravde, urobený zo soli príliš nechce držať. Každé jazierko je tu v inom odtieni jasnej modrej farby. Z okrajov už po hladine kryštalizuje soľ a dokiaľ nezaprší (v Atacame!), tak sa budú postupne zmenšovať. Tie tyrkysové sú asi najžiarivejšie. Aby som na ne čo najlepšie a čo najviac videla, vezme ma dokonca Timo na ramená, pričom ho v tejto púštnej horúčave takmer porazí. Na konci nás čaká odmena. V poslednom jazierku je dovolené okúpať sa. Voda je prekvapivo ľadová, ale Timo je v nej okamžite. Je však aj neuveriteľne slaná, takže sa tam miesto plávania so smiechom vznáša na hladine. To je pohoda, knižka by sa tu dala čítať! A ešte výhľad na sopky na horizonte! Nedá mi to, aj ja chcem to naše “súkromné” Mŕtve more vyskúšať, a tak sa nakoniec osmelím. Skutočne sa tu nedá ponoriť. A tobôž nie utopiť ! Druhá sranda nastáva, keď vylezieme von. Plavky okamžite schnú, a to do tuhej soľnej dosky. Timove bermudy bez problémov stoja samé vedľa auta . Voda na nás takisto ihneď vysychá a na koži sa nám tvorí mapovitá soľná krusta, ktorá ani za nič nejde dolu. Sprchy tu nie sú, veď kde by tu vzali vodu, však. Takto “nasolení” sa preto trmácame autom naspäť do San Pedro, aby sme si v kempe dali zaslúženú dôkladnú sprchu. 

Aj keď je dnes San Pedro turistickou dedinou,  na oddych je pre nás akurát. Takmer všetky domčeky v dedine sú prízemné a z typického adobe, hlinených tehál. Kostolík je vápnom omietnutý na bielo a strechu má z kaktusového dreva. Na námestí sedia klebetiaci domáci, ako vždy. Je tu však aj pár čisto turistických uličiek, kde z okien aj z dverí tradičných domkov vytŕčajú pončá, plyšové lamy, kokové sladkosti, náramky, prívesky, ľadvinky, tričká a všemožné iné suveníry. Originálne sú zaručene šachy, v ktorých nehrajú bieli proti čiernym, ale Inkovia proti Španielom . Okrem toho nezaháľajú ani nadháňači a predavači rôznych tour, takže nestíhame odmietať. Sú tu kaviarne aj bary, bezobalový obchod alebo japonská či peruánska reštaurácia. Mojim najobľúbenejším miestom na tejto rušnej ulici sa stane zmrzlináreň, ktorá ponúka aj netradičné tunajšie príchute, ako quinoa, algarrobe, camu camu či flor del desierto. Vždy, keď idem na tržnicu na nákup, padne taká zmrzlinová zastávka v atacamskom teple docela vhod. 

Na to, aké je San Pedro maličké, sa tu dá toho objaviť viac, než len hromady suvenírov. Prvou zaujímavosťou je Museo del Meteorito, kam sa vyberáme hneď prvý večer. Založili ho dvaja nadšenci a hľadači meteoritov, ale už ho certifikovala aj NASA. Má najväčšiu kolekciu meteoritov na svete (viac než 6000!) a z tých najlepších kúskov je zložená fantastická výstava. Začíname zľahka: čo to meteorit je, čo sa s ním deje pri prelete atmosférou a pri dopade a ako sa meteority hľadajú a spoznajú. Fascinovaní si čítame o fragmentoch, ktoré vznikli ešte len pri zrode Slnečnej sústavy. Pokračujeme úlomkami zo zrodu  a formovania planét. Končíme pri meteoritoch obsahujúcich organické komponenty, ako nukleotidy (stavebné prvky DNA!) a v hlave nám vŕta teória disperzácie života vesmírom. No a potom si môžme niektoré z nich aj sami ohmatať! No schválne, držali ste už v rukách meteorit, kus vesmírnej histórie?

Druhou, o dosť známejšou atrakciou sú pozorovania hviezd. Ako nám už povedali v Paranale, v Atacame sú najlepšie podmienky na skúmanie nočnej oblohy a v San Pedre sa to rozhodli ukázať aj laikom (čítaj turistom ). Vyberáme si SPACE – nielenže majú najlepšie recenzie, ale hlavne najväčšie teleskopy. Vôbec nám nevadí, že na voľné miesto musíme čakať dva dni. Keď sa poriadne zotmie, vyvezú nás mikrobusom ďaleko za mestečko. Klasicky je poriadna zima, ale sme naobliekaní ako cibule. Najprv si necelú hodinku so sprievodkyňou vysvetľujeme nočnú oblohu a jej pohyb, južnú a severnú pologuľu, históriu, javy a súhvezdia na nebi… No, naučili sme sa toho hromadu, je to strašne zaujímavé! Potom prichádza tá napínavá časť. Nastavujú nám rôzne teleskopy, aby sme na vlastné oči mohli pozorovať hviezdy či hmloviny. Niektoré z teleskopov sú tak veľké, že sa ku kukátkam šplháme po rebríku! Myslím, že to uchvátilo úplne všetkých. Na záver nás pozvú dnu zahriať sa výbornou horúcou čokoládou. Asi desaťročný chlapec, ktorý tu je s rodičmi, sa ich pýta, či mu kúpia teleskop a či môže začať chodiť do astronomického krúžku. My na to ideme postupne – sťahujeme si knižku Astronomy for Dummies . 

Musím povedať, že na to, aká je Atacama na prvý pohľad nehostinná púšť, nás prekvapila skutočne rozmanitými a krásnymi miestami. Ale má aj svoju odvrátenú stránku…

The post Atacama, verzia pre turistov first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Atacama, Chile, 5/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

… definitívne sme sa rozlúčili s Argentínou, pričom sme skoro zmrzli čakajúc do polnoci na hraničnom prechode pod Aconcaguou

… v Santiagu sme si čakanie na autosúčiastky krátili vyváraním a hrali sme padel

… nechali sme sa ostatnými navnadiť na návštevu Valparaísa, ktoré v nás však zanechalo rozporuplný dojem: farebný a nápaditý streetart často len zakrýval pleseň a vlnitý plech a krásne kaviarničky pre turistov striedali uličky ako vystrihnuté zo špinavého ghetta

The post Mendoza, Santiago, Valparaíso, 4/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Pampa pokračuje ešte dobrých 300 kilometrov a medzitým už prejdeme z chilskej strany na tú argentínsku. Na hranici sa colník pri pohľade do Timovho pasu smeje, že vyzerá ako Frodo :). V mestečku Tolhuin sa zastavujeme na raňajky v pekárni, ktorú nám vychválil Mikuláš s Martou (kto si nepamätá, viz Torres 2.diel). A veru! Do bruška ládujeme vynikajúce empanadas, sendviče, churros aj brownies. V Argentíne je to ako zázrak! Za Tolhuinom sa rozprestiera veľké Lago Fagnano. V spoločnosti malého zvedavého lišiačika, ktorý si pod dohľadom mamy prisadne k nám, pozorujeme hory v diaľke. Krajina za jazerom nám pripomína…Roháče :). Zalesnené úbočia a skalnaté spičky hôr, jednou nohou sa už cítime doma! Mišo (zdravíme do Zuberca) by sa asi zasmial, ale asi sme už dlho preč. Posledných 100 kilometrov stúpame sedlami a okolo jazier, až nám to nedá – je predsa krásny deň – a vyberáme sa na krátku túru. Tabuľa síce hovorí, že k Laguna Esmeralda a späť to je 5 hodín, ale my už tieto argentínske šipkovníky poznáme. Zrejme počítajú aj s nekonečnými pauzami na maté :). Preto spokojne vyrážame voľným krokom aj o tretej poobede. Míňame skupinky izraelských turistov, ktorí si vykračujú s reprákmi na ramene, z ktorých duní techno muzika. Asi sú v prírode prvý raz. Les sa zanedlho otvára do širokého údolia, kde sa sivomodrý potôčik kľukatí pomedzi trávy a kríčky. Stúpame ďalej a za hodinku stojíme na brehu zelenkavého plesa Laguna Esmeralda. Za ním sa ako hradba týči skalný hrebeň pokrytý malými snehovými plôškami. Sedíme na brehu, kocháme sa a okolo nás hopká veľký dravý vták, ktorý sa miesto myší chystá loviť odrobinky z našich keksíkov. Dolu sme ešte rýchlejšie a do Ushuiaie sa nám podarí doraziť ešte pred zotmením. Mestský kemp je zadarmo, a tak sa usalašíme tam. 

Ďalšie ráno sa vyberáme obzrieť si mesto. Ushuaia je dlhý slíž, vtesnaný medzi oceán a hory. Bola založená v roku 1896 ako trestanecká kolónia, takže žiadne historické stavby tu netreba očakávať. Rozkvitla ako rybársky prístav a dnes je orientovaná hlavne na turistov. Preto je centrum pekné, samé farebné domy a street art a je plné hlavne reštaurácií a suvenírových obchodíkov. V porovnaní so zvyškom Argentíny je to tu pomerne drahý kraj. Čo je tiež tým, že veľká časť turistov, ktorá sem zavíta, pokračuje zaoceánskou plavbou na Antarktídu. A to už peňaženku o pekných pár tisíc dolárov prevetrá. No a táto “antarktická prirážka” je vidieť aj pri ubytovaní alebo v reštauráciách. Domáci sa sťažujú, že aj nájmy (natož kúpa) sú pre nich nedostupné, keďže penzión či AirBnB sa majiteľom oplatí viac. My sa vydávame prepletať turistickými nástrahami a pascami. Z výloh na nás pozerajú miesto figurín tučniaky, oblečené v čapiciach a mikinách. Bary ponúkajú lokálne pivko a reštaurácie zas morské ryby a miestnu špecialitku, kraby. Prechádzame okolo Hard Rock Café, zmrzlinární a obchodov s outdoorovým oblečením.

V podvečer vyrážame do Parque Nacional Tierra del Fuego, na západ od mesta. Keďže ranger nám nemôže vystaviť lístok až na nasledujúci deň, púšťa nás dnu zadarmo. Oficiálne kempovisko je tu len jedno, a tak parkujeme pri jazierku vedľa iných karavanov a stanov. Naraz nám ktosi klope na dvere – Mikuláš a Marta, Češi z Torres del Paine! Keďže vonku mrholí, pozývame ich dnu a pri chilskom pivku prekecáme celý večer. 

Predpovede neklamali a ráno je už krásne azúro. Čechov vezieme na autobus a my vyrážame na túru. V národnom parku je sprístupnený len jediný vrchol a presne na ten mierime. Ostatné chodníky sú jednoduchšie, okolo jazier a po pobreží, tak tie si necháme na neskôr. Cestička začína dramatickou diretkou, ktorá má zrejme za úlohu odradiť pohodlnejších turistov. Takmer hodinu funíme lesom, kým si môžeme pri prvých výhľadoch vydýchnuť. Chvíľu stúpame docela mierne, pozdĺž potôčika a krížom cez podmáčanú lúku, na ktorej sa obďaleč pasie stádo guanacos. V poslednom úseku sa štveráme prudkým suťovým svahom a za necelú hodinku už stojíme na vrchole Cerro Guanaco. Vietor je riadny, takmer nás sfúkne z kopca, ale tie výhľady stoja za to. Na juhu je Beaglov kanál a preantarktické ostrovy, na ktorých sa týčia ostré skalné štíty a kde ľadovce končia len kúsok nad hladinou mora. Je to Parque Nacional Agostini, kúsok neobývanej chránenej divočiny. Na západe sa rozprestiera podobná divočina, popretkávaná fjordami, jazerami a lesmi, to je chilská časť Ohňovej Zeme. Po nebi sa preháňajú biele mráčky a v diaľke vidieť dúhu. Ako za odmenu. Naspäť dole sme docela rýchlo, a tak sa vyberáme ešte na prechádzky po ostatných chodníkoch. Po brehu jazier, zálivov aj mora, k majáku aj okolo vyhliadok. Napriek tomu, že je skorý február a malo by vrcholiť leto, začínajú sa stromy pomaly sfarbovať do oranžova a do červena. V podvečer, po ceste do Ushuaie, sa ešte pristavujeme pri najjužnejšej pošte na svete. Bohužiaľ má už zatvorené, inak by sme domov určite poslali symbolické pohľadnice. Vedľa pošty nás však čaká iné prekvapenie – môj pražský kamarát Jindra! Vedeli sme, že v týchto dňoch sem prilieta s kamarátom na svojom juhoamerickom tripe, ale v parku nie je signál, a tak sme sa nijak nemohli dohodnúť. A teraz ho len tak nájdeme sedieť na brehu a pozorovať more! Nasleduje veľké zvítavanie a už plánujeme. Najprv sa k nim na hotel pôjdeme osprchovať, potom vyrazíme na spoločnú večeru a zajtra sa k nám pripoja na výprave za zvieratami. Dlho sme sa nevideli, a tak prekecáme celý fajn večer.

Plán ďalšieho dňa je jasný. V jednej z farebných búdok na pobreží sme si dohodli doobedný výlet loďkou po Beaglovom kanáli a potom druhý, poobedný, za tučniakmi na Isla Martillo. Spolu s ďalšími desiatimi zvedavcami nastupujeme na palubu malej motorovej lode, kde nás víta zarastený usmievavý kapitán. Ani sa nenazdáme a už vyrážame plnou parou vpred. Napriek tomu, že je krásne slnečné ráno, na prove je za jazdy vo vetre pekná zima. Najprv obkrúžime Isla de los Pájaros, Ostrov vtákov. Volá sa ozaj príznačne, keďže je celý obsypaný stovkami kormoránov a rôznymi druhmi čajok, ktoré škriekajú ostošesť. Tie kormorány sú uhľovočierne s bielymi bruškami a z diaľky sú na nerozoznanie od tučniakov Pokračujeme k ďalším, vzdialenejším ostrovom, na ktorých sa okrem vtákov slní aj kolónia uškatcov. Keďže sme na malej loďke, dokážeme sa k brehu priblížiť len na pár metrov a máme ich takmer na dosah. Je medzi nimi jeden velikánsky samec, ktorý čas od času riadne zaryčí a ktorý oplýva (skoro) levou hrivou (po anglicky sú uškatce sea lions). Zvyšok je jeho hárem približne o polovicu menších samičiek, ktoré sa na slniečku elegantne prevaľujú a srandovne sa škrabkajú plutvami za ušami. Nemajú z nás vôbec strach. Keď si ich do sýtosti poobzeráme, plavíme sa ďalej, k ikonickému červeno-bielemu majáku Faro Les Éclaireurs. Dodnes naviguje lode skalistými plytčinami Beaglovho kanála. Neďaleko majáku však náš kapitán spozoruje veľryby a zamierime ich smerom. Vysvetľuje nám, že veľryby tu v okolí nie sú príliš bežné a že podľa plutiev sa jedná o dva vráskavce ozrutné. Wow!  Priblížime sa k nim asi na sto metrov, aby sme ich nevyrušovali, no aj na takú vzdialenosť môžme ohromene sledovať, ako vystrekujú oblaky jemnej hmly a ako pri ponáraní ukazujú svoje obrovské chvostové plutvy. Perfektná čerešnička na torte! Na brehu si ledva stíhame skočiť do reštaurácie na “povinnú” rybku a už nastupujeme do mikrobusu, ktorý nás vezie asi 70 kilometrov východne od Ushuaie, do maličkého prístavu Puerto Almanza. Tam nastupujeme do motorového gumového člnu a vyrážame na plavbu k Isla Martillo. Na tomto ostrove žijú veľké kolónie dvoch druhov tučniakov, tučniaka oslieho (Gentoo Penguin) a tučniaka dvojpáseho (Magellanic penguin). Vďakabohu sa od seba dajú jednoducho rozoznať. Budú to naše prvé tučniaky v živote, sme natešení ako malé deti A veru, je to neuveriteľné. Na ostrov nesmieme vystúpiť, no náš malý čln sa zapichne do piesčitej plytčiny ani nie meter od brehu a tučniaky sú všade okolo nás. Väčšina síce leňoší na piesku alebo sa svojou srandovnou chôdzou niekam ponáhľa, ale niektoré lovia vo vlnách a plávajú kľudne aj popod našu loď. Tak ako na brehu vyzerajú nemotorne, tak sú vo vode naopak rýchli a obratní. Na brehu si ďalší češú pierka, nahlas sa hašteria, hnedé mláďatá vyčkávajú rodičov a niektorí si nás zblízka zvedavo obzerajú. Je to ozajstný zážitok a ešte celou cestou späť do Ushuaie si to všetko premietame. 

Ďalšie ráno predpoveď opäť sľubuje krásne počasie, a tak sme si vymysleli športový deň. Vyberáme sa do časti národného parku, ktorá je severne od mesta. Naplánovali sme si 36-kilometrovú túru, ktorá sa normálne chodí s batohom, so stanom a na dva dni. Keďže sa však chceme hecnúť a dopriať si zmenu od klasickej turistiky, vyrážame naľahko a v behacích teniskách. Timo tvrdí, že to indiánskym behom zvládneme ako nič. Na zahriatie si chceme dať výšlap k ľadovcu Vinciguerra. Prvým varovným znakom, že to s tým behaním nebude len tak, je nádherná, ale totálne podmáčaná lúka. Druhým je následná diretka k ľadovcu, pokrytá vrstvou blata siahajúcou miestami po členky. Kým sa dostaneme k plesu Laguna de los Témpanos, čvachtá mi v oboch topánkach Cestička pokačuje okolo plesa až k úpätiu ľadovca. Opatrne popri ňom stúpame, Timo sa dokonca odvažuje sám nazrieť do jeho sýtomodrých puklín a jaskýň. Keď sa došmýkame naspäť pod kopec, máme tenisky premočené a pritom stojíme len pri vstupe do doliny. Chvíľu zvažujeme, či sa na to nevykašlať, keď sme už teraz špinaví a mokrí, ale je azúro, a tak si vravíme, že to predsa len skúsime. Cesta vyzerá byť suchá, stúpa len pozvoľne a kľukatí sa krásnym listnatým lesom. Občas ho prerušia kvetnaté lúčky, kde sa pasú kone. Ako však začíname stúpať k sedlu, tvoria sa nad nami sivé mraky a dokonca príde prvá prehánka. Vychádzame nad hranicu lesa a popod skalné steny traverzujeme prudké trávnaté úbočie, až kým sa pred nami nezjaví nádherná tyrkysová Laguna del Caminante. Pár turistov si na brehu stavia stan.

Chvíľu ešte zo zvedavosti pokačujeme ďalej, pozdĺž horského potoka, ktorý sa do jazera vlieva. No potom sa cestička stráca, a tak sa vraciame späť, stúpať do Paso de la Oveja. Šliapeme kamenistým chodníkom, obloha nad nami sa zatiahla do hrozivo sivej a začína silno pršať. To však ešte nie je to najhoršie, čo nás čaká Keď úspešne stojíme v sedle, mení sa dážď najprv na mokrý sneh a potom prichádza regulérna snehová víchrica. Fučí tak, že nás berie z nôh, hory okolo nás sa zahaľujú do bielej pokrývky a my so zúfalstvom spomíname sa naše teplé bundy, nepremokavé vibramy, goretexové gate a rukavice, ktoré máme paradoxne uložené pekne v suchu, v aute. Dokiaľ to príliš nekĺže, tak ozaj utekáme dole, čo nám sily stačia. Od pása dole sme mokrí, ako keby sme vyliezli z bazéna a dokonale skrehnutí. Goretexová bunda síce ešte drží a nepremoká, ale perfektne chladí. Po dlhých dvoch hodinách sme na okraji Ushuaie. Do centra ideme MHD a evidentne vyzeráme dostatočne zúbožene na to, aby nám domáci zaplatili cestovný lístok. Keď sme konečne pri našom aute, jediné na čo myslíme, je horúca sprcha. Klincom do rakvy je fakt, že v sprche na pumpe už došla teplá voda. Vezieme sa do mesta, hľadáme reštauráciu, kde sa pekne kúri a hneď objednávame čaj a polievku. Už sa trošku smejeme na tej našej eskapáde a zhodujeme sa, že si musíme nájsť iný zdroj na predpovede počasia.

Po včerajšom snežení sa v Ushuai docela ochladilo, takže takmer celé doobedie sa zohrievame pod perinou a čakáme, či nám uschnú všetky mokré veci. Neuschli. Naobed sa osmelíme a vyrážame do mesta. Chvíľu sa túlame centrom a potom zamierime do Museo Marítimo de Ushuaia. Ukazuje sa, že je to také all-in-one múzeum. Sídli v budove pôvodnej ushuaiskej väznice a každé z jeho krídel je venované niečomu inému. Objaviteľské moreplavby okolo Patagónie a Ohňovej Zeme, história mesta ako väzenia a pracovného tábora na konci sveta, blok studených ciel vrátane príbehov slávnych väzňov, pôvodní obyvatelia Ohňovej Zeme, tučniaky, antarktické expedície…z každého rožka troška. Dokonca je tu aj malá galéria lokálneho umenia. Niet divu, že po troch hodinách, keď múzeum zatvára, nie sme ani v tretine.

Vyrážame na večeru, pripiť si na novonarodenú Ester Podmanickú (zdravíme Prahu) a zhodujeme sa, že v Ushuai musíme ostať ešte deň, aby sme si to múzeum predsa dopozerali. Spíme na nábreží, v spoločnosti ďalších dodávok a stretávame sa tu opäť s Ursom, Nemcom z Torres del Paine. Je super, že si môžeme robiť aj takýchto pocestných známych.

Trvá nám skoro celý deň, kým sa prebojujeme múzeom, a tak z Ushuai odchádzame až neskoro popoludní. Vyzerá, že je najvyšší čas, pretože s nocou prichádza ďalšia snehová búrka. Kombíčko statočne bojuje pri stúpaní horskými zákrutami a obaja si vydýchneme, keď máme kopce aj sneh za sebou. Brazílske autíčko veru na toto nie je stavané. 

Valentínske ráno je krásne slnečné, teplé a my sa s chuťou opäť zastavujeme v pekárni v Tolhuine na sviatočné churros. Kúsok za mestom nás poteší ďalšie neuveriteľné stretnutie. V protismere na nás už z diaľky mávajú dvaja cyklisti. Spoznávame v nich našich parťákov z Carretery Austral, s ktorými sme sa neustále obiehali a mávali si, zase raz spoznali naše autíčko Prekvapení zastavujeme, radostne sa zvítavame a rozprávame si zážitky. Už im chýba len posledných 100 kilometrov a ich veľké juhoamerické cyklodobrodružstvo sa končí. Keď sa naveľa rozlúčime, Timo začne za volantom nahlas uvažovať, že aj my by sme sa na nasledujúci trip mohli vydať na bicykli… Poobede prechádzame hranicu do Chile a v podvečer parkujeme pred rezerváciou Pinguino Rey. Keďže sa dnes narodila Zuzanka Gejdošová (znovu pozdrav do Zuberca), otvárame naše posledné argentínske vínko.

King penguin alebo pinguino rey je vo voľnom preklade tučniak kráľovský. Po slovensky sa však oficiálne volá tučniak veľký. Je to druhý najväčší z 18 druhov tučniakov na svete (má približne 90-100cm!) a žije výhradne na preantarktických ostrovoch, ako je Južná Georgia alebo Ostrovy Princa Eduarda. Vlastne, takmer výhradne. V roku 2010 prišla prekvapivo jedna skupina hniezdiť do zátoky Bahía Inútil v Ohňovej Zemi a ešte prekvapivejšie bolo, že sa tu usadila natrvalo. Vraj je to jediná trvalá kolónia takto severne, a preto niet divu, že na ich ochranu tu vybudovali malú rezerváciu. Pri vstupe do nej si najprv musíme dezinfekčnou penou vyčistiť topánky a potom sa nás ujíma sprievodca. Hovorí po španielsky aj po anglicky, takže keď nám na začiatku rozpráva všetko možné o kráľovských tučniakoch, sme v obraze. Potom nás po drevenej lávke vedie k prístrešku, odkiaľ ich budeme pozorovať. Jednak ich môžeme okukovať bez toho, aby sme ich vyrušovali a ešte k tomu sme aspoň trochu chránení pred tým studeným prudkým vetriskom.

Veru, máme na sebe pérovky, hrubé rukavice, CG-čka aj goretexy a len-tak-tak to stačí. Pár ďalších v našej skupinke tá kosa naozaj odrádza, jeden chudák malý chlapec sa od zimy aj rozplače. Striedame sa pri ďalekohľadoch, ktoré tu majú pripravené a mimo to si ešte posúvame ten náš. Je to nezvyčajný pohľad. Podľa BBC dokumentov si tučniaky predstavujeme na ľade a v snehu – a tu stoja na zelenej tráve Niektoré s privretými očami nastavujú čierne chrbáty slniečku a vyzerajú, že si tú veternú opaľovačku užívajú. Iné sa hašteria, postrkujú, češú si pierka alebo len tak polehávajú. Medzi dospelákmi, s oranžovým sfarbením na hlave, si všimneme aj zopár mláďat. Nie sú to však už žiadne malé krehké vtáčatá, ale poriadni puberťáci. Sú veľkí ako rodičia, odlišuje ich iba hnedé alebo nefarebné perie. Sú však na nich stále absolútne závislí a my sa smejeme, že to je jak u nás – žiadna sranda, kŕmiť takého prerasteného puberťáka vo vývine Sprievodcu bombardujeme otázkami a on vyzerá, že z toho má radosť. Po hodinke nás skrehnutých, ale vytešených, vedie naspäť a v malom múzejku si ešte čo-to povieme o iných druhoch. Potom už nasadáme do auta a mierime zase k Magalhaesovmu prielivu, kompou cezeň a až do Punta Arenas. Máme ešte pár hodín svetla, a tak sa potulujeme po meste. Keďže je to prístav, žilo aj žije to tu rybami, námorníkmi a príbehmi slávnych moreplavcov. Nábrežie lemujú sochy Magalhaensa a Shackeltona, staré drevené nákladné móla dnes patria len čajkám a kormoránom, na obzore kotvia veľké nákladné lode a mesto je posiate reštauráciami s rybími špecialitami. My však hľadáme ešte jednu výnimočnosť, takú slovenskú, na ktorú nás spoza oceánu nasmeroval môj ocko. Dom Martina Kukučína Okrem toho, že bol významným slovenským spisovateľom, bol Matej Bencúr chirurgom a dokonca prvým lekárom Červeného kríža, ktorý prišiel do Patagónie. Dlhú dobu žil práve tu a pomenovali po ňom nemocnicu, polikliniku a samozrejme aj ulicu. Na naše prekvapenie ho majú domáci aj po sto rokoch v pamäti a v úcte – a keď im povieme, že bol zo Slovenska, konečne si nás dajú na mapu Deň zakončujeme vo francúzsko-chilskej rešaurácii a je to suverénne najlepšie jedlo, aké sme v Južnej Amerike doteraz ochutnali. Mňam!

Prišiel deň, na ktorý sme sa už dlho tešili. Vyrážame za veľrybami! Vstávame príšerne skoro, už o štvrtej ráno má celá skupina zraz v agentúre. Je ukrutná zima, ale my máme oblečené to najlešie, čo si so sebou vezieme. Pérovky do mínus tridsať Nasadáme do autobusu, ktorý nás vezie asi hodinku na juh od mesta. Keď skončí cesta, prestupujeme na veľký katamarán, ktorým sa budeme plaviť celý deň. Nájdeme si svoje miesto na sedenie na vyhriatej krytej palube a naša sprievodkyňa nám povie čo a ako. Na záver pripomenie, že ak chceme byť vonku na hornej palube (na streche), musíme mať na sebe záchranné vesty. To je niečo pre nás! navliekame na seba hrubočizné vesty, kapucne a rukavice, berieme ďalekohad a už aj sa praceme von. Loď ide pomerne rýchlo a slnko zatiaľ nevyšlo, takže zima je pocitovo ešte väčšia. Plavíme sa ďalej na juh Magalhaensovým prielivom a na opačnej strane, nad Ohňovou Zemou a nad Isla Dawson sa pomaly začína rozvidnievať. Obloha hrá nádhernou fialovou, ktorá sa mení do ružovej a vzápätí do sýto oranžovej, akoby bola obloha v jednom ohni. Všetku civilizáciu sme už nechali ďaleko za sebou, z tmy sa vynárajú iba zasnežené hory, dvíhajúce sa priamo z mora. Okolo začínajú poletovať čajky a albatrosy. Timo vyhlasuje, že ho dnes na spodnú palubu nikto nedostane, dnes je námorníkom. Po dvoch hodinách míňame Cabo Froward, najjužnejší bod Južnej Ameriky, ktorý je označený červeno-bielym majákom. Pokračujeme na západ a asi po ďalšej hodinke až dvoch vplávame do Parque Marino Francisco Coloane. Je to jedno z najodľahlejších, stále nedotknutých miest chilskej prírody a je to zároveň ich prvý morský národný park. Dostať sa sem je zjavne fuška a zvieratá tu tak majú od ľudí svätý pokoj. Žijú tu dva druhy veľrýb, vráskavce ozrutné a vráskavce severné, viacero druhov delfínov, uškatcov aj tuleňov, tučniaky dvojpáse no a mnoho rôznych vtákov. Niekedy sem dokonca zablúdi aj skupina kosatiek. Zanedlho po tom, čo vplávame do zátok medzi ostrovami, uvidíme prvý veľrybí výdych – výtrysk zmesi vody a pary nad hladinou. Katamarán pomaly pláva bližšie, pretože každá veľryba sa na hladine nadýchne niekoľkokrát, kým sa opäť ponorí na desiatky minút pod hladinu. Máme šťastie! Tento vráskavec je mama a má so sebou aj svoje mláďa. “Drobec” má samozrejme slušných pár metrov, avšak je zvedavý a nebojí sa priplávať až úplne k nám. Úžasné. Napokon, pri finálnom ponorení nám obe veľryby krásne ukážu celý chvost. Sprievodkyňa, ktorá je morská biologička, nám vysvetľuje, že to tak robia vždy a takisto hovorí, že vzor na chvoste má každá z veľrýb jedinečný. Niečo ako ich odtlačky prstov Po chvíli uvidíme ďašieho vráskavca. To je vzrúšo! Na brehu jedného z ostrovov si všimneme kolóniu tučniakov, na druhom zase velikánsku skupinu vegetiacich uškatcov. Niektoré z nich sú aj okolo našej lode, na love, aj keď z diaľky to vyzerá, akoby sa vo vode iba naháňali a hrali. Prepletáme sa pomedzi ostrovy a scenérie sú ozaj nádherné. Ďalekohľad si pomaly ani nedokážeme odtrhnúť od očí, sme natešení prieskumníci. Pozorujeme ďalšie veľryby a jedna z nich nám tak nejak zamáva bočnou plutvou. Potajomky dúfame, že nejaká aj vyskočí nad hladinu ako v tých dokumentoch, ale v realite sú šance asi jedna na milión. Zátokami prekľučkujeme až k Isla Santa Inés, kde sa zo skalných prahov až do samého mora valia dva ozrutné, čistučko modré ľadovce – glaciar Sarmiento a Helado.

Kapitán sa šikovne vyhýba odlámaným kryhám, ktoré sa vznášajú na hladine. Dvaja pomocníci nejaké z nich aj vylovia na hladinu a zanedlho sa k obedu podáva drink, pisco sour s tisícročným, ľadovcovým, ľadom Po ceste ďalej uvidíme ešte niekoľko veľrýb a z každej jednej máme priam husiu kožu. Taký pohľad, to jednoducho nikdy neomrzí! S pokračujúcim poobedím sa otáčame k návratu, veď nás ešte čaká dobrých pár hodín plavby. Zatiaľ čo je Timo vytrvalo prilepený k zábradliu a k ďalekohľadu, ja sa idem vypytovať našej sprievodkyne. Toľko toho vie a tak zaujímavo rozpráva. Nakoniec sa zapojí aj kapitán a ja dostávam kapitánsku čapicu. Do Punta Arenas dorazíme totálne unavení, ale šťastní ako blchy. Nechce sa nám veriť, aké nádherné zážitky sa nám tu darí prežívať! Tento deň budeme mať do pamäte vrytý navždy.

Nasledujúce ráno sme pôvodne mali v pláne vyraziť na sever do Argentíny, no Urs nám v Ushuai porozprával o jednom tunajšom múzeu, ktoré nás hneď zaujalo. Volá sa Museo Nao Victoria a sú to repliky slávnych lodí z patagónskej histórie, a to v životnej veľkosti! Toľko sme si už o tých moreplavcoch a objaviteľoch čítali, že si to nechceme nechať ujsť. Prvou z nich je Magalhaensova karaka Victoria, s ktorou ako prvý oboplával zemeguľu. Je to jediná z pôvodných piatich lodí, ktorá plavbu dokončila. Prekvapuje nás, aká je malá a že jediná regulérna miestnosť na palube je kapitánova kajuta. Ostatní buď makali alebo spali v hamakách v čosi cez meter vysokom, spoločnom podpalubí. To museli byť teda zaujímavé tri roky plavby… Ja som na takejto plachetnici prvý raz a prekvapene zisťujem, že z kapitánskeho mostíka, od kormidla, nie je cez napnuté plachty dopredu vidieť vôbec nič. Nie že by sa na otvorenom mori bolo len tak s kým zraziť, ale čo plytčiny, pobrežie alebo nové cesty? Hliadkovanie z koša na sťažni bola fakt zodpovedná úloha. Druhá, o dosť väčšia loď je britská HMS Beagle. Na tej sa v 19. storočí pod velením kapitána Roberta Fitz Roya plavil aj mladý prírodovedec Charles Darwin.  Úlohou Beaglu bol v prvom rade hydrografický a kartografický prieskum pobrežia Južnej Ameriky, ktorú oboplávali od Brazílie, okolo Ohňovej Zeme až na Galapágy. Darwin bol poverený skúmaním, popisom a zberom rôznych nových, neznámych rastlín, živočíchov aj nerastov. Jeho pozorovania boli podrobné a vedecky zaujímavé a aj na základe svojich skúseností z 5-ročnej moreplavby neskôr sformuloval slávnu evolučnú teóriu. Beagle je už o dosť väčší a má aj komfortnejšie priestory na žitie Treťou zrekonštruovanou loďkou je malý záchranný čln Ernesta Shackletona. Dokázal sa ňou preplaviť z Elephant Islandu až na ostrovy Južnej Georgie, kde našiel pomoc pre svoju stroskotanú posádku. Je to cez 1300 kilometrov pádlovania a k tomu drsnými antarktickými vodami! Timo všetko nadšene skúša a skúma, od kormidla a lán až po posledné schodíky, ale ja odchádzam presvedčená, že námorníkom by som byť nechcela Z Punta Arenas už naozaj mierime na sever, na argentínske hranice. Pri zotmení si vystojíme dlhokánsku frontu na colnici a potom si len pred Río Gallegos nájdeme miesto na spanie. 

Čaká nás ešte posledná zvieratkovská zastávka. Lila s Májom nám poradili, že na Cabo Virgenes, najjužnejšom pevninskom myse Argentíny, žije obrovská kolónia tučniakov. Od Río Gallegos to je len 90 kilometrov, čo je v patagónskom merítku prakticky na skok. Takže neexistuje, aby sme si to nechali ujsť, však. Cesta je prekvapivo dobrý off-road, a tak sme tam asi za dve hodinky. Krajina okolo je sem-tam zelená pampa a okrem guanacos pred nami splašene utekajú aj velikánske kŕdle ñandú. Na hranici rezervácie Cabo Virgenes zastavujeme pri oboch rangerských staniciach, sú však opustené a zamknuté. Pokračujeme teda ďalej na štrkové parkovisko, kde sa nakoniec rozhodneme aj prenocovať. Okolo nás sú samé kríky mata verde, ktoré sú pre tunajšie tučniaky útočiskom. 

Na Cabo Virgenes prichádza každoročne počas leta kolónia až 100 000 párov tučniakov dvojpásych (magellanic penguin) naklásť vajcia a vychovať mladé. Hniezdo si vyhrabú medzi koreňmi kríkov mata akaždý rok sa budú vracať na to isté miesto. Mláďatá sa rodia s jemným sivým perím, ktoré do dospelosti viackrát obmení a až vtedy sa stane vodeodpudivým. Preto ak sa mláďa predčasne vyberie naučiť sa plávať, v ľadovej vode zmrzne. Rodičia im preto nosia dobroty na breh. Dospelý tučniak má asi 40cm – je o polovicu menší, než ten kráľovský, ktorého sme videli pred pár dňami. Na konci leta, niekedy v apríli, potom celá kolónia odpláva do teplých vôd, až na juh Brazílie. 

Od parkoviska vedie náučný chodníček, z ktorého môžeme tučniaky pozorovať, a to na tak blízko, ako sa k nám sami odvážia. Prvého uvidíme veľmi “nenápadne” sa schovávať za riedkym kríkom. O kus ďalej si na čistinke všimneme celú skupinku, no sú ďaleko a pozeráme len ďalekohľadom. Dvaja tučniaci nám prebehnú svojim smiešnym kolísavým krokom cez cestu. Za nasledujúcou zákrutou nás však čaká krásne prekvapenie. Priamo pri cestičke sedí celý kŕdeľ mláďat, ktoré čakajú na rodičov zháňajúcich večeru. Sú to teda už skôr pubertiaci, vyzerajú takmer ako dospelí. Akurát sa preperujú, takže z nich trčia pierka alebo rovno celé chumáčiky na všetky strany. Niektorí sa na brušku vyhrievajú na slnku, väčšina sa postrkuje, šťuchá a škrieka. Tie najbližšie si nás zvedavo obzerajú a podchvíľou sa aj pár z nich odváži o pár krôčikov priblížiť. My len stojíme na mieste ako soľné stĺpy. Ak sa však malí príliš vzdialia od svojej skupinky, naľakajú sa svojej vlastnej odvahy a vyplašene sa radšej rozbehnú naspäť Napokon však od tejto tučniakovskej škôlky stojíme na necelý meter! Nemôžeme tomu uveriť a vytešujeme sa z nich hodnú chvíľu. Pokračujeme ďalej a za chvíľu prichádzame na vyhliadkovú plošinu nad plážou. Je podvečer a pozdĺž celej dlhokánskej pláže vyskakujú tučniaci z vĺn a cupitajú nájsť svoje mláďa. Vraciame sa na chodníček a sledujeme ako medzi fúrou rovnakých detí nájdu rodičia podľa kriku to svoje a ako sa pubertálni tučniaci nedočkavo kŕmia. Obďaleč si všimnem snoriaceho pásovca. Nehybne stojím a on sa pomaly, kríčok od kríčku, približuje. Naveľa ma zbadá a zdá sa, že ho zaujali moje modré vibramky. Rýchlo pricupitá a fascinovane ich začne pazúrikmi oškrabkávať a očuchávať, či by z toho nemohla byť nejaká zaujímavá večera. Pozerám ako obarená a pásovec sa vyľaká, až keď trošičku pohnem nohou a zmizne ako strela. Pomaly dokončíme okruh a ukladáme sa spať za džavotu ukecaných tučniakov. Ráno si celý chodník ideme zopakovať ešte raz, toto predsa nemôže omrzieť.

Naše potulky po samom cípe Ameriky sa veru niesli hlavne v znamení nezabudnuteľných zvieratiek, ale aj nádhernej prírody. Sme radi, že sme sa sem vydali, aj keď po Torres del Paine sa nám už viac na juh nechcelo. Stálo to za to!

The post Až na koniec sveta…a otočka späť first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Ohňová Zem a koniec sveta, 2/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Kým prídeme naspäť do kempu, pomaly sa zvečerieva a nám akurát vyhladlo. Na večeru nás čaká dobrota, instantné cestoviny s paradajkovou omáčkou :). Nebol by to Timo, keby nemal šťastie na ľudí. Len čo zložil ešus a hrnček na stôl, pýta sa ho oproti sediaci pár: “Nejsi náhodou z Čech?”. Prezradil ho plecháčik “made in Czech Republic” :). A tak sme sa zoznámili s Mikulášom a Martou. Je to mladý pár chemikov z Prahy, ktorí majú radi hory a prírodu a sú tu vlastne na svadobnej ceste. Sympaťáci! Kecáme celý večer, vymieňame kontakty a možno sa ešte stretneme na konci sveta, v meste Ushuaia.

Nasledujúci deň pokračujeme kľukatým chodníčkom nad jazerom Pehoé. Avšak opačným smerom než včera, tentokrát na východ. Míňame aj ďalšie jazero, Skottsberg, stúpame a klesáme skalnatými stráňami. Po mohutnom moste (už nie visutom!) prekračujeme veľkú rieku Río del Francés a ocitáme sa v Campamento Italiano. Táborisko, ktoré sedí na kraji doliny Valle Francés, už nejakú dobu oficiálne nefunguje. Avšak chodník vedie na koniec údolia a zase späť, a preto tu rovnako ako všetci ostatní nechávame veľké ťažké batohy a len s vodou a keksíkom vyrážame. Prvá časť je pekne strmá a kamenistou cestou lesom sa lopotíme asi hodinku až na Mirador Francés. Ako vždy, stojí to za to. Za nami sýto tyrkysové Lago Pehoé a pred nami… zo Cerro Paine Grande, najvyššej hory parku, sa valí velikánsky ľadovec Francés. Vietor je tu taký silný, až mi z hlavy sfúkne okuliare a nad nami sa v chumáčikoch preháňajú mráčiky. Kocháme sa len chvíľu a pokračujeme ďalej. Stupák sa zmierňuje a my pokračujeme približne ďalšiu hodinku v nízkom lesíku pozdĺž horského potoka, hlbšie do údolia. Výhľad sa nám skrýva, až kým nedorazíme na samý koniec, na Mirador Británico. Naraz sa ocitáme v zajatí vysokých kopcov, sme zo všetkých strán obklopení zasneženými horami a skalnými vežami. Ohrievame sa na slniečku, sediac na kameni, ako dve jašteričky. Skúmame ľadovce, hrebene a vyššie v doline ešte tušíme pleso. Dorazili aj Švajčiari, tak im požičiavame ďalekohľad. Zostupovať začneme až dlho po tom, čo ostatní odídu. K batohom nám to celkom ubehne a ešte pred západom slnka dorazíme do Campamento Francés. Je to jediný kemp, kde sme už nezohnali voľné miesto na stanovanie, a tak sme museli obetovať pár dolárov navyše a zaplatiť si pripravený stan. Aspoň v spacákoch spíme v svojich!

Siedme ráno vyrážame pozdĺž jazera Nordenskjöld. Znie to ohromne chilsky, však? Na mape sa zdá,  že to bude 16-kilometrová prechádzka po brehu, ale opak je pravdou. Chodník bez prestávky prudko stúpa a klesá a pod páliacim slnkom to je docela makačka. Míňame kemp Los Cuernos, ktorý sa nachádza presne pod rovnomennými vežami. Viackrát sa pristavujeme na vyhliadke nad jazerom a pozorujeme, ako na ňom oblaky a vietor hrajú svoje tieňohry. Tak nádherne mení svoje odtiene modrej! Tesne pred Camping Central, kde sme začínali, stretávame nemecký pár Maxa a Emily. Vracajú sa od veží Torres a dávajú nám k nim pár tipov na ďalší deň. Kecáme o cestovaní a Maxa zaujímajú slovenské hory. Vraj príde do Tatier na návštevu. Podľa plánu dorazí do kempu aj Lila s Raperom – vrátiť Kombíčko, ktoré sme im na tých pár dní požičali. Majú pre nás aj horúcu čokoládku, no to je prekvapko :)! Dlho sa rozprávame, až kým nevyrazia stopom do Puerto Natales. Pri varení večere si k nám sadajú ďalší Nemci, Urs a Yvonne. Sú trošku starší než my, ale veľmi rýchlo nájdeme spoločnú reč. Do noci sedíme pri stole a rozoberáme šport, knihy, cesty, hory, lezenie, smejeme sa na zážitkoch a našich nemeckých povahách. 

Myslím si, že dosť ľudí vyrážalo na Torres ešte za tmy, ale my sme to tvrdo prespali. Len tak-tak stíhame vyraziť pred pol deviatou, kedy sa majú vylodiť aj všetky turistické agentúrové autobusy. Ako však ideme bez batohov, naľahko, máme extra svižné tempo a obiehame jednu skupinku za druhou. Nie že by sme boli až takí machri, skôr veľa z nich sú sviatoční turisti. Tých po Chalténe spoľahlivo spoznáme :). Prekvapuje nás, že stretávame postupne všetkých z našej “O” skupinky, ako sa už vracajú dole. Ukazuje sa, že všetci vyrazili k Torres na východ slnka. Brazílčanky dokonca už o jednej v noci! Príliš si to neužili, vraj tam pekne mrzli a k tomu viacerým po ceste dolu odišli kolená. My sme zatiaľ plní síl, a tak už po hodine vchádzame do Refugio Chileno, ktoré je na pol ceste. Za stolom tam sedí Aďka s Pepijnom, aj oni vyrazili na východ slnka a teraz si po návrate dopriavajú horúcu čokoládku. Vzali si so sebou spacáky a teraz rozhodne nevyzerajú zúbožene ako iní. Samozrejme, že sa na dobrú hodinu zakecáme, ale veď čo! Napokon sa lúčime a už sa nevieme dočkať, kedy tam aj my budeme. Možno preto opäť nasadzujeme raketové tempo a trielime do kopca. V poslednom, suťovom úseku “premávka” akosi hustne, ale radšej ďalej obskakujeme fúru ľudí, ktorí okolo seba akurát nebezpečne šermujú turistickými paličkami. A zrazu sa vyhupneme na morénu a sme tu. Keď som bola menšia, vystrihovala som si z cestovných katalógov BUBO rôzne obrázky miest, ktoré by som aj ja chcela raz vidieť. Boli to hory, pamiatky, džungle. No práve toto, Laguna Torres a tri nad ňou sa týčiace veže, bolo hneď medzi prvými. Nechce sa mi veriť, že to je naozaj. Taká čerešnička na záver. Ohromene pozerám na zelenkavé pleso, na drobné ľadovcové plôšky nad ním a na tri majestátne skalné veže, ich kolmé hladké steny a ostré špičky. Našli sme si kameň s pekným výhľadom trochu bokom od ostatných a už len obdivujeme. Jasné, že to tu ani zďaleka nemáme len pred seba. Veď obďaleč stoja turisti frontu (!) na zjavne top miesto, kde treba zapózovať pred fotoaparátom. My sa nikam neponáhľame, a tak vyťahujeme svoje overené kombo. Najprv keksík a potom dalekohľad. Kopec vedľa plesa sa totiž volá Nido de Cóndores (Hniezdo kondorov). A veru, za chvíľku už pozorujeme kondoriu rodinku, ako mláďa pod dohľadom rodičov cibrí svoje letecké a pristávacie zručnosti. Pridáva sa zrejme aj teta a strýko, lebo po chvíli ich nad nami plachtí už 5 naraz. A raz dokonca tak nízko, že sa zdá, akoby krídlami lízol morénu! Neuveriteľné! Študujeme skalné veže a polemizujeme, či aj tu sa lezú také bomby ako v Chalténe. Na brehu sedíme bez srandy celé 3 hodiny. Máme šťastie, za tú dobu sa aj opar rozplynul a Torres máme zaliate slnkom, na krásnom azúrovom pozadí. Ozaj jak z katalógu.

Keď skackáme dolu, sme stále plní dojmov. Oproti nám stretávame stúpať skupinku horolezcov, s obrovskými North Face vakmi na chrbtoch. A jednou z nich je drobná dievčina, blonďavá, opálená, s namakanými rukami a krivým úsmevom…čože? Veď to je svetoznáma Brette Harrington! (Kto si ešte nepozrel film The Alpinist, tak teraz už vážne, šup!) Tož, máme svoju odpoveď, bomby sa tu zjavne lezú Cesta ubehne ako nič, za dve hodinky sme naspäť pri stane. K Ursovi a Yvonne pribudol medzičasom Scott, americký cyklista, ktorý začal nedávno v Ushuai a plánuje na bicykli doraziť až domov do Štátov. Wow! Všetci spolu varíme a rozprávame sa, no my už na noc musíme z kempu preč. Udomácňujeme sa v našom zlatom Kombíčku a vyrážame na poslednú noc k Laguna Amarga. Tam, kde sme začínali. 

Zobúdzame sa do krásneho slnečného rána.  Máme v parku ešte posledný deň a rozhodli sme sa ho prejsť autom naprieč, z východu na západ. Okolo jazier a výhľadov, kde sme neboli alebo na ktoré sme sa pozerali iba z diaľky. Ako si vedľa auta umývame zuby, spoza hrebeňa na nás vykúkajú špičky Torres. Parádne rozlúčenie! Vydávame sa kľukatou (a prekvapivo hrboľatou) cestou cez zvlnenú step medzi jazerami Nordenskjöld a Sarmiento. Napíname zrak, pretože práve tu žije najviac púm. Dokonca zbadáme aj mršinu lamy, tak to by snáď mohlo nejakú hladnú šelmu vylákať von aj cez deň… Ale nič, tie pumy sa pred nami pekne skrývajú! Nie sme jediní, kto na ne striehne. Na vŕškoch sedia guanaco-strážcovia, ktorí ani na chvíľu nespustia oči z pampy, zatiaľ čo pod kopcom sa spokojne pasie zvyšok stáda. Míňame malé Laguna Cudrada, Larga, Melliza. Sú pri nich náučné tabule o flóre rôznych pásiem parku, od subpolárnych lesov až po vysokohorské púšte. Skoro všetko sme na “O” okruhu videli, tak teraz to aj budeme vedieť pomenovať :). Okrem toho sa nám núkajú krásne výhľady na masívy, popod ktoré sme pred pár dňami prechádzali. Takto, z druhého brehu jazera, je to úplne iná perspektíva. Dorazíme až na malé parkovisko, odkiaľ si chceme spraviť krátky výlet. Chodník je sprvu široký a vedie k Salto Grande, mohutnému vodopádu na Río Paine. Celá rieka sa tu musí vtesnať do úzkeho koryta a potom prepadáva s veľkým hukotom cez asi desať metrov vysoký skalný prah. Odtiaľ pokračuje už úzky chodníček po brehu jazera pár kilometrov až na Mirador Cuernos. Nad tyrkysové jazero sa tu vypínajú široké veže so známymi tmavými špičkami. Vedľa, cez údolie Valle Francés (tam sme boli!) sa týči Cerro Paine Grande, najvyšší kopec parku, aj so svojim hrubým ľadovcom. Môžme si ho prezrieť ešte lepšie ako z Mirador Francés pred troma dňami! Aj takto na diaľku je možné občas začuť dunenie, ako ľadovec vo vnútri praská. Wow. Keď sa do sýtosti pokocháme, vraciame sa k autu a pokračujeme ďalej. Cesta kopíruje breh Lago Pehoé, ktoré hrá všetkými odtieňmi modrej. Potom už len kúsok a cez bránu pri Río Serrano naraz opúšťame park. Proti nebu sa stále týčia Cuernos a spoza hrebeňa vytŕča aj jedna Torre. Boli to skutočne nádherné dni a všetky scenérie mám vyryté do pamäti. Splnili sme si sen a aj taký malý cieľ cesty. Kam to bude ďalej?

The post Náš ”O” okruh v Torres, druhý diel first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Už od argentínskych hraníc môžeme skrz večerný opar a v žiare zapadajúceho slnka tušiť hory. Blížime sa okolo Laguna Amarga, kde osamote pozorujeme ružovučké plameniaky. Keď prichádzame k bráne do parku, už sa stmieva. Jeden zo strážcov kontroluje, či máme rezerváciu na vstup a potom nás púšťa dnu. Musíme však nocovať blízko rangerskej stanice, nikde inde sa tu nadivoko (v aute) spať nesmie. Tak trochu sme s tým počítali, veď tu majú záchod a vodu

Bežný smrteľník môže park navštíviť rôznymi spôsobmi, podľa svojej zdatnosti, času a obnosu v peňaženke. Dá sa sem prísť v rámci organizovanej tour už na jediný deň, kedy vás mikrobus prevezie naprieč celým parkom, cez veľa známych výhľadov a poprípade sa ešte budete plaviť  vyhliadkovou loďou pod ľadovec Grey. Druhá, veľmi populárna, jednodňová varianta je turistika pod samotné Torres, najslávnejšie veže parku, a dosť. Tí, ktorí chcú predsa len vidieť z prírody čosi viac, si väčšinou vyberajú jednu z dvoch viacdňových trás. Trasu “W” (podľa tvaru na mape), ktorá behom cca 4dní vedie južnou stranou hôr alebo okruh “O”, ktorý obchádza centrálny masív dookola za asi 7-8 dní. Obe varianty sa samozrejme dajú zvládnuť svojpomocne alebo s agentúrou, sprievodcom a so servisom. Nech je však turista akokoľvek schopný a vláči si so sebou stan, spacák a absolútne všetko jedlo, aj tak tu nechá slušný majland. A to aj na drahé chilské pomery. Okrem vstupu do parku, ktorý máme na 10 dní, je treba zarezervovať si a zaplatiť aj miesto v každom jednom kempe. Rezervácie sa robia mesiace dopredu a veruže sa nimi nedá hýbať. Ani keby malo týždeň v kuse liať či snežiť. Inak treba uznať, že kempy sú tu ohľadom komfortu pripravené na turistov, ktorí spia v prírode prvý raz. V každom sú sprchy a splachovacie záchody, obchodík, kde sa dajú kúpiť cestoviny, konzervy, ale aj vínko, pivo alebo čipsy, ďalej väčšie či menšie spoločné priestory na varenie a socializáciu a samozrejme požičiavajú aj teplé spacáky či hrubšie karimatky, ak človek podcenil počasie. Vybavený turista si tak zaplatí len kempovací plac, ale takisto je možné šlapať naľahko a každý večer si ľahnúť do pripraveného a vybaveného stanu či izby, po tom, ako vám nosiči pripravia viacchodovú večeru. Hádajte, v ktorej skupinke budeme my  

Ráno pokračujeme do Camping Central, kde necháme zaparkované Kombíčko. Hodnú chvíľu sa balíme, do batohov súkame jedlo na 8 dní a hromadu vecí “na leto”: rukavice, pérovky a spacáky do mínus 20. Vyrážame, keď sa trochu dvíhajú oblaky a sem-tam vykukne nejaké slniečko. Prvý deň je krátky, šlapeme iba 13 kilometrov do kempu Serón. Je to viac menej lúčnatá rovinka, občas nejaký potôčik či lesík. Na poslednú hodinku však začína liať ako z krhly a my velebíme svoj gore-tex. Stan staviame v lejaku, vďakabohu to máme hneď. Ani tá horúca sprcha tak neteší, keď treba potom vyjsť von, do studeného dažďa. Vo veľkom “kuchynskom” stane si prisadávame k ostatným, s ktorými strávime najbližší turistický týždeň. Je tu nemecký pár, Emilie a Max, dvaja mladí bavorskí učitelia, ktorí tu zakončujú svoju niekoľkomesačnú juhoamerickú cestu. Hneď vedľa nás sedí Aďka zo Žiliny aj so svojím belgickým frajerom Pepijnom, prišli do Patagónie na 3 týždne. Pepijn už super rozumie po slovensky, wau! Prisadne si aj partia 4 mladučkých izraelských chlapcov, ktorí po povinnej vojenskej službe odišli cestovať, tak ako väčšina ich krajanov. Mimochodom prehodia, že sú na turistike prvý raz a vzápätí sa púšťajú do varenia 4-chodovej večere. Polievka, cestoviny, ryža so šošovicou a ovocný šalát. Toľko konzierv, nestačíme valiť oči. Jeden z nich si povzdychne, že má 32-kilový batoh… Obďaleč si kuchtia dve Brazílčanky, bojujú chvíľu s varičom. Tiež je to pre ne prvá veľká turistika, ale zatiaľ sú odhodlané a z Decathlonu vybavené. Ďalej tu máme dvoch bratov z Colorada, ktorí sa vybrali s ich 67-ročným otcom splniť mu do Torres del Paine sen. Potom sa tu nahlas zoznamujú dve žoviálne, ukecané a uchechtané mladé Kanaďanky, ktoré sa sem rozhodli prísť včera a skrátka dúfajú, že ich z kempov bez rezervácií nevyženú. Švajčiarsky pár tu tiež končí svoj juhoamerický trip, delia sa s nami o zážitky a tipy. Tichý Kórejec si varí ryžu, ďalší Kanaďania tu napriek slušnej kose pobehujú v kraťasoch a žabkách a partia starších Nemcov si objednáva pivká. Je nás tu ozaj rôznorodá zmes.

Pršalo väcšinu noci, ale my sme sa vyspali výborne. V suchu a teple. Kým doraňajkujeme svoje vločky s čokoládkou a sušeným ovocím, takmer nám obschne stan. Balíme ho medzi poslednými, už ale svieti slniečko a niet sa kam ponáhľať. Vyrážame okolo pol desiatej a čaká nás 17 kilometrov do kempu Dickson. Chodníček sa najprv vlní okolo nádhernej modrozelenej Río Paine. Ako začína stúpať pár stoviek výškových metrov, nechávame za sebou zelené lúky a kľučkujeme patagónskymi kríčkami. Obiehame hotové Brazílčanky, vraj je to príšerný strmák. Hore v sedielku nás silný víchor takmer strháva z nôh, ale odhaľuje sa nám pohľad na nádherné zelenkavé Lago Paine. Hľadáme si závetrie a vychutnávame si samotu, výhľad aj keksík. Biele mraky sa preháňajú po nebi a každú chvíľku z nich vykukne iný zasnežený kopec. Načo upaľovať do kempu?

Ďalej sa cestička vinie riedkym lesom, v ktorom už začína skorá jeseň, zelenými lúkami, dokonca malou mokraďou. Medzi oblakmi rozpoznávame aj špičky veží Torres, ktoré vytŕčajú spoza pocukrovaných hrebeňov. Je to nenáročný deň, vykračujeme si pekne zľahka, skúmame nové rastlinky a stromy. Ani sa nenazdáme, máme pred sebou kemp, rozložený na jazere Dickson. Otužilí Kanaďania si už stihli v jeho ľadovcovej vode zaplávať. Ostatní sa chystajú na varenie vo veľkej spoločnej kuchynke. Postavíme stan, hodíme rýchlu sprchu a pridávame sa k nim. Skúmame, čo má kto dobrého. Tí, čo tu sú v Južnej Amerike na krátko, majú so sebou z domu nakúpené rôzne expedičné stravy a výmysly. Dehydratované jedlá, ktoré stačí zaliať vriacou vodou priamo do obalu, zavrieť a o pár minút si pochutnávať (aj my sme ich mali na Tetnuldi). Okolo nás už voní kura na kari s ryžou, mac’n’cheese, boloňské cestoviny, Holanďania dokonca majú vo forme tejto vesmírnej stravy pripravenú aj čokoládovú penu Naopak, tí, čo sú v Južnej Amerike dlhšie, ako my, musia naozaj variť. A to z toho, čo sa v podpriemerne zásobených argentínskych obchodíkoch nájde. Porovnávame, kto čo objavil. My sme našli nejaké instantné penne, ktoré stačí zaliať vodou, 5 minút počkať a mali by byť. Znie to lákavo, chutí to ako blato. Nič iné sme ani nečakali, a tak sme pripravení vylepšiť to paradajkovou omáčkou, kukuricou a tuniakom. Príliš sme si nepomohli, ešte že toho máme len na tri dni :). Švajčiari niekde zohnali kuskus, patrí im obdiv. Izraelci opäť nesklamali a vyvárajú svoje štyri chody.

Nasledujúce ráno sa neponáhľa vôbec nikto. Úsek je krátky, necelých 12 kilometrov do kempu Los Perros. Síce sa má celý čas viac-menej stúpať, no aj tak to nebude na celodňovú turistiku. Nakoniec nás vyženú dotieravému komáre, ktorými sa to okolo jazera začína hemžiť. Kľučkujeme lesom, občas funíme do kopca, preskakujeme korene a občas nejaký potôčik. Les je nádherný, z vysokých a košatých stromov, na Patagóniu neuveriteľné. Miestami sa rozostupuje na malú čistinku, odkiaľ sa nám vždy núkajú nové výhľady. Najprv dozadu, na ľadovec Dickson, ktorý sa plazí z kopcov až do jazera. Neskôr pred nás, do doliny, kde sa nám ukazujú posnežené skalné štíty. Asi v polovici cesty začne chodník kopírovať dravú riečku, ktorá sa miestami vo vodopádoch prepadáva do skalného kaňona. Proti prúdu rieky napokon vystúpame až k Laguna Los Perros. Hneď pod morénou máme zelenkavé pleso, do ktorého cez skalný prah padá ľadovec. Krása.

Väčšina ľudí sa ponáhľa do kempu, ktorý je o pár stoviek metrov ďalej. My si robíme pri plese kochaciu prestávku a Timo si ako fakír ustiela na kameňoch. Pohýňame sa až po dobrej hodinke a dorážame snáď úplne poslední. Miesto na stan si ešte nájdeme dobré. Ako v jedinom z kempov tu je studená sprcha, čo Timovi samozrejme vôbec neprekáža. Ja si, rovnako ako všetky ostatné slečny, vystačím s opláchnutím spotených nôh a s vlhčenými obrúskami Zase všetci spoločne varíme svoje večere a dávame sa pri stoloch do debaty. Veľa ľudí sa sťažuje, že je v noci zima a nedá sa spať, my v našich kilách peria o ničom takom netušíme. Radšej taktne mlčíme. Prisadajú si k nám brazílske dievčatá a potešia sa, keď vyjde najavo, že sme po Brazílii čo-to pocestovali. Pýtajú sa na naše zážitky a dojmy a postupne sa debata skrúti na posledné prezidentské voľby (Bolsnaro vs. Lula) a na brazílsky kult tela. Nestíhame valiť oči, kam to Brazília v honbe za ideálom krásy dotiahla. Kočky nám hovoria, že majú snáď jednu jedinú známu, ktorá nemá umelé prsia a väčšina ich kamarátok šla na zákrok okolo 18-20 rokov. Výplne pier, viečka, botox, ale aj výplne bokov a zadku, to všetko je medzi dvadsiatkou a tridsiatkou také bežné, ako u nás získať vodičák alebo nechať si urobiť nový účes. Skrátka takmer všadeprítomné. Trendy sa nevyhýbajú ani chlapom, ktorí si s pomocou výplní a chirurgov tvarujú mužnejšie čeľuste, tehličky na bruchu či sa zbavujú vrások. Brazílčanky nám postupne vymenúvajú, čo majú za sebou ony. A to sú staré ako my! Neveríme vlastným ušiam. Je to dôsledok masáže medií a teraz už aj všadeprítomných sociálnych sietí? “Hej,” pritakávajú, “ale je to predsa pekné.” Wau, aký odlišné nastavenie pohľadu na krásu. Čo sa človek na treku nedozvie.

Štvrté ráno musíme vstávať skoro. Čaká nás najnáročnejší deň trasy, a preto pre všetkých bez výnimky platí pravidlo, že z kempu musia vyraziť do siedmej. Taký skorý budíček sme už dlho nemali :). Ale podarí sa nám rozlepiť oči a včas sa vychystať. Slnko ešte nevyšlo a v lese je chladno. Mašírujeme docela svižným tempom, cestička sa kľukatí pomedzi popadané kmene a obrovské stromiská. Keď vyjdeme nad hranicu lesa, slniečko sa akurát chystá vykuknúť nad hrebeň. Pod rannými lúčmi rozmŕzajú skrehnuté prsty a prestávame upaľovať. Stúpame v serpentínach dlhou suťovou stráňou a tí, ktorí sú na výlete s batohom prvý krát, naraz zaostávajú ďaleko za nami. Rangeri vedia, prečo nás na túru vyhnali tak skoro. Ako naberáme výšku, sú skalné štíty vôkol čoraz bližšie a bližšie. V kotloch majú ešte malé ľadovce a drobné plieska. Preskakujeme skaly a potôčiky. Križujeme neveľké snehové polia a hneď na prvom staviame rozkošného snehuliačika. Pre potešenie dušičky zničených turistov za nami :). A naraz sme v sedle. Paso John Garner je najvyšším bodom celej trasy a pohľad z neho na milión percent stojí za viacdennú námahu. Pred nami sa rozprestiera Južné patagónske ľadovcové pole! Doprava, na sever, sa až na horizont ťahá neskutočne obrovská, súvislá masa snehu a ľadu, valiaca sa z kopcov, splývajúca na ich úbočiach a vyplňujúca údolia. V skutočnosti vidíme len jeho zlomok, pretože hrebene pred nami, na západe, skrývajú ďalšie stovky štvorcových kilometrov. Je to pocit, akoby sme stáli na prahu samotnej Antarktídy, sveta snehu a ľadu. Každý ľadovec by bol sám o sebe obrovský, no to, ako splývajú do jedného vekého koberca, nám aj na diaľku dáva pocítiť, akí sme v prírode a v divočine bezvýznamne maličkí. Z poľa sa ako dlhý jazyk oddeľuje a popred nás plazí Glaciar Grey. Jeho gigantická masa sa tlačí dolinou, praská, štiepi sa a bielučký povrch kontrastuje s nebíčkovomodrou v hĺbke puklín. Končí až v jazere Grey, kam sa z neho odlamujú velikánske kryhy. Stojíme snáď naozaj s otvorenou pusou.

Fučí tu a je ozaj zima, ale obliekame všetky vrstvy, perie, kapucne aj rukavice a vyťahujeme čaj a ďalekohľad. Je to neuveriteľné a nemôžeme sa vynadívať. Chodíme sem a tam, s ďalekohľadom podrobne študujeme horizont, s čajíkom v rukách sa kocháme a predstavujeme si, aké by to bolo, ocitnúť sa uprostred toho patagónskeho poľa. Ako obvykle, sedíme tu snáď najdlhšie zo všetkých. Tí, čo tu boli pred nami, už dávno odišli a dokoca aj tí, čo sa trúsili po nás, už zostupujú dolu. Nemôžeme však od toho výhľadu odtrhnúť zrak. Je to divoká, nehostinná, nebezpečná, rozľahlá a nádherná tvár prírody. Všetko naraz! Naveľa sa ale poberáme aj my. Pri tom, ako nás rangeri strašili výstupom, sme úplne pozabudli na to, že zostup môže byť ešte horší. A veru že jeho začiatok aj je. Klesáme po vysokánskych schodoch prudkým svahom a kolená dostávajú zabrať. Míňame pár oddychujúcich skupiniek a niektorí dokonca vyťahujú bandáže. Veru, zostupujeme takto dobrú hodinu a aj my máme dosť. Zastavujeme sa až kúsok nad úrovňou ľadovca Grey. Zblízka je ešte modrejší a ešte rozpukanejší. Chodník pokračuje pozdĺž neho, striedavo stúpa a klesá, ako križuje zatrávnené úbočie. Pokračujeme takto veľa kilometrov, ale výhľady sú pôsobivé, a tak nám to celkom ubieha. Trošku vzrúša nám pridajú dva dlhokánske visuté mostíky, natiahnuté nad korytami potokov hlboko pod nami. Kývu sa vo večnom vetre a má sa po nich prechádzať po jednom. Timo sa z mostu kochá, fotí a natáča, zatiaľ čo ja prechádzam v jednom veľkom kŕči, so stiahnutou riťkou. Fakt to nie je moja parketa. Dolu na ľadovci sme spozorovali skupinku turistov, ktorí sú s vodcom na Ice Trekkingu. Sú maličkí ako makové zrniečka! Napokon míňame aj jeho koncovú, čelnú stenu a onedlho prichádzame do kempu Grey. Aj my sme unavení, predsa len to bol dlhý deň. Je tu docela dosť ľudí, pripojili sme sa totiž na “W”, kratšiu a populárnejšiu trasu okolo Torres del Paine. Staviame stan vedľa Holanďanov, ktorí sa nám radostne zverujú, že sa dnes v sedle zasnúbili. Wow, krásne to na ňu vymyslel! Pre nás je skvelou odmenou horúca sprcha, dokonca sa tešíme aj na naše instantné cestoviny. Potili sme dnes asi dosť, pretože aj po večeri máme stále chuť na slané. Ono sa popri sladkých raňajkových vločkách a keksíkoch cez deň asi niet čomu diviť. A tak si buržoázne dopriavame ešte balík čipsov z kempového obchodíku Prisadá si k nám aj zničená Aďa a posiela svojho belgického frajera Pepijna variť. Ukáže sa však, že Pepijn je asi jediný človek, ktorý prežil študentské časy bez toho, aby si uvaril sáčkovú polievku. Za pár minút totiž hrdo hlási: “Tie cestoviny som zalial vodou, keď boli mäkké, tak som ju zlial a posypal som ich korením zo sáčku…ta-dá! Inak, prečo budú aj ako druhé jedlo cestoviny?”. “To…mala byť polievka!” My sa nevieme prestať smiať, ale Adi je trochu do plaču. Na ramen sa tešila celý deň. Nakoniec sa ale smeje s nami a s Pepijnom do seba súka suché slíže, len aby si potom šli uvariť penne :). 

The post Náš ”O” okruh v Torres, prvý diel first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Torres del Paine, Chile, 1-2/23 first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Presúvame sa na vyhliadku nad mesto, kde kempujeme pri obrovskom nápise “COCHRANE”. V noci dokonca svieti na modro-žlto-červeno. Tieto nápisy à la Hollywood má každá sebemenšia dedina, po celej Južnej Amerike. Je tu ale kľud, les a pekný výhľad, a tak si varíme svoju fajnovú večeru a skúšame chilské pivko. Inak, popravde sme si ho tu kúpili len kvôli peknej plechovke, ale tak nám zachutilo, že si odvtedy vezieme vždy jedno-dve v aute. 

Ráno vyrážame na prvú túru do Parque Nacional Patagonia. 

Je to až neuveriteľné, ale aj tento národný park založili Kris a Douglas Tompkinsovci. V 90. rokoch kúpili estanciu s desiatkami štvorcových kilometrov pampy, zničených eróziou a nešetrným spásaním ovcami. Postupnou citlivou obnovou sem vrátili pôvodnú pestrú flóru, čo pritiahlo naspäť veľké stáda guanacos a aj vodné vtáctvo. Na to prirodzene nadviazal spontánny návrat pumy. Okrem toho tu ochranou zväčšili populácie vážne ohrozeného huemula (patagónsky typ jeleňa) a činčily. O dvadsať rokov neskôr, po vybudovaní základnej turistickej infraštruktúry, všetko darovali chilskej vláde, ktorá zlúčením s priľahlými rezerváciami na okraji vytvorila nový národný park. Sme vo väčšom a väčšom úžase, aká obrovská práca, zmena a impakt na ochranu prírody sa môže podariť jednotlivcom. 

V južnom sektore parku, Tamango, sme si naplánovali veľkú túru. Asi 25 kilometrov, nech toho vidíme čo najviac. Ranger tvrdí, že je to na dva dni, ale čo. Stúpame poriadnym strmákom na kopce nad jazerom Cochrane. V diaľke, na západe, vidíme medzi oblakmi vykúkať skalnaté kopce a Severné patagónske ľadovcové pole. Keď sa stúpanie zmierni, vchádzame do lesa. Je úplne iný, než patagónske lesy doteraz. Stromy sú nízke, so zatočenými sivými kmeňmi, porastené čímsi, čo z diaľky pripomína…vláknitú pleseň. Sú to však dlhé riedke chumáče zeleného lišajníku, ktorý sa príznačne volá Old Man’s Beard . Tieto stromy – lenga, ñirre a coihue – nás budú sprevádzať celým veterným juhom Patagónie až po koniec Ohňovej zeme. Po nejakej chvíli sa les rozostupuje pri dvoch jazerách, Laguna Cangrejo a Laguna Elefantita. Brehy sú posiate bielymi a žltými kvietkami, takže sa slníme a kocháme. Po ďalších kilometroch sa cestička stáča naspäť nad jazero Cochrane a naraz ho máme ako na dlani. Je naozaj dlhokánske, má cez 60 kilometrov. Ale hlavne tie jeho farby! Hrá snáď všetkými odtieňmi modrej. Od tmavej atramentovej cez námornícku až po tyrkysovú, blankytnú a priezračnú v zátokách a okolo ostrovčekov. Nevieme sa vynadívať. Z rozjímania nás vytrhne prudká letná prehánka, ktorá padá priam z jasného neba. Vlastne by ani nestála za reč, ale vďaka nej zisťujem, že Timo už natoľko schudol, že ani nepotrebuje pršiplášť – pod bundu si zapne a schová aj celý batoh! Tuším začíname vykrmovať… Cez rozkvitnuté lúky prudko klesáme až na breh jazera. Hovoríme si, že už to bude len prechádzka popri vode, až k autu, ale čaká nás pravý opak. Posledných 5 kilometrov sa liepame po skalách, cez húštiny a korene bez prestania strmo hore a dole, makačka. Aspoň nás za odmenu na záver čaká krásne rameno jazera, vinúce sa malým kaňonom. Vraciame sa autom na “naše” vyhliadkové miesto a spíme ako zarezaní. 

Ráno Timovi stále vŕta hlavou modré jazero a ten kaňon, ktorým sme išli na záver. “Čo keby sme sa tam vrátili na kajaku?” Super nápad, kúsok od rangerov ich v kempe požičiavajú! Pred obedom sme teda znovu na mieste a dohadujeme sa s kempárom. Fasujeme žltučký morský dvojkajak, pádla a záchranné vesty. Len chvíľku nám trvá, kým si nacvičíme pádlovací synchrón a vyrážame. V zátoke nám to ide jedna báseň, spomíname na svoje “skúsenosti” zo splavov. Voda je krásna – síce sýto modrá, ale zároveň taká priehľadná, že vidíme aj 10 metrov do hĺbky. Ako sa dostávame do kaňona, je už cítiť protiprúd a treba sa začať snažiť. Za každou zákrutou nás čaká niečo extra. Raz je to tak silný prúd, že v ňom napriek všetkej snahe stojíme na mieste, až kým nás nespláchne späť. S vypätím všetkých svalíkov, ktoré nám pri šoférovaní ešte neatrofovali, sa na štvrtý pokus dostávame ďalej. Inokedy sú to perejky, ktorým sa nedá vyhnúť ináč, než prenášaním cez skalky popri brehu. Pár krát sme aj uviazli na plytčine, vďakabohu za silné laminátové dno . Keby sme neboli dôkladne mokrí, tak sme isto riadne spotení. Ale prebojovali sme sa až na otvorené jazero Cochrane. Pádlujeme krížom cez rameno, do malej peknej zátoky. Dávame si zaslúženú prestávku a ak by zrovna nezašlo slniečko, tak by si Timo určite zaplával. Na cestu naspäť sa nám zdvíha vietor, a tak bojujeme ešte aj s vlnkami. Potom však prichádza ďalšia odmena, zjazd kaňonom . Užívame si špliechajúcu vodu aj nevídanú rýchlosť, len škoda, že to máme za sebou tak rýchlo! Keď vraciame kajak, ujovi sa nechce veriť, že sme to zvládli až na Cochrane. Trošku sa ohrejeme v kempovej sprche a Timo zhadzuje vlasy aj fúzy – už vyzeral jak Krakonoš! V podvečer sa presúvame do ďalšieho sektoru parku, do Valle Chacabuco. Je to časť, ktorú kedysi kúpili Tompkinsovci. Z ranča je dnes múzeum, reštaurácia a malý hotel. Už po ceste vidíme množstvo guanacos. Zrejme sme prišli v dobrom období, lebo s ďalekohľadom potichúčky pozorujeme ich páriace rituály.

Ráno je zamračené, a tak sa netrápime skorým štartovaním. Púšťame sa na najdlhšiu možnú túru, Sendero Lagunas Altas…veď ako inak. Hneď na začiatku nás víta tabuľa, ako sa správať, ak človek stretne pumu. Pumu! Kiežby sme ju zahliadli. Z diaľky, samozrejme . Ale iná tabuľa vraví “Nevadí, že ste pumu nevideli, ona zaručene videla vás!”, a tak si nádeje nerobíme. Serpentínami stúpame dobrých 800 metrov až na náhornú pláň nad údolím. Mraky síce sedia na špičkách kopcov, ale výhľady sú aj tak parádne. Na všetky strany horské hrebene a v diaľke opäť to ľadovcové pole. Kým sa kocháme, dosadnú neďaleko nás s veľkým škrekotom tri ibisy. Ibisy, tu? Veď presne tie isté sme predsa videli v Brazílii, na Iguazú! Žeby nejaká otužilá sorta? Ako pokračujeme, chodníček sa striedavo vlní popri útese, lesom sivých pokrútených stromov a popri malých tmavomodrých jazierkach. Pri jednom z nich vybaľujeme z batôžka svoju turistickú desiatu – chleba, horčicu, salámu a papriku. Slovák v nás sa nezaprie . Okolo jazier rastú rôzne farebné kvietky, jedny z nich sú hádam divoké orchidey. Ďalej od vody nás vítajú na pohľad krásne na žlto zakvitnuté kríky, ktoré sú však samý pichliač a osteň. A pritom lamy ich spásajú jedna radosť! Po takmer dvadsiatich kilometroch sklesáme naspäť do údolia. Keďže stále nemáme dosť, do kempu sa vyberáme dlhším chodníkom. Vedie okolo maličkého cintorína, kde odpočíva Douglas Tompkins. Tu to mal tento veľký človek najradšej. Uz sa zvečerieva, keď konečne dorazíme k autu. Puma stále nikde, a to je pritom jej obľúbená hodinka . Plašíme akurát bojazlivé zajace, ktoré upaľujú kade ľahšie. Nebo ale horí jasnými odtieňmi červenej a oranžovej, a tak máme inú odmenu, aj pri varení večere.

Nasledujúci deň od rána prší a je pekne hnusná zima. V aute je nám pod perinou teplo, a tak ani nevystrkujeme nos. Von sa odhodláme až poobede, keď si za mrholenia varíme a potom sa vyberáme do múzea. Veru, v tejto divočine je múzeum. A nie hocijaké! Museo del Parque Nacional Patagonia navrhla a postavila Fundación Tompkins. Je venované dôležitosti národných parkov a zaujímavo a interaktívne nám približuje flóru a faunu Patagónie, z čoho čerpáme ešte ďalšie mesiace. Meriame sa proti kondorím pierkam, skúmame stopy aj vajíčka, listujeme pri kozube v starých herbároch, pozeráme projekcie, študujeme ľadovce. Skvelé! Múzeum však v druhej časti ukazuje aj obrovský ľudský impakt na živočíšne druhy, oceány, klímu, ktorý máme ako spoločnosť no aj ako jednotlivci. Koľko a akých druhov vymiera, koľko odpadu produkujeme a vypúšťame do vzduchu či oceánov. Ako k tomu prispievajú naše “nezbytnosti”, ako klimatizácia, sušičky, autá či sladené limonády. Je nám z toho až úzko a hanba. Na záver je vďakabohu časť, ktorá sa volá Čas na zmenu, alebo také čosi. Dáva nádej, že stále sa dajú robiť veľké veci. Veď nie sú práve toho Tompkinsovci dôkazom? Keďže sme akí sme a čítame každú jednu tabuľu a knižku a ešte aj pozeráme každé video, múzeum sme za jedno poobedie nestihli (mali by ste nás vidieť vo Vatikánskych múzeách alebo v Uffizi ). Bolo také super, že sme kvôli nemu ostali do druhého dňa a všetko si pekne v kľude po poriadku dopozerali a doštudovali.

Na druhý deň teda strávime v múzeu ešte celé doobedie. Keďže však vykuklo slniečko, nechce sa nám hneď preč a ideme na krátku prechádzku k Laguna Cisnes. Chodník sa kľukatí pomedzi vŕšky pampy a zase sa môžeme kochať výhľadmi na všetky strany. Kopce a skaly, na ktorých sme boli predvčerom, jazero, údolie Chacabuco. Zdá sa, že slnko si sem prišli užívať aj všetky guanacos sveta. Alebo aspoň Patagónie. Míňame čriedu za čriedou, tu ich je päť, tam desať, inde dvadsať! Spokojne si prežúvajú, váľajú sa v tráve a v blate, mladé samce sa naháňajú a zápasia spolu. Sprievodca Lonely Planet kdesi napísal, že NP Patagonia je Serengeti Chile. Minimálne čo sa guanacos týka, mal pravdu. Najväčšia pecka nás čaká po ceste autom z parku. Cez cestu prechádza obrovské stádo, minimálne 50-60 lám a vôbec sa nás v takej presile neboja – stoja na meter od nášho Kombíčka, strihajú ušami a večne prežúvajú.  Wow!  V podvečernom slnku sa opäť zastavujeme na perejách rieky Baker a pár kilometrov povyše proti prúdu pri nej aj kempujeme. Pohľad na tú neuveriteľne tyrkysovú vodu sa proste neomrzí! Timo sa v  nej aj heroicky okúpe, mne stačí tú ľadovú vodu naberať na varenie . Užívame si pohodu s fľašou vínka, ktorú Timo vykoledoval za fungujúci kompresor. 

Posledný deň na Carretere vôbec nie je zábavný. Snažíme sa iba presunúť na hraničný prechod Chile Chico, čo má byť čosi cez 140 kilometrov. Naše nádeje, že “Na hranice predsa musí viesť normálna cesta, nie?” sa ukázali ako plané a nekonečne naivné. Cesta je príšerne rozbitá, samá diera a obrovské kamene. V prudkých zákrutách striedavo strmo stúpa a strmo klesá, sťažka ideme viac ako dvadsiatkou. Skáče to, hegá, chudák Kombíčko vŕzga a stená. Ale snaží sa. Jediní, ktorí majú z tejto cesty zaručene horší zážitok než my, sú dvaja izraelskí stopári, ktorým sme v dobrej viere zastavili. Natriasajú sa nám vzadu, ale tvária sa, že z toho majú fajn zážitok. Čo iné majú povedať, že? Aspoň tie výhľady na Lago Generál Carrera, pozdĺž ktorého celý deň ideme, sú parádne – s kopcami a ľadovcami na druhom brehu. Neskutočne vyčerpaní, s ponatriasanými kosťami sme poobede na hranici a s razítkom v pase mávame našej prvej časti chilského dobrodružstva.

Kto sa pozrel do mapy, vie, že ďalej na juh po Carretera Austral sme sa rozhodli nepokračovať. Z Cochrane do Villa O’ Higgins nám chýbalo ešte okolo 200 kilometrov, vrátane jednej ferry cez pacifocký fjord. Niežeby tam už nebolo čo vidieť, veď hory, ľadovce, jazerá a divočina sa neomrzia. Ale Villa O’Higgins je pre autá slepá ulička. Ďalej, smerom na Argentínu, síce premáva trajekt, no je len pre 16 peších pasažierov. S batohmi a možno tak s bicyklom. Na druhom brehu totiž nie je dobrých 18kilometrov nielen žiadna cesta, ale ani žiadny offroad, len úzky turistický peší chodníček. A na jeho konci je hranica a argentínski colníci, ktorí tých 16 šťastlivcov denne vpustia do krajiny :). Carretera sa smerom na juh kvalitou výrazne horší a keďže by sme si ju museli dať dvakrát, tam aj späť, rozhodli sme sa radšej Kombíčku predĺžiť životnosť a nám tým ďalšie cestovanie.

Nie sme z toho však vôbec sklamaní! Brazília aj argentínsky sever boli určite strašne zaujímavé, nové a veľmi sme si to užili. Ale obaja sa zhodujeme na tom, že tieto tri týždne, ktoré sme práve strávili na Carretere boli zatiaľ náš najlepší a najkrajší juhoamerický zážitok …

The post Roadtrip Carreterou, (záverečný) tretí diel first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.