The post Vinikunka a.k.a. Rainbow Mountain, 8/23, Peru first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Adam ide cez hranicu radšej pešo, aby colníci nenamietali :), ale je tam taký zmätok, že to nikoho nezaujíma. Hneď v prvej dedine uchvacujeme babku-pouličnú predavačku vynikajúceho smaženého syra, keď si pýtame chuños (čítaj čuňos), pôvodné peruánske zemiaky a ešte si ich ani nešúpeme, ako sa v Peru patrí! Pokračujeme za mesto Puno, odkiaľ chceme ďalší deň vyplávať na ostrovy Uros.

Uros je etnikum, ktoré dávno pradávno osídlilo brehy Titicacy. Vlastne skôr Titicacu samotnú. Vraj sem utiekli, aby nemuseli platiť vysoké dane za pôdu. Urovia aj dnes žijú na plávajúcich ostrovoch, ktoré si sami vyrábajú z trstiny totora. Tá rastie hojne v plytčinách jazera a Urovia ju pravidelne musia chodiť sekať. Trstina totiž po čase pod vodou uhníva, vraj po pár týždňoch, a tak musia bez prestania pridávať nové a nové povrchové vrstvy, aby sa im ich domovský ostrovček nepreboril do jazera.

My sme sa na tour vybrali s Melindou, ktorá nás odviezla na svoj ostrov. Manžel je na rybách, ale doma sú tri vysmiate a neposedné dievčatá. Melinda nám ukazuje, ako sa z pevne zviazaných blokov totory ostrov stavia a aj to, ako sa musí stále dookola nadstavovať. Ukazuje nám, ako bývajú a kde varia. Pochvaľuje si, že vďaka zahraničnej neziskovke majú všetky ostrovy malý solárny panel, a teda aspoň trochu elektriny na svietenie. Predtým bývali kvôli nočným ohňom omnoho častejšie požiare – a že totora horí výborne. Oblieka nás do tradičných krojov, vestičiek a širokej sukne. Dievčatá nám ukazujú, kde majú novú (ostrovnú) školu a ako každé ráno pádlujú na vyučovanie. Nie som si istá, či vedia aj plávať, ale na loďkách im to ide výborne.

Potom nás na plavbu berie aj Melinda. Loď je poschodová, docela dobrý výmysel pre turistov. Kým Melinda jedným pádlom šikovne manévruje, my sa kocháme spleťou ostrovčekov. Niektoré vyparádené, pre návštevníkov, iné obyčajné, len pre domácich. Dievčatá si zvedavo obzerajú moje vlasy. Sú predsa blond, to neni len tak! Len čo si k nim sadnem na zem, hneď sa osmelia, obe ma donekonečna češú, zapletajú a rozpletajú vrkoče a pritom si spievajú. Nerozumieme si, ale smejeme sa. Na obed zastavujeme na ryby z jazera a spláchneme ich našou prvou jedovato žltou Inka kolou. Taká peruánska kofola, v celej krajine je na každom kroku.

Poobede vymieňame sprievodcov a Raúl so svojim šantiacim synom nás vezú do lodge, ktorú si sám nedávno rozbehol. Už si nerobíme ďalší program, čaká nás len veget na jeho ostrovčeku. Je to taký fajnový hausbót, no ten náš vďakabohu nie je z totory – tam by sme v noci snáď zmrzli, predsa len sme v 3800mnm. Z terasy máme luxusný výhľad a užívame si kľud bez ľudí. Občas zacítime, ako sa celý náš domček jemne pohne na vlnkách, a to nám pripomenie, že sme naozaj na vode.

The post Plávajúce Islas Uros first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Na bolívíjskom brehu Titicacy leží mestečko Copacabana, veru sa tak ozaj volá. Tu síce nenalievajú caipirinhu a netancujú sambu, no o oslavy nie je núdza. Je totiž cieľom hlavne domácich turistov, ktorí v tunajšom kostole za veľkej slávy, ozdôb a pompy nechávajú kňazom posväcovať svoje autá, minibusy, autobusy…vozidlá od výmyslu sveta. Panna Mária z Copacabany je tým vyhlásená po celej Bolívii a dokonca aj južnom Peru. A potom nasleduje samozrejme párty!

The post Titicaca: Isla del Sol a Copacabana (nie tá), 8/23, Bolívía first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Prvá noc v 4800 m.n.m. mi dala zabrať. Hlava ma bolela a nijako extra som sa teda nevyspal. Vstali sme, až keď poriadne pieklo slnko, aby auto ako-tak rozmrzlo. Po raňajkách sme zbalili potrebné veci na prvú časť, môj ľadovcový kurz. Mačky, cepín, lano, sedák, helmu, okuliare, karabíny, atď. Vyšli sme asi 200 výškových metrov a prišli sme k okraju ľadovca. Obuli sme si mačky, dali sedáky a helmy, naviazali sme sa na lano a išli sme. Timo s Mišou mi vysvetľovali, ako sa po ľadovci chodí, ako správne používať cepín, ako zabrzdiť pád, keď sa človek šmykne. A potom sme nacvičovali to najdôležitejšie – ako, keď sa niekto prepadne do trhliny, zabrzdiť jeho pád, urobiť si štand (pevný bod, na ktorý sa prenesie váha), naviazať rôzne uzly a prusíky, aby sme sa vedeli k prepadnutému človeku priblížiť a aj ho vytiahnuť späť na ľadovec. Dalo mi to celkom zabrať, fyzická aktivita v takej výške. A aj kvalitný adrenalín! Celý čas bolo počuť nejaké praskanie vo vnútri ľadovca, úplne ako z filmu, alebo bolo niekde obďaleč vidieť valiacu sa suť. Proste je to real. Po poobednom trénovaní sme sa vrátili na chatu, kde som si až do večere ešte precvičoval uzly a znova sme si spolu teoreticky prešli teóriu záchrany. Dosť akčný deň!

Druhý aklimatizačný deň + výstup na vyššiu chatu (high camp, 5130mnm)

Druhá noc v 4800 už bola lepšia, ale stále nie ideálna. Klasicky raňajky, po ktorých sme začali baliť veľké batohy na dva dni. Dnes vystúpame na vyššiu chatu a vlečieme so sebou všetku ľadovcovú výbavu, spacáky, jedlo, nejakú vodu a menšie batohy, s ktorými pôjdeme zajtra až na vrchol. No, mohli mať dobrých 15-20kg. Čiže ten výstup 400 niečo metrov bol kvalitný zaberák. Nadmorská výška, ťažký batoh a prekvapivo praživé slnko robia svoje. Mal som pocit, že som každých 10 výškových metrov musel rozdýchavať. No hrôza, bojím sa, čo bude zajtra. Keď sme dorazili na chatu, bol som totálne mŕtvy. Našťastie sme si spravili teplú polievku a hneď bolo lepšie. Postupne začalo na chatu prichádzať čoraz viac a viac turistov, okrem nás boli všetci s vodcom. Najväčšia koncentrácia ľudí na meter štvorcový za posledné týždne :). Mimochodom, v chate je 32 postelí a nejakým zázrakom sa nás tu má vyspať 35. Vôbec ma toto bolívíjske plánovanie neprekvapuje. Mne je to jedno, ja posteľ mám a nevzdám sa jej. Chata je pár metrov od ľadovca. Poobede sme sa preto opäť odeli do ľadovcovej výbavy a skúsili sme v rámci aklimatizácie ešte niečo prejsť po vyšlapanom chodníčku, ktorým pôjdeme aj zajtra ráno. Hore to šlo ťažko, pôjdeme veľmi pomaly…ale šlo to. Dole to bolo somozrejme ľahšie, aj keď sa už dal cítiť roztápajúci sa ľad. Po návrate večera, príprava chlebíkov na raňajky a oblečenia na ráno a následne pokus o spánok. Snáď to pôjde s tými všetkými ľuďmi naookolo.

Summit day

Vyrážali sme pred štvrtou ráno ešte za úplnej tmy. Spočiatku sa šlapalo dobre, bol som plný energie a všetko vyzeralo fajn. Cesta však nebola vôbec že zadarmo. Obsahovala miesta, ktoré mi dali riadne zabrať, či už po stránke fyzickej alebo psychickej. Úseky, kde prechádzaš ponad ľadovcovú trhlinu, ktorej dno ani nie je vidno, po mostíku z ľadu širokom niekedy menej ako pol metra. Úseky, kde sa musíš hruďou prilepiť k ľadu a ísť bokom tak, aby ťa neprevážilo dozadu a nespadol si do čiernej ničoty. Úseky, na ktorých si musíš pomáhať zasekávaním cepínu do takmer kolmej steny, aby si ich zvládol vyliezť alebo úseky, keď traverzuješ po úzkom chodníčku tak strmý ľadovec, že po jednom zakopnutí by si sa zastavil až o pár stoviek metrov nižšie – kto vie v koľkých kusoch. Na niektorých miestach mi psychika poriadne haprovala a veľmi som prehodnocoval svoje životné rozhodnutia. Musím priznať, že na dvoch miestach som si nebol istý, či som náhodou nepustil do gatí . Po ceste nahor som mal asi trikrát stavy, že to proste nedám. Že kombinácia nadmorskej výšky a zhoršenej schopnosti dýchať, ťažkej výbavy a mojej smiešnej kondičky sú na moje telo priveľa. Našťastie som mal výborný podporný tým, a aj keď posledných dvesto výškových metrov sa išlo štýlom desať krokov a vydýchať, tak po náročných, takmer siedmich, hodinách sme dorazili na vrchol. 6088, moja prvá šesťtisícovka. A výhľady boli toho naozaj hodné. Parádna inverzia nad Amazonským dažďovým pralesom, krásny výhľad na horský pás Kordiller či na obrovské jazero Titicaca. Neuveriteľné! A sme tu úplne sami! Dlho sme v tejto výške nezostali a začali sme klesať. Bolo to na mňa očividne priveľa, keďže som sa krátko po začatí klesania dozvracal . Potom sa mi už ale späť na chatu šlo lepšie, len som bol brutálne zmorený. Výlet a zážitok to bol fantastický. V živote som nešiel na také dno svojich fyzických síl a mentálna stránka dostala tiež kvalitne zabrať. Všetko to stálo ale jednoznačne za to a ja mám o ďalší zážitok z kategórie celoživotný naviac.

The post Keď hory, tak rovno šesťtisícovky first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

The post Death Road, 7/23, Bolívia first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Ráno sme si privstali, lebo sme sa chceli pozerať na východ slnka. Bola ukrutná zima, no premohli sme sa a oplatilo sa. Bolo krásne sledovať prvé vychádzajúce lúče slnka spoza horizontu, ako sa opierajú do bielej soli všade navôkol. Po východe sme sa ešte šli ohriať do spacákov a kus si zdriemnuť. Keď sme druhý raz vstali, slnko už naplno pražilo, takže bolo celkom teplo. Nechali sme roztápať zamrznutú vodu vo fľašiach, vonku sme sa naraňajkovali a vyrazili sme ďalej do púšte. Ďalšou zastávkou bol Isla de Pescado, iný koralový ostrov. Tu sme však boli úplne sami, nikde žiadni turisti! Tak sme si znova spravili krátku túru a vyšlapali sme naň. Výhľady boli prekrásne. Kam len oko dovidelo, bolo bielo, ako keby sme boli na zasneženej planine. Sranda je, že síce sme vo výške asi 3800 metrov, no po kameňoch všade naokolo sú skamenelé koraly, čo znamená, že toto miesto bolo kedysi dávno pod hladinou mora. Neskôr po ceste salarom sme si spravili ďalší vtipný fotoshooting a šli sme si aj pozrieť miesta, kde stále ťažia soľ. Majú veľký vodný priestor, kde nechávajú soľ jednoducho vykryštalizovať a potom ju len zhŕňajú nabok. Hladina je ako zrkadlo! V dedinke Tahua, pod sopku Tunupa, sme sa najedli a vyrazili spať na pláň. Plán bol ísť krížom cez salar naspäť do Colchani. Samozrejme, že sme sa na púšti kus stratili, lebo “cesty” (rozumej trochu vyjazdené koľaje v ostrej soli), ktoré tu existujú, zakreslené v mapách nie sú alebo naopak. Tak sme si spravili kvalitnú obchádzku. Tým pádom sme nestihli večeru a len sme si v obchode kúpili chleba a vifonky – aby sme mali aspoň čosi teplé. Tak sme si na vyhliadke nad Uyuni spravili vynikajúcu vifonku, v spacáku niečo pozreli, počítali a šli spať. Boli to dva nezabudnuteľné dni na ozajstnom prírodnom dive sveta!

The post Beloba na Uyuni first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Vstal som až poobede (večer) s tým, že sa pôjdeme poprechádzať a najesť. Prechádzali sme sa centrom, aj to bolo celkom namáhavé, keďže sme už teraz asi vo výške 3600mnm. Ochutnal som viacero jedál z domácich street food ako arepa, trhané hovädzie s avokádom a mnohým iným v kukuričnej žemli, anticucho, grilované hovädzie srdce s varenými zemiakmi a ako dezert api, teplý nápoj z bielej alebo fialovej kukurice so sladkým syrovým koláčikom. Dobre sme sa najedli a šli na ubytko a ja zasa hneď spať.

Celkom haluz, v La Paze totiž ako MHD nie je ani metro ani električky, ale… lanovky. Každá linka má inú farbu kabíniek, úplne jak metro. Je to dosť praktické, keďže centrum La Pazu je o 500 výškových metrov nižšie ako okolité časti, doprava autom je tu extra pomalá a nemyslím, že tu žije niekto, komu by sa takéto prevýšenie – ešte v tejto nadmorskej výške – chcelo zdolávať pešo .

Na Mercado de Brujas, Trhu čarodejníc, sme navštívili domorodého šamana, ktorý ponúkal veštenie, očistu duše a iné. Miša si dokonca nechala veštiť z coca lístkov! Je tu zvykom, že sa Pachamame, bohyni Zeme a plodnosti, obetujú sušené plody lám, ktoré sa spolu s ďalšími amuletmi polejú alkoholom a zapália, pričom šaman odriekave nejaké modlitby. Rôzne amulety môžu reprezentovať buď prosbu o bohatstvo, lásku, úrodu, zdravie, atď. Keď už sa rozhodnete pre niečo takéto, musíte to brať seriózne – obyvatelia to tu berú veľmi vážne a aj šamani sú spoločnosťou veľmi uznávaní.

Lama je národné zviera Bolívie a je to aj vidno na suveníroch. Väčšina výrobkov je z lamej vlny, takmer všetky suveníry ako magnetky, pohľadnice, tričká, atď majú lamiu tematiku. No musím uznať, že s tričkami sa naozaj vyhrali, niektoré sú fakt vtipné . Zase sme ochutnali rôzne tunajšie jedlá. Na obed sme boli na trhu a všetci traja sme sa vpratali babke do stánku na plato paceño. Poobede sme skúsili aj želatínu so šľahačkou a kukuričné humitas. Mňam. Boli sme aj v Museo de Coca, Múzeu koky. Zistili sme, že coca je taký národný liek na všetko. Asi preto ho majú všetci nonstop plné líca. Okrem toho nám prezradili recept na výrobu kokaínu – aj tomu sa bohužiaľ v Bolívii darí… Dostali sme aj ochutnať kokový cukrík, po ktorom sme si prestali cítiť jazyk. Veď kokaín pôvodne vynašli ako anestéziu . Prechádzali sme sa uličkami, pred katedrálou na námestí bolo plno ľudí. Skupinky mladých predvádzali rôzne predstavenia. Väčšinou nejaké vtipné divadielka, klauni, ale aj “naozajstný” rap battle. A aké davy sa prizerali a tlieskali, koľko babiek v tradičných viacvrstevných sukniach!

The post La Paz, lapám po dychu first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Capilla Sistina de Altiplano

Dedinka s krkolomným názvom Curahuara de Carangas bola kedysi miestom, kde zadržiavali a mučili politických väzňov. Dnes ju opäť všetci poznajú vďaka krásnemu hlinenému kostolíku so slamennou strechou, ktorý je po celej Bolívii známy ako “Sixtínska kaplnka altiplana”. Je zamknutý, no nakoniec sa doklopeme kostolníkovi, ktorý nám otvára bránu. Vnútro nám vyráža dych. Každá piaď stien, stropu, verají aj výklenkov je pomaľovaná výjavmi alebo aspoň vzormi. Taká bohatá výzdoba je neuveriteľná, biblické príbehy a postavy strieda tento “Michalangelo z altiplana” s nespočetnými ornamentami, kvetmi a hviezdami. Pri bližšom pohľade sa musíme pousmiať. Verím, že sa umelec snažil, ale postavičky, kvietky aj holubice vyzerajú… ako by som ich namaľovala ja. Akosi komicky, disproporčne, detinsky. Michanalgelo sa asi obracia v hrobe, ak má toto byť druhá Sixtínska. Ale ceníme si vynaliezavosť, a tak to hrdému kostolníkovi chválime. Rozhodne nás zaujali Traja králi prichádzajúci na lamách a Posledná večera, kde má Ježiš na tanieri pečené morča. Správne! Sochy pri oltári dotvárajú moderný bolívíjsky kolorit: Kristus s umelou parochňou, Panna Mária so šerpou vo farbách národnej trikolóry (hotová Miss Bolívia), voľajaké revolučné heslo, zarámovaná fotka prezidenta a obrovská vlajka.

Oruro

Naše prvé bolívíjske mesto. Dopravný chaos, nekonečné množstvo pouličných predavačov ponúkajúcich všetko od sušeného harmančeku, cez čínske blikajúce hračky až po kôpky zamiakov a čerstvý syr. Fascinuje nás ten frmol. Babky v tradičných farebných sukniach klebetia na každom rohu. Vyzerá to, akoby celý národ na ulici žil. Tu sa nakupuje, dohaduje, stretáva so susedmi, posedáva, pozoruje, obeduje… Nie ako u nás, kde sa každý zavrie vo vlastnej obývačke. Mierime na trhovisko a od babky zo stánku ochutnávame miestne špecialitky. Túlame sa ulicami. Nad mestom sa týči jeho pýcha, gigantická  biela socha Panny Márie a vedie tam dokonca aj lanovka. Dá sa vyliezť až do jej koruny, hotová Socha slobody. Majú tu nápaditý streetart, často s karnevalovou tematikou. Ten tu vraj totiž býva najväčší a najzábavnejší v celej Bolívii. Katedrála má krásny strop pripomínajúci nočnú oblohu. Vedľa nej sa decká šmýkajú na asi dvadsaťmetrovej betónovej pouličnej šmýkľavke a niektorým to veru na kusoch kartónu parádne fičí. Tí, čo sa spúšťajú na zadku, pôjdu domov asi s deravými gaťami :). Nad mestom svieti maják v tvare plápolajúceho plameňa. Je odtiaľ ale fakt pekný výhľad.

Sucre

Oficiálne hlavné mesto Bolívie. Obrovské koloniálne centrum, krásne a zapísané v UNESCO. Spleť bielučkých kostolov, kláštorov, palácov a vlastne aj snehobielych domov s drevenými okenicami, v ktorej sa túlame niekoľko dní. Velikánsky park, kam sa v nedeľu vybrali všetky rodinky s deťmi – na dinosaurie preliezačky, na plejádu džúsikov a vyliezť na miniatúru Eiffelovej veže. Predavači balónov ich majú toľko, že s nimi snáď za chvíľu vzlietnu. V teple šlapeme dobrú hodinu krížovou cestou na vyhliadku nad mestom, len aby sme zistili, že dookola už stihli vyrásť dvadsaťmestrové eukalypty. Zvláštnou atrakciou je pre nás miestny cintorín, kde opulentné hrobky bohatých rodín (veľkosti slušného bytu) striedajú niekoľkoposchodové urnové háje. Každé “okienko” je plné farebných stužiek, kvetov, plagátikov, sošiek, dokonca sme videli aj futbalový dres. Na to najvyššie poschodie si mimochodom treba zavolať pomocníka s rebríkom. Skúšam hodinu bolívíjského varenia, kde so štyrmi Belgičanmi pripravujeme typické jedlá. Mňam, škoda, že si doma nebudeme môcť urobiť tú úžasnú arašídovú polievku. Pravidelne chodíme na večere na trhovisko, vždy k tej istej babke, na chorellanu. V posledný večer sme už jej obľúbenci, a tak sa s nami pustí do družného hovoru a smeje sa. Vlastne tam chodíme tak trikrát denne, vždy nás niečím prekvapia. Pikantnými zemiakmi s vajíčkami na raňajky alebo želatínovými dezertmi či čerstvými džúsikmi z podivných ovocí na obed. V katderále Sucre visí obraz Virgen de Guadaloupe, čo je údajne najbohatšia Panna Mária na svete. Išli sme ju omrknúť a veru, toľko zlata, perál a drahokamov na meter štvorcový ešte svet nevidel. Na záver navštevujeme Cal Orck’o, najväčšie nálezisko skamenelých dinosaurích stôp na svete. Plus, je tu pekné múzeum a impozantný dinopark, kde hrozivý Carnotaurus naháňa úbohého Hydrosaura Ahaaa, tak preto všetky tie dinosaurie preliezky v parku! Cestou máme prvú haváriu, ťukes na kruhovom objazde, kde to nás zboku vráža taxík. My máme nepatrný škrabanec, taxikárovi odpadlo spätné zrkadlo a aj jedno predné svetlo. Kombíčko sa ukazuje byť fakt odolné. Poučenie je, že keďže nik tu nevie šoférovať a chýbajú značky, vždy bude mať radšej prednosť ten druhý. Že to nedáva zmysel? Tu to nevadí  

Potosí 

Mesto v 4000 mnm, ešte k tomu so snáď najprudšími a najužšími ulicami na svete. To sa nepáči ani Kombíčku a ani Timovi. Hora Cerro Rico, ktorá sa týči nad mestom, bola kedysi najbohatšou baňou na svete. Stovky lodí, naložených tunajším zlatom a striebrom, sa po stáročia plavili do Španielska a urobili z neho najbohatšiu koloniálnu veľmoc vtedajšej doby. Samotné Potosí mohlo vo svojej vtedajšej sláve a veľkosti konurovať Londýnu. V baniach vtedy dreli a umierali otroci, miesti Indiáni aj dovezení Afričenia. Boom však dávno opadol a najväčšie zlaté žily už vyschli. Dodnes tu však miestni baníci trávia svoje dni v nebezpečných šachtách, kde s dynamitom a kladivom prosia Pachamamu a Tía (taký podzemný čert) o kus šťastia. Líca majú plné kokových lístkov, ktoré žujú miesto jedla. S Wilsonom, bývalým baníkom, sa ideme do jednej takej pozrieť. Je to des, totálny stredovek. Žiadne stroje, žiadna bezpečnosť, len dni v tme a zničené zdravie… Ideme aj do Casa de la Moneda, španielskej kráľovskej mincovne, ktorá je múzeom a tunajšou pýchou. Hrôzy neďalekých baní sú prehlušované všetkou nádherou a bohatstvom, ktoré Cerro Rico priniesol. Wilson nás berie na kalaphurku, miestnu polievku. Ohrieva sa tak, že sa do nej vhodí rozpálený sopečný kameň a naozaj nám bublá na tanieri. Túlame sa ulicami, opäť sme našli marshmallow v čokoládke. Akonáhle zapadne slnko, mrzne. Na trhu sa zohrievame horúcim api morado z fialovej kukurice. V noci nám zmrzla aj voda vnútri v aute. 

Tarija

Utekáme sa ohriať do nížin. V Tarije je príjemná jar a teplučko. Na záhrade nášho kempu rastú na stromoch pomaranče a my v krátkom tričku vyrážame na zmrzlinu. Na námestiach rastú palmy a deti plašia holuby vo fontáne. Je to bolívíjský región vína, a tak sa zvedavo vyberáme na ochutnávky. Veď kto kedy počul o bolívíjskom víne? Prvá vináreň je profi a obstála by aj u nás. Dokonca objavíme novú odrodu, marselan. Tie ďalšie bodegy sú však domáce a ponúkajú nám buď víno s príchuťou alebo také, čo chutí ako keď je otvorené a zabudnuté týždeň v chladničke. Domáci turisti si však práve toto nemôžu vynachváliť. Iný kraj, iný mrav…a iné chuťové bunky. Zoberú nás aj do Casa Real, distilérky najpopulárnejšej bolívíjskej pálenky singhani. Koktejl z nej veru nie je na zahodenie! Aj večery v Tarije stoja za to. Chodievame na pouličný trh ochutnávať dobroty. Zapáči sa nám syrové sonso, miestnu špecialitku – držky – si však necháme ujsť. Jeden deň si doprajeme večer v bazéne a v saune. Neuveriteľný luxus! Inokedy ideme povzbudzovať našu pani domácu na jej basketbalový zápas. Na to, že priemerný Bolívíjec má asi meter päťdesiat, je basketbal (s futbalom) najobľúbenejším športom. A raz si s ostatnými overlandermi v kempe robíme spoločný pizza večer. Ukazuje sa, že Nemka zo susedného auta pozná šéfku mojej mamky. Ten svet je vážne malý!

Santa Cruz

Schádzame na prah Amazónie. Tešíme sa na exotické ovocie a výlety po okolí. Nakoniec sme 5 dní zavretí v autodielni, kde strácame nervy nad nemožnými mechanikmi. Na čo siahli, to urobili zle. Aspoň že nám sústružník narovnal kolesá. Posledný deň došli nervy aj nafúkanému majiteľovi a zo servisu nás vyhodil. S autom horším ako bolo. Veru, volant je taký tuhý, že ním ja vôbec neotočím. Ešte že to bolo bez platenia. Na Santa Cruz nebudeme spomínať v dobrom, zostarli sme tu asi tak o sto rokov :). Timo sa dušuje, že dokiaľ auto neostane pokazené stáť uprostred cesty, k žiadnemu ďalšiemu mechanikovi v Južnej Amerike už nepôjde. Naprosto súhlasím. 

Samaipata

Väčšia dedinka medzi zelenými kopcami, neďaleko národného parku Amboró. Ten ale nestíhame, ponáhľame sa do La Pazu. Vraj sú tam výlety k vodopádom a les obrovských stromových papradí. V Samaipate je celý rok jarné počasie, také akurát. Usadilo sa tu dosť bielych cudzincov a je populárna aj medzi backpackermi. “Naša” Samaipata však nie je ladená kávičkovo ani vegetariánsky . Zastavujeme sa tu na zvieratká! Najprv v úžasnej záhrade kolibríkov, kde nás sprevádza nadšená majiteľka. Študovala biológiu, a tak časť pozemku po svojich rodičoch postupne premenila na krásnu kvitnúcu oázu. V priebehu roka sa tu vystrieda takmer dvadsať migrujúcich druhov kolibríkov, ktorí takto majú na svojej ceste dôležitú pauzu. Pani nám o nich veľa vysvetľuje a potom nás nechá ponevierat sa po záhrade. Pri krmítkach s cukrovou vodou a na kvetoch sa snažíme nájsť bzučiace a ohromne rýchle kolibríky. Niektoré nie sú väčšie ako hmyz ! Potom ideme kus za dedinu do záchrannej stanice pre zvieratá. Všetky boli zhabané na čiernom trhu, kde sa s nimi veselo a výnosne obchoduje. Väčšinou končia ako domáci maznáčikovia, občas ako čínska medicína. Ľudia sa o nich nevedia starať, správne ich kŕmiť a sú na nich krutí. Sem na stanicu prichádzajú často zranené, podvyživené alebo dokonca zmrzačené. Väčšinu z nich už nie je možné navrátiť naspäť do divočiny, lebo buď stratili plachosť pred človekom alebo (hlavne opice) nemajú svoju tlupu a nová ich nepríjme. Je tu dosť opičiek a aj papagájov, ár a tukanov, ktoré kŕmime kukuricou. Ďalej drobné jelenčeky, agouti, dokonca jedno prítulné pekari (divé prasa). Majú tu ale aj malé šelmy a tapíra – no kto si toto kúpi domov? Je nám ich nesmierne ľúto…

Cochabamba

Veľké provinčné mesto, o ktorom sa Bolívíjci zo všetkých kútov krajiny zhodli, že sa tu najlepšie varí. Naše potulky uličkami preto tiež mieria primárne na trhovisko, kde sa chystáme ochutnať, či je to pravda. Musím povedať, že lokálne dobroty boli pre nás naozaj nové a nesklamali. Po obede sme sa po vzore ostatných cochabambinos vybrali o pár stánkov ďalej, na zmrzlinu. Ostali sme sedieť s otvrenou pusou. Doniesli pred nás najväčšiu porciu zmrzky, akú sme kedy v živote videli, kľudne dobré kilo! Hrala všetkými farbami, s gigantickou porciou šľahačky navrchu. Wow. S plnými bruchami si spokojne štrádujeme mestom. Námestie s fontánou, sem-tam koloniálny kostolík, bulváre lemované palmami. Pristavujeme sa pri nástennom šachu, Timo kontroluje, či to majú správne. Lanovkou na vyhliadku nejdeme, pretože vo fronte stojí snáď celé mesto. Do kempu sa vraciame MHD, velikánskym pomaľovaným farebným autobusom, natlačení s domácimi. Všetci na nás zízajú. “Kemp” je záhrada voľajakého miestneho architekta. Jeho dom vyzerá akoby ho navrhol Gáudí, snáď žiadna rovná línia. V ohrade má dva pávy. Na záhrade je umelé jazero s meditačnýmí miestnosťami pod hladinou. Sprchy sú velice dizajnové, ale nemajú smerom von žiadne dvere. Proste, úlet

Prepletáme sa horami a dolami až k La Pazu, kam už má priletieť Adam…jupí!

The post Okružná cesta Bolíviou first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Po neuveriteľne hladkom prechode cez bolívíjske hranice a dramatickom handrkovaní sa o natankovanie (“cudzincom netankujeme”) nás čaká už len kúsok cesty. U pospávajúceho rangera v búdke si kupujeme lístok do parku a odbočujeme na hrboľatú hlinenú cestu. Natriasame sa až do dedinky Sajama, ktorú tvorí presne šesť ulíc. Z rady hlinených domčekov vyčnieva akurát krásny kamenný kostolík a dva hostely pre turistov. Už zapadá slnko, a tak parkujeme vedľa miestnej školy, vlastne asi priamo na školskom dvore. Rovno nad nami sa vypína  mohutná sopka Sajama, najvyšší kopec Bolívie (úctyhodných 6542mnm). Vrchol má pokrytý ľadovcom a pre miestnych Aymarov je dodnes posvätná. Preto ich úprimne pohoršilo, keď na jej vrchole usporiadali ligoví futbalisti z La Pazu prostestný zápas – chceli ukázať, že ak oni dokážu hrať na Sajame, tak aj tímy z nížin dokážu hrať v štvortisícovom La Paze. Že to urazí miestnych, to nikoho nenapadlo. Každopádne my sme boli unesení z červánkov opierajúcich sa o ľadovec a na ohromný vrchol sme pozerali s bázňou. Už sme si zvykli, že sotva v štyroch tisícoch  zájde slnko, teplota klesne kamsi pod nulu. No tu to je zjavne ten správny čas na futbal. Cez okno zo spacákov neveriacky pozorujeme pobehujúce decká a sme si istí, že do rána budú mať všetky zápal pľúc. 

Nestalo sa. Ráno nás budí džavot detí cez prestávku. Slnko opäť nemilosrdne praží. Umývame si zuby na školských záchodoch a potom sa s úsmevom lúčime. Obídeme dedinu a vyzvedáme u miestneho sprievodcu, aké náročné sú okolité výstupy. Čo-to nám porozpráva, no odradí nás nielen cena, ale aj tunajší manažment. Neznalých turistov vyháňajú v požičanej výstroji na nezaľadnené kopce už o druhej-tretej ráno. To znamená, že tí šlapú štyri hodiny v treskúcej zime, zväčša bez primeraných vrstiev peria či goretexu. Mantra vodcov je skôr “byť na obed doma” než “dostať klientov na vrchol”. Zaplatené je to predsa rovnako! Takmer rovnako veľa ľudí to vzdá kvôli zime ako kvôli extrémnej nadmorskej výške. A úspešnosť je asi 50%. To veru nie je náš štýl. Vydávame sa niekoľko kilometrov za dedinu, k termálnym prameňom Colchapata. Cestou míňame stáda neuveriteľne huňatých alpacas a lesík zakrslých stromov queñua, ktorý je vraj najvyššie položeným lesom na svete. Hm. Vďaka sopkám tu o termálne pramene nie je núdza, a tak ich miestni pekne využívajú. Postavali na nich tri krásne kamenné bazéniky a malé prezliekarne. Stará babka v klasickej sukni nás kasíruje o nejaký ten boliviano a takmer bezzubý usmievavý zošuverený dedko nám ukazuje čo a jak. Najprv odchádzame do toho najvzdialenejšieho, ktorý máme iba pre seba. Neuveriteľné – sme 4200 metrov nad morom a v plavkách a slnečných okuliaroch sedíme naložení v príjemne teplej vode. Máme fantastický výhľad na Sajamu a kujeme pikle, čo ďalej.

Keď si to dostatočne užijeme a všetko naplánujeme, presúvame sa ešte do najväčšieho a najkrajšieho bazénika. Je tam spolu s nami ešte asi 5 domácich a zubia sa na nás. Keď sa poberáme preč, je už neskoré poobedie. V sprchách zatiaľ nefunguje voda, a tak z nás naďalej bude slabo cítiť síru . Sadáme do auta a natriasame sa až ku gejzírovému poľu Huallaqueri. Cesta je príšerná, jeden úsek vyjdeme dokonca až na tretí pokus. Spíme tu však sami, nikoho iného tu niet. 

Ráno sú zem aj tráva pokryté námrazou a horúce jazierka sú bublajúcimi ostrovčekmi. Keď slnko všetko roztopí, vyrážame na aklimatizačnú turistiku. Pokračujeme hore dolinou a míňame biednu pastiersku chajdu s velikánskym rozptýleným stádom alpacas, okolo ktorých pobehuje čiperná babka s dedkom. Zdravíme a oni nám ukazujú správny chodník ďalej. Stúpame pichľavou trávou a pomedzi drobné kríky, sem-tam nám to spestrí voľajaká mrazuvzdorná kvetinka. Už do prvého sedla sa trochu zadýchame, veď 4800mnm nie je málo. Ďalej chodník pokračuje okolo nádherných tmavomodrých jazier, Lagunas de Altura, nad ktorými sa vypínajú zľahka posnežené štíty. Zem je pokrytá vankúšmi voľajakej nízkej trávy a v záhyboch potôčika ešte stále visia hrubé cencúle. Na hladine plies plávajú kačky a na balvanoch vôkol poskakujú alebo sa slnia vizcachas. Ideálne miesto na posedenie s keksíkom. Kochať sa, to nám ide. Po prestávke pokračujeme ďalej. Chodník začína prudko stúpať do ďalšieho sedla. Tu už funíme oveľa viac, šplháme sa totiž čosi cez 5000 metrov. Vidíme do ďalšej doliny, kde leží tretie tmavé jazero. Za chrbtom sa nám spoza najbližšieho hrebeňa vynorili dve mohutné sopky, Parinacota a Pomerape. Domáci ich volajú “Gemelos”, dvojčatá. Uf, obe šesťtisícovky.

Chvíľu lapáme po dychu a potom sa zvoľna vraciame naspäť dole. Ako prichádzame k autu, slnko sa pomaly chystá zapadnúť za kopce. Všimli sme si, že tam, kde vriaca gejzírová voda vteká do horského potoka, sa tvorí také akurátne termálne jazierko. Nikoho nikde, a tak doň celí rýchlo skáčeme a dopriavame si luxusný vysokohorský kúpeľ. V aute konečne dojedáme posledné kari s ryžou (snáď štvrtý deň!) a padáme docela hotoví do spacákov. 

Ďalšie ráno takisto vystrkujeme nos z auta, až keď slnko topí námrazu. Na chvíľu sa zakecáme so Švajčiarmi, ktorí sem tiež prišli dodávkou a zisťujeme, že sme sa pred pár mesiacmi videli v Chalténe. Oni si kúpili auto v Kanade, pred covidom, a nepočítajúc pandemickú prestávku, sú na ceste už cez dva roky. Naveľa sa lúčime a vyrážame. Plán je dôjsť autom čo najbližšie pod “Gemelos”. Sprievodcovia z dediny by nás síce džípom odviezli až do 5000 metrov, ale za 100€ – a tie im teda nedáme. Vravíme si, že to radšej skúsime Kombíčkom, kam to pôjde a zvyšok si v rámci aklimatizácie jednoducho odšlapeme. Naťažko, s batohom a so stanom, na jedno nocovanie. Ale najprv tá jazda, že. Máme stiahnuté mapy.cz, ale altiplano je rozjazdené mnohými malými cestičkami, ktoré často nikam nevedú a v mape rozhodne nie sú. Tak dopadá aj náš prvý pokus, ktorý po pol hodine natriasania končí v ohrade plnej lám. Pokus číslo dva začína širokým brodom, pokračuje hroznou cestou pomedzi trsy tráv, potom sa však stráca úplne. Esté chvíľu sa snažíme pokračovať naslepo, no na takýto terén nemáme. Otočka. Tretí pokus je docela adrenalínová jazda. Timo sa potí za volantom, ja kŕčovito zvieram rukoväť na palubke. No a chudák Kombíčko sa natriasa, nakláňa, vŕzga, poskakuje po balvanoch a v hlbokých rigoloch a brodí sa blatom. Ozaj si koledujeme o zlomenú nápravu, ale niet sa kde otočiť, neradno ani zastaviť, takže jediná cesta vedie vpred. Viackrát si pomyslíme, že “toto už nedáme”, no autíčko sa zakaždým zázračne prebojuje ďalej. Na chvíľku si vydýchneme, keď sa dostaneme na kus pevnej cesty a Timo od radosti ide takmer 20km/h . Takto však prefrčíme zákrutu, a kým si uvedomíme, že pred nami je naraz úsek hlbokého piesku…hop a sme v ňom zapadnutí až po podvozok. Jeden zúfalý pokus o pohyb nás zahrabe ešte hlbšie. Čo teraz? Nikde nikoho, musíme si pomôcť sami. Máme síce ráčny, ale v okruhu dobrých 100 kilometrov nerastie jediný strom, o ktorý by sme sa mohli vyprostiť. Prichádza čas rýčku, ktorý si nám doporučoval zadovážiť ešte Adam v Cumbucu. Odvtedy len zaberal miesto, no teraz bude bohužiaľ jeho chvíľa. Dopredu nám chýba necelý meter, ale je to do kopca. Na to nemáme ani vo sne výkon. Ostáva nám asi tak desať metrov dozadu. Timo sa chopí lopaty a ja idem vláčiť z okolia kamene. Sme asi 4500mnm a na takúto fušku tu fakt nie je dosť kyslíka. Kopeme, hrabeme, nadávame, špinaví sme až za ušami. Snažím sa Timovi pomáhať, ale aj tak odmaká väčšinu. Najprv treba vždy auto zdvihnúť, aby “nesedelo na bruchu”. No a potom kameňmi vypadložiť zadné kolesá, nech sa má z čoho odpichnúť. Vytúrované Kombíčko vždy zvládne sotva pol metra a môžeme ísť odznova. Teraz to znie úsmevne, ale bol to zúfalý, špinavý a najmä extrémne vyčerpávajúci program na takmer celé popoludnie.  Keď autíčko naveľa vyprostíme, nemáme ani energiu na radosť. Vycúvame asi sto metrov a zakladáme base camp výpravy. Vraveli sme si: “Pokiaľ to pustí”, a to je zjavne tu. Zmôžeme sa akurát na provizórnu hygienu, večeru a keďže už zapadá slnko, padáme mŕtvi do spacákov. To bol deň!

Plán sa nám síce o deň posunul, ale keďže najbližšie dva mesiace nemá byť na oblohe ani mráčik, okno počasia sme neprepásli. Doobeda balíme batohy. Stan, spacáky, helmy, mačky, cepín, vodu… nie je toho málo. Jedlo nechávame v aute, vraj to zvládneme s chlebíkom, keksíkom a manou. To je taký český vynález, vysokokalorický prášok, ktorý sa len rozmieša vo vode. Aby to nebol taký hnus, máme ho aspoň s čokoládovou príchuťou . Na rozlúčku si varíme teplý obed a potom opúšťame Kombíčko uprostred pustiny altiplana. Expedícia Panna Cotta začína. Kúsok za miestom, kde sme včera zapadli, pri nás naraz pristaví motorka. Človek! Pýta sa, či sme ok (kde bol včera?) a kam máme namierené. Keď povieme, že na Parinacotu, vyhŕkne, že aj on tam má namierené. Čože? Vraj tam stojí nedokončená ubytovňa, refugio, a on ju ide skontrolovať. A vraj nám ju nechá otvorenú. Dokonca sa gavaliersky pýta, či tam nemá odviezť batohy alebo jedného z nás, ale to zas nie. Lúčime sa a funíme ďalej. Za prvým kopcom natrafíme na iné auto, beznádejne zapadnuté v piesku. Obyčajný sedan! Išiel z druhej strany, asi načierno prechádzal hranicu. Teraz je opustený, napoly zafúkaný pieskom a na zadnom skle má prstom do prachu napísané telefónne číslo. Naraz nám príde, že sme včera s Kombíčkom mali vlastne obrovské šťastie . Cesta ďalej je piesková alebo kamenistá, často ide do stratena alebo naopak mizne v spleti koľají. Neraz sa riadime len akýmsi turistickým inštinktom. Keď zapadne slnko, je hneď príšerná zima a posledný kus tak odšlapeme v pérovkách. K refugiu vďakabohu trafíme aj potme. Cestou sme hútali, čo všetko môže v bolívíjskom ponímaní znamenať “nedokončené” a napadalo nás všeličo. Múry však stoja, strecha je celá a hlavne, plechové dvere plecom otvoríme. Vnútri sú dve miestnosti. V jednej je pár poschodových postelí, na ktorých sú matrace ešte zabalené v igelite.

Druhá raz bude kuchynkou, ale dnes tu chýba okno a je tu nanosený materiál. Vonku je dokonca kadibúdka, s keramickým záchodom. Akurát doň akosi nedoviedli vodu z potoka . No na prespanie to bude luxusné, určite väčšia pohoda, ako sa tlačiť v stane. Pár vecí sme sem síce vyniesli zbytočne, no takýto vyšlap naťažko je na aklimatizáciu ako stvorený. Rýchlo sa v posteliach súkame do spacákov a budík nastavujeme na 3:45. Je to naše zatiaľ najvyššie spanie v živote, sme 5130mnm.

Budík zvoní akosi priskoro, na tú výšku sme sa docela vyspali. Zo spacákov preskakujeme rovno do našich najhrubších péroviek. Raňajky nám ale príliš nechutia, ale čosi do seba natlačíme. Veci už máme pobalené a s čelovkami na hlavách vyrážame. Je brutálna kosa, no chodník je zrejmý a navyše sa nám v tejto výške ešte výborne dýcha. Cesta do sedla nám tak docela svižne ubehne. Tam však chodník mizne a na kamenistom úbočí sopky vyzerá ako mužík úplne všetko. Chvíľu hľadáme a potom sa po “mužíkoch” vyberáme totálnou diretkou v sypkom svahu nahor. Šmýka to, krok vpred a polovica nazad. Až keď sa začína brieždiť, zisťujeme, že sme totálne mimo. Traverzujeme na chodníček, ktorý v skutočnosti celý čas stúpal oveľa príjemnejšími serpentínami nahor. Niežeby sme už nemuseli spomaliť, no stále nám to aspoň ide plynule z nohy na nohu. Žiadne ponáhľanie. Kým vyjdeme na prvý hang, v asi 5600 metroch, je štvrť na sedem a svitá. Už som sa nemohla dočkať! Síce som zababušená ako Eskimák, no prsty na nohách mám skrehnuté tak, že nimi nejde ani len pohnúť . Trvá však ešte dobrú hodinku, kým slnko popri svietení začne aj hriať. Nad druhým hangom, v asi 5900 metroch, začína sneh. Paličky vymieňame za cepín, nazúvame mačky a pokračujeme. Je tvrdý a vetrom vyfúkaný do malých ostrých penitentes. Bez opory paličiek sa mi naraz ide sto krát horšie, naopak Timo ako by našiel druhý dych. Vlečieme sa hore, dychčíme ostošesť a čím ďalej tým častejšie sa zvalíme na sneh a potrebujeme pauzu. Keksík, čaj, mana. Pokochať sa nádhernými výhľadmi. Naproti nám súbežne stúpa sopka Pomerape a Sajama vyzerá z výšky ešte majestátnejšie. Pozviechame sa, no po pár desiatkach metrov je tu to vyčerpanie zas. Tak znova pauza. A stále dookola. Posledných dvesto výškových metrov je pre mňa fakt boj. Zosunúť sa na zem sa mi chce každých pár krokov. Timo vždy poodíde dopredu a obďaleč čaká, povzbudzuje a sľubuje keksík, ak k nemu dôjdem. Ide to ťažko a začína ma bolieť hlava. Krok, dva hlboké nádychy, krok, tri hlboké nádychy,… Až sa mi tomu nechce veriť, keď dorazíme na samý okraj krátera. Sme tu! Sme naozaj hore, 6330mnm! Wow!

Výhľad stojí za to. Kus pod nami Pomerape a vlastne aj celý hraničný hrebeň sopiek, na sever aj na juh. Impozantná Sajama. V opare v diaľke dokonca biela Cordillera Real, nad La Pazom. A pod nami taký hlboký sopečný kráter Parinacoty, že ani nedovidíme na jeho dno. Je celý vysnežený a miestami v ňom visia gigantické zväzky cencúľov. Pôvodne sme mysleli, že ho obídeme celý dookola, nech vidíme aj na jazerá, ktoré sme si pamätali z čilskej strany. No mám dosť a hlava bolí čím ďalej, tým viac, a tak to nechávame plávať (ďakujem Timo). Je okolo pol druhej poobede, keď začíname zostupovať. Na snehovej časti sa musím pekelne sústrediť, aby som nezakopla a nezosvišťala dole. Som pekne unavená, no dolu to je ešte ďaleko. Na hranici snehu si vydýchnem. Hlava už takmer nebolí, juchú! Timovým štýlom lyžujeme neuveriteľne rýchlo dolu suťou a sopečným prachom. Šmyky, skoky a sklzy nás do sedla dostanú za necelú hodinku. Čosi po piatej už znova otvárame dvere do refugia. Obaja sme unavení a nemáme už chuť schádzať k autu, a tak sa tu rozhodujeme prenocovať ešte jednu noc. Na večeru dotlačíme keksíky, manu a padáme do spacákov.

Doružova vyspinkaní balíme batohy a cupitáme dolu. Okolo obeda sme pri Kombíčku, ktoré nás trpezlivo čaká tak, ako sme ho uprostred ničoho zanechali. Cesta naspäť do dediny je takisto bojovka, modlíme sa, aby nám z auta nič neodpadlo a aby sme (znova) nezapadli. Podarilo sa! Až keď vchádzame do Sajamy, konečne na nás doľahne úľava a radosť, že sme výpravu zvládli, že sa nám to celé podarilo. Za odmenu si dopriavame hostelovú izbu so sprchou (už bolo načase ) a poriadne jedlá od domácich babiek. Vždy im len nahlásime, o koľkej zasa prídeme a už nás čaká výborná polievočka a lamie mäsko. Z námestíčka pred kostolíkom si vychutnávame pohľad na Gemelos a ani sa nám nechce veriť, že tam, na vrchole, sme ešte nedávno stáli aj my. Bola to veru fuška, ale opäť sme si otestovali, čo na horách zvládneme. A vyplatilo sa!

The post NP Sajama a expedícia “pannacotta” first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.

Lagunas Route tvorí väčšinu cesty medzi dvoma hviezdnymi atrakciami, chilským San Pedro de Atacama a bolívíjským Salar de Uyuni. Nás však ešte čaká sever chilskej Atacamy, a preto sa nám nehodilo ísť priamo, ako všetci ostatní. Naplánovali sme si teda niekoľkodňový okruh zo San Pedra. Začíname v chilskej Calame, veľkom banskom meste, ktoré je medzi cestovateľmi preslávené hlavne vlámačkami do karavanov. V rámci offroadovej prípravy meníme pneumatiky, lebo z tých našich sme už zodrali nielen vzor, ale takmer aj všetku gumu. Vyrážame krásnou a prekvapivo prázdnou cestou na bolívíjské hranice. Asfaltka pomaly stúpa altiplanom, zoširoka sa vlní okolo neuveriteľných sopiek. Podaktoré majú aj cez šesťtisíc metrov a sú prikryté snehovou čapicou, zatiaľ čo iné sú zjavne stále aktívne a stúpa z nich dym. Kopce sú sfarbené vďaka rôznym minerálom. Križujeme malé soľné pláne, na okraji ktorých sa pasú stáda vicuñas. V podvečer dorazíme do pohraničnej dedinky Ollagüe. U babky v samoobsluhe “tankujeme” z kanistru suverénne najdrahší benzin v histórii juhoamerického roadtripu, zadarmo si dávame horúcu sprchu v miestnej posilňovni a nocujeme pred mestským úradom, kde si pod záhradným kohútikom umývame riady po večeri. Sme už 3800 metrov nad morom, takže kým sa okolo bez problémov preháňajú decká pri naháňačke a na bicykloch, nám sa ťažšie chodí aj po rovnej ulici. V noci je tesne nad nulou, a tak ešte hrdinsky vydržíme bez spacákov, len pod perinou. 

Ráno však vyliezame, až keď slnko zase pečie. Natešení vyrážame na hranicu, ktorá je približne 50 metrov za poslednými dedinskými domami. Prekvapivo ide všetko hladko, colníci v papieroch neurobili žiadnu chybu a bum, razítko do pasu, vitajte v Bolívii. V tom momente končí asfalt. Vyrážame a za nami sa dvíha kúdol prachu. Občas obiehame nejaký nákladiak a vtedy sa prachu nahltáme aj my. Krajina okolo je bez asfaltu akási divokejšia. Kopce sa zdajú farebnejšie, vicuñas nebojácnejšie a jazierka trblietavejšie. Brodia sa nimi kŕdle otužilých ibisov a dokonca aj prvý, asi zablúdený, plameniak. Po dvoch hodinách sme v dedinke Alota. Päť ulíc, najprv nikde nikoho. Potom objavíme skupinku správnych bolívíjských babiek: dlhé tmavé vrkoče, čierne klobúky a farebné sukne. Poradia nám, kde nájdeme aspoň otvorený obchodík. Predávajú v ňom všetko, od vajíčok, cez toaleťák, až po kabelky. Okrem toho je to aj reštaurácia. Za 5 bolivianos nám pani ukuchtí výborný obed. Za necelé euro, dvadsať Kč! Timo vyhlasuje, že v Bolívii sa mu už teraz páči . Po obede konečne odbáčame na samotnú Lagunas Road. Cesta sú buď dve hlboké vyryté koľaje alebo náš obľúbený washboard, valcha. Tak či tak, ideme 20-30km/h. Aspoň nám nič neunikne. Najprv mierime do Cañón de La Anaconda. Po ceste obiehame turistický džíp, kde akurát vymieňajú kvôli defektu koleso. Na naše Kombíčko neveriacky pozerajú. Skalnaté vyhliadky nad kaňonom sú pomerne vzdušné, no nádherné. Timo sedí na hrane a hompáľa nohami, ja ho z bezpečnej vzdialenosti istím pohľadom . Je to taký malý Grand Canyon, červeno-oranžové skaly, občas nejaká odolná rastlinka a dolu na dne sa okolo meandrujúceho potôčika zelená tráva. V podvečernom slnku pokračujeme ďalej. Parkujeme len tak, uprostred trsov pichľavej trávy, neďaleko Laguna Yapi. Vyrážame k nej na prechádzku a pozorujeme prvý kŕdeľ plameniakov. Akonáhle však slnko zájde za obzor, ochladí sa pod bod mrazu, plameniaky odletia a my sa tiež svižne ponáhľame domov. Sme už 4000 metrov nad morom a v noci poriadne prituhuje. Na chvíľku síce vyliezame von, pozorovať to neuveriteľné hviezdne nebo, no po pár minútach som napriek pérovke skrehnutá jak cencúľ. Po prvý raz od Patagónie vyťahujeme naše superspacáky. 

Keď sa ráno začne opierať slniečko, je zase fajn. V tej pérovke, samozrejme . Cez noc nám zmrzla voda v strešnej tube a ako šoférujeme, hrkoce. Prechádzame cez Villa Mar, kde nás vítajú voľne pobehujúce lamy a kde snáď všetci dedinskí chlapi akurát hrajú tradičný sobotný futbalový zápas. Cesta sa nám dramaticky horší, pribúdajú prudké svahy, zákruty a voľné kamene. Timo čaruje za volantom a Kombíčko sa tak všetkým statočne prebojuje. Križujeme ďalšiu malú soľnú pláň, ktorá sa krásne vyníma proti modrému nebu a červenkastým horám. Zanedlho vstupujeme do Reserva Nacional de Fauna Andina Eduardo Avaroa. Cesta mizne, rozpadá sa do spleti koľají a ja sa ako navigátor potím, aby som vybrala každých pár sto metrov tú správnu. Terén je čím ďalej tým viac pieskovejší a ak by sme zapadli, neviem, kto by nám v tejto pustatine pomáhal. Okolie je však krásne, kopce pocukrované snehom a každú chvíľu zbadáme nejakú skupinku vicuñas. Po dvoch hodinkách už máme na dohľad Laguna Colorada. Je to obrovské, plytké slané jazero vysoko v 4300mnm, ktoré je vďaka riasam tehlovej farby. Je posiate snehovobielymi boraxovými ostrovčekmi, ktoré s červenou hladinou úžasne kontrastujú. No a práve tu žijú vďaka požieraniu tých farebných rias najružovejšie plameniaky sveta! Extrémne rozbitým záverom sa cez jamiská a rigoly dostávame až k parkovisku pri jazere. Až tu stretávame prvé skupinky turistov, stojí tu niekoľko terénnych džípov. Naše Kombíčko docela vyčnieva z radu. Navliekame pérovky a hneď vyrážame k vode. Popravde sa tu dajú pozorovať až tri rôzne druhy plameniakov naraz, Jamesov, chilský a andský. Už dopredu sme si ich naštudovali a teraz s ďalekohľadom skúmame, ktorý je ktorý. Najprv stretávame iba pár samotárov či malé skupinky, ktoré pochodujú sem a tam a zobákom brázdia dno. Aj pri tých sa pristavujeme, veď sú tak blízko! Ako však pokračujeme chodníčkom pozdĺž vody, prichádzame až k miestu, kde sa do jazera vlieva malý termálny potôčik. Tesne pri brehu tu stojí, postrkuje sa a škrieka dobrých sto plameniakov! Sú medzi nimi šedé mláďatá aj takmer do biela odfarbené čerstvé matky. Väčšina z nich sú však nádherné Jamesove plameniaky, so sýto ružovými hlavami, krídlami a tmavožltým zobákom. Je tu rušno, každý chce mať asi nohy v teple. Čupíme tu dobrú hodinu a nemôžeme sa vynadívať. Naveľa stúpame k vyhliadkovej plošine, kde veje gigantická bolívíjská vlajka. V podvečernom slnku je jazero pôsobivo žiarivé a my pozorujeme ďalšie veľké kŕdle plameniakov, ktoré sú po ňom roztrúsené. Silno fúka, líca máme vyštípané a prsty postupne krehnú aj v rukaviciach, no k autu sa aj tak vraciame až pri západe slnka. Na parkovisku ostalo okrem nás už len jediné auto. Šofér, mladý chlap, sa k nám prichádza prihovoriť a vyzvedá, či tu aj my plánujeme nocovať. Hneď po prvých vetách nás prepadá podozrenie. “Where are you from?”, pýtame sa. “Czech republic.”. “To je náhodička!”, smejeme sa. Honza sa rozosmeje tiež. Spolu s Lindou si dali polročnú pauzu od doktorovania v Prahe a vyrazili sem, do Južnej Ameriky. Aké povedomé ! Sú to fakt sympaťáci. Vykecávame sa pri autách dlho do noci, až kým s Lindou nie sme zmrznuté na cencúľ. 

Vstávame, až keď je vonku nielen svetlo, ale aj trochu teplo. Voda v tube opäť zamrzla, visí z nej efektný cencúlik. Tentokrát zmrzla aj voda vo fľašiach vnútri v aute. Nezamrzlo len to, čo bolo zabalené v pérovkách alebo schované v chladničke . Honza už má uvarenú kávu a hneď mi ponúka. Aký luxus! Prichádzajú prví turisti a neveriacky obsypú Tima, že ako sa sem prepánajána s takým autom dostal. Spolu s Pražákmi vyrážame k jazeru na druhé “plameniačie” kolo. Niektoré z nich ešte spia, stojac na jednej nohe a s hlavou schovanou pod krídlom. Inak je tu docela živo, zase sa všetky tlačia do teplej vody. Skupinky prelietavajú sem a tam a pritom sa nádherne zrkadlia na hladine. Proti modrej oblohe sa voda zdá priam sýto červená. V pozadí sa týčia sopky altiplana. Veru, sú to neuveriteľné scenérie a len sťažka sa nám odchádza. Lúčime sa s Lindou a Honzom, tí mieria na sever, do Uyuni. My vyrážame opačným smerom. Cesta sa trochu vylepšuje a postupne sa vyplazíme až do najvyššieho sedla celej Lagunas Road. Sme 4900 metrov nad morom a Kombíčko si práve trhlo nový výškový rekord. Dokonca si ho tu trúfame zaparkovať a ideme sa poprechádzať na neďaleké gejzírové pole. Volá sa Sol de Mañana, Ranné slnko. Je iné než Tatio. Sú tu skôr vriace jazierka a, čo je nové, bublajúce a prskajúce bahenné polia. Okolie je mozaikou červených, oranžových a zelených skál, nádherne farebné. Obďaleč je aj komín, z ktorého s piskotom strieka natlakovaná para. Bavíme sa tým, že do prúdu hádžeme malé kamienky. Podarí sa nám to asi až na dvadsiaty pokus, ale vystrelí ho ako z dela! Naspäť k autu to je pekne do kopca, ale veď aklimatizácie nie je nikdy dosť, že. Spúšťame sa sa druhú stranu hrebeňa, k obrovskej Laguna Chalviri. Na jej brehu nás čakajú termály, Termas de Polques. Sú to dva krásne upravené kamenné bazéniky, s výhľadom na jazero a na sopky. Už je veru najvyšší čas vykúpať sa . Prvú kúpačku si doprajeme ešte pri západe slnka. To je romantika, červánky nad kopcami… Vybehnúť z bazéna chce v tej zime trochu odvahy, predsa len sme 4450mnm. Len rýchlo vyvesíme plavky a utekáme na večeru k miestnej babke. Oreganová polievočka krásne zahreje a ako druhé máme plátok lamieho mäska. Kým dojeme, je už tma ako v rohu a obloha je plná hviezd. Timo navrhuje kúpačku číslo dva. Plavky medzitým síce zmrzli na tuhé ľadové dosky, ale stačí jedno vymáchanie v termále a dajú sa zase obliecť. Rýchlo skáčeme do vody. Je tak akurátne horúca, perfektné. Nad nami je Mliečna dráha a tisíce hviezd. Nie sme tu sami, nočnú romantiku si prišla užiť aj skupinka turistov vracajúca sa z tour z Uyuni. Bazénik je však veľký, a tak sa je kam vzdialiť, keď si vytiahnu bolívíjsku pálenku na prilepšenie. Vďakabohu im príliš nechutí a radšej sa tiež kochajú tou nádherou. Po dobrej hodinke máme dosť. Vyliezť do mrazu vonku je drsné, ale v aute nás čakajú pripravené teplučké spacáky. Ešte z nás sála to termálne teplo, a tak sa Timo za chvíľu so smiechom sťažuje, že sa potí. 

Ráno si opäť počkáme na slniečko a keďže máme čas, doprajeme si ešte kúpačku číslo tri. Aspoň nám rozmrznú fľaše s vodou. Už tam nevydržíme tak dlho, no užívame si, že sa neďaleko od bazénika brodia kačice a dva plameniaky. Ako-tak vyumývaní pokračujeme ďalej. Cesta kľučkuje medzi sopky a prechádza malou púšťou so surreálnymi skalnými formáciami. K tým sa však bližšie neodvažujeme, s pieskom sa totiž Kombíčko zaručene nekamaráti. O pár kilometrov ďalej nás čaká nádherný výhľad. Takmer dokonalý kúžeľ sopky Licancabur, navrchu pokrytý snehom a pod ním dve jazerá. Laguna Blanca, tak blankytne modrá, až sa zdá byť biela a Laguna Verde, neuveriteľnej tyrkysovej farby. Hodnú chvíľu sa kocháme a bavíme sa na dvoch vicuñas, ktoré si dávajú nekonečnú naháňačku a šantia ostošesť. Cesta vedie pomedzi jazerá, kde už čaká bolívíjska pohraničná stráž. My si však pred návratom do Chile plánujeme ešte jeden posledný výlet. Preto obchádzame jazero po tom najrozbitejšom kuse cesty, aký sme tu stretli a parkujeme ďaleko, medzi skalami a pichľavou trávou, na úpätí Licancaburu. Aklimatizačne sa ideme poobede prejsť do 5000 metrov, obzrieť si chodník na ráno. Po ceste natrafíme na malé inkské ruiny – na tie sa asi málokto chodí pozerať. So západom slnka do seba hodíme večeru a zaliezame spať. Licancabur má takmer 6000 metrov, tak chceme byť zajtra čerství. 

Budík zvoní o štvrtej ráno. Tlačíme do seba chlebík s paštikou, obliekame najteplejšie pérovky a s čelovkami vyrážame. “Uvidíme, kam až nás to pustí.”, vravíme si. Prvá hodinka nám potme docela ubehne, nestačíme žasnúť nad nádhernými rannými zore. Fialovú strieda ružová, červená a nakoniec ohňovo oranžová. Proti farbami hrajúcej oblohe čnejú tmavé siluety okolitých hôr. Zatiaľ sa šľape fajn, docela dobre stačíme s dychom. Chodníček je sprvu síce úzky, no perfektne viditeľný. V prudkých serpentínach stúpa východnou, slnečnou stranou sopky. Od 5000 metrov si už robíme pravidelné prestávky. Najprv každých 150, 100 a nakoniec necelých 50 výškových metrov. S ubúdaním kyslíka naše tempo síce spomaľuje, no hlava nás vôbec nebolí a zvracať sa nám vďakabohu nechce. Len sa nám treba zastaviť a riadne “dodýchať”. Aspoň sa dosýta pokocháme úžasným výhľadom na bolívíjske altiplano. K tomu pridáme koliesko keksíku a dúšok vody, lebo energia sa tu míňa extrémne rýchlo. Asi 150 výškových metrov pod vrcholom strácame chodník. Hľadáme si vlastnú cestu, šmýkame sa suťou a preliezame veľké balvany. Je to najnáročnejší úsek, lebo každý prudký pohyb príšerne vyčerpáva. Timo má dosť. Ale sme za tým, pod vrcholovou snehovou čapicou. Je to do tvrdá vyfúkaný firn, nejde doň pomaly zapichnúť ani palička, natož sa doň preboriť.  Po metroch zdolávame aj posledný výšvih. Je po jednej poobede, keď konečne stojíme na okraji sopečného krátera. Nemôžeme tomu uveriť, zvládli sme to, našich rekordných 5920 metrov!

Je tu teda fakt zima a riadne fučí, no my sme zababušení v našich polárnych pérovkách. Telepaticky znova ďakujem Eliške za požičanie jej himalájskych rukavíc. Obzeráme sa a snažíme sa nabažiť scenérií. Máme nádherný výhľad na chilskú Atacamu na západe a bolívíjské altiplano s farebnými jazerami na východe. Dolu pod nami je obrovské zamrznuté kráterové jazero. Keď polapíme dych, dôjde dokonca aj na oslavný vrcholový tanček. Hurá, podarilo sa! Cestu dole berieme skratkou. Prosto lyžujeme suťoviskami, pokiaľ to len ide. Okolo piatej dorážame unavení, ale šťastní, k autu. Hraničný prechod má byť otvorený len do šiestej, to bude tesnotka. Vidina teplej sprchy a spanie o 2000 metrov nižšie, v San Pedro de Atacama, nás však prinúti zmobilizovať sily. Timo predvádza s Kombíčkom hotovú rally. O trištvrte na šesť prekvapujeme bolívíjských colníkov. Už balili veci a počítače mali vypnuté, no predsa nás odbavili. Fujazdíme ďalších 12 kilometrov na chilskú hranicu, no tam nás vítajú zavreté brány, nikoho nikde. Dokelu. Bude to pekne studená noc, sme v 4800mnm. No, aspoň budeme ráno prví na rade. Už si pomaly chystáme spacáky, keď sa tu zrazu vedľa auta zjaví strážnik s baterkou. Vyzvedá, či máme čo jesť a či máme v aute kúrenie. Odpovedáme, že jedlo by bolo, ale kúrenie ani náhodou. Ale že nech sa nebojí, spacáky máme výborné. Asi tomu neverí a nechce nás mať na svedomí, pretože sa za chvíľu vracia s colníkom a púšťajú nás do hangáru. Super, tam bude teplejšie a ešte majú záchody. Dokonca nám prinesú aj vriacu vodu na čaj. Chystáme spacáky druhý raz, keď nás prídu zavolať do kancelárie. Uľútostilo sa im nás, a preto zavolali do Santiaga, či by im nemohli na výnimku sprístupniť colný systém. Možno nechceli, aby sme im tam smrdeli pod nosom . No nakoniec to klapne a dostávame ďalšie razítko! V totálnej tme frčíme po úžasnej asfaltovej ceste (juchú) až do San Pedra. Musíme sa osprchovať na dva krát, aby z nás zliezla všetka špina . A za odmenu sa  navzájom pozývame na luxusnú večeru!

Musím povedať, že na Lagunas Route sme toho zažili omnoho viac, ako sme si plánovali. Krásne scenérie rozľahlého altiplana, stovky plameniakov, nočná kúpačka v termáloch, všetky farebné jazerá… A na záver vydarený výstup na Licancabur, ktorým sme otestovali, že by sme si snáď mohli dovoliť poškuľovať po nejakej tej šesťtisícovke . A myslím, že sme preverili aj Kombíčko, keďže sa vyrovnalo všetkým teréňakom, čo sme stretli po ceste. Úspešná výprava!

The post Lagunas Route first appeared on …naša cesta za dobrodružstvom.